Bohom zabudnuté, dnes hladové doliny, ktoré kedysi prekvitali, pubertou zmietané deti, ktoré nevedia ešte čo zo sebou, je v rôznych variáciách obľúbená téma slovenských tvorcov. Je vďačná, ponúka rôzne problémy – nezamestnanosť, úpornú snahu nejako zarobiť na živobytie, problémové deti, keďže rodičia nemajú na nich čas a starý rodičia si s nimi už ťažšie poradia, a mnohé iné problémy. Prevažne s nehercami sa ujala stvárniť túto tému debutantka Katarína Gramatová vo filme Hore je nebo, v doline som ja. Martina (Eva Mores) má jediného syna a chce sa postarať o jeho budúcnosť, a tak musí prijať zamestnanie ďaleko od svojho bydliska. Chlapca, 15- ročného výrastka, ktorému všetci hovoria Eňo, skratka z mena Enrique (Michal Záchenský), odloží k matke do krásneho, ale zabudnutého kraja v Utekáči. Kedysi dedina preslávená skvostnými sklárskymi výrobkami zíva prázdnotou, život v nej pomaly plynie, ale nie bez problémov. Eňo celý čas čaká na matku, ktorá sa neozýva tak často ako by si prial, trávi svoje dni bicyklovaním, ale najmä preháňaním sa na mopedoch. Chlapec sa nudí a stará matka (Jana Oľhová) mu už nedokáže odpovedať na všetečné otázky.

Ako nakrútiť české road movie tak, aby zaujalo? Bolo ich napodiv zopár, aj keď už názov tohto žánru evokuje, že v našich malinkých krajinkách nakrútiť road movie nebude zrovna ľahká úloha. Cestovať ďaleko sa akosi nedá, musí sa teda cestovať hlboko. Prvochodcom bol Jan Svěrák a jeho Jízda z roku 1994. Alice Nellis pokračovala ženskou road movie s názvom Výlet (2002) a hviezdne pokračovanie v žánri bolo Nafarbené vtáča Václava Marhoula (2019).

Všetci to už dobre poznáme: zase raz prebehla na Zemi katastrofa nezmerných rozmerov, ktorú podstatná časť populácie neprežila, iná zmutovala, prípadne zvlčila vo svojich sociálnych návykoch tak, že aj keby ľudstvo malo hoci len nepatrnú nádej na spamätanie sa, vzniesť do všetkého toho rozpútaného chaosu akýkoľvek systém by sa mohlo zdať byť priam nepredstaviteľnou utópiou. Tento raz sa o katastrofu postaralo Slnko a svojimi erupciami odrovnalo väčšinu elektroniky, na ktorú sa spohodlnené ľudstvo v tom čase spoliehalo asi až príliš. Absťák z nefunkčnosti sociálnych sietí zavinil pád nejednej vlády a na čelo spoločnosti sa „vyhupli“ vodcovia militaristickejších životných postojov ako napríklad samozvaný kráľ Anglicka a ešte samozvanejší „bojovník za slobodu“ August (Samuel L. Jackson). Snívajúc o tom, že jedného dňa nastúpi na svoju loď a len v spoločnosti milovaného psa odpláva od každej jednej frustrovanej, k neustálemu boju o život vybičovanej čiastočke ľudskej spoločnosti, sa bývalý vojak a aktuálne ostrieľaný lovec pokladov Jake (Dave Bautista) snaží na zákazku vlámať do zatiaľ neotvorenýchtrezorov, aby z nich „vyslobodil“ vzácne umelecké predmety...

Medzi filmom Dušana Hanáka Obrazy starého sveta z roku 1972 a Letopisom režiséra, kameramana a fotografa Martina Kollára je zvláštna súvzťažnosť, pre začiatok je možno oba označiť za obrazy sveta, v prvom prípade odchádzajúceho do minulosti a práve preto dojímavého, nakrúteného s empatiou k malým ľudským životom, zvýznamneným práve pohľadom režiséra. Hanák odhaľuje modus existencie, vpísaný do základov genetiky a genealógie slovenského osudu, spojeného s pôdou, roľníckym, či pastierskym naturelom a jeho predmoderným, či predindustriálnym určením, ktoré sa stále vynára, tým intenzívnejšie, čím rýchlejšie sa snaží spoločnosť realizovať zmeny najrôznejšieho druhu.

Pri množstve filmových adaptácií Stephena Kinga je prekvapivé, že sa s Dlhým pochodom čakalo toľko rokov. Kingov román, ktorý napísal pod pseudonymom Richard Bachman (pričom rýchlo sa prevalilo, že ide skutočne o Kinga), vyšiel už roku 1979, a napriek tomu, že nepatrí medzi jeho najslávnejšie diela, ponúka vďačný filmársky námet z neďalekej dystopickej budúcnosti. Dlhý pochod napokon dostáva svoju filmovú adaptáciu po 46 rokoch, pričom réžie sa ujíma skúsený Francis Lawrence, ktorý má za sebou komerčne úspešné filmy ako Constantine, Ja, legenda či sériu Hunger Games (takisto situovanú do dystopického sveta budúcnosti).

Režisérka Tereza Nvotová sa nevyhýba ťažkým témam, o čom nás už presvedčila svojou hranou prvotinou Špina, ktorá pojednávala o znásilnení a jeho následkoch na ústrednej ženskej protagonistke. Názory na jej druhý film Svetlonoc sa síce rôznia, no Nvotová v snímke preukázala svoj cit pre vizuálnu réžiu a ponúkla technicky vyspelý žánrový experiment. Vo svojom aktuálnom počine Otec spracúva opäť mimoriadne závažnú tému, no pozoruhodná je aj vizuálna stránka filmu, ktorá posilňuje jeho intenzívnosť.

Ako rovnomenný seriál, tak jednotlivé diely Panstva Downtown (2019, 2022 a seriál z roku 2010), majú štruktúru, určenú párom problémov hlavných postáv, ich vzťahmi a naplnenú dobovou atmosférou, aristokratickými rituálmi, či ukážkami ich životného štýlu. Ku všetkým častiam rozprávania o rodinách, obývajúcich sídlo Downtown, je dobré si pozrieť dokument Život v časoch panstva Downtown (The Manner of Downtown Abbey) z roku 2014. Poradca Alistair Bruce v ňom vysvetľuje, ako život aristokratov medzi vojnami v Británii vyzeral. Vysvetľuje, ako sa stolovalo, jedlo a pilo, aké boli zásady obliekania a, samozrejme, vyjadrovania a chovania. “Nevie ani ako drží nôž gentleman!” , znechutene vykríkne jedna z postáv. Bruce hovorí o “tajnom kóde”, zdieľanom šľachticmi.Jeho znalosť dovoľovala zistiť o spoločenskom zaradení človeka všetko a okamžite. Chceli a museli vedieť, kto k nim patrí a kto k nim nepatrí. Táto prísna hierarchizácia mala svoje pravidlá a príslušníci najvyššejtriedy ich museli dodržiavať.

Už od detstva (hraná Daphné Richard) nechcela byť ničím iným ako letuškou. V detskej izbe si usporiadala stoličky s plyšákmi a bábikami do radu sedadiel, aby ich svojím prechodom akože lietadlovou uličkou postupne obsluhovala. Trénovala tiež bezpečnostné pokyny a posunky k nim, pózovala pred zrkadlom s tým pravým úsmevom na očarenie z lietania ustrašených pasažierov. Odmietala predstavu, že si vezme nejakého obchodného zástupcu a bude mu len vyvárať, prať, žehliť a starať sa o deti, zatiaľ čo on bude pri sledovaní spravodajstva nadávať na všeobecné volebné právo, či posmešne označovať akékoľvek, hoci len nepatrné prejavy emócií za hystériu, ako to zvykol robiť jej pohodlný otec (Philippe Vieux), pričom matka (Anne Charrier) mu v tom veľmi neoponovala. Zatiaľ... Potom však nastal rok 1963 – ten, v ktorom vraj ešte pojem diskriminácia neexistoval – a Natacha Maloová (Camille Lou) vyrástla do podoby odhodlanej dievčiny rok čo rok navštevujúcej konkurzy na svoje vysnívané povolanie. Nedarí sa jej veľmi, pretože má podľa dobových očakávaní až príliš rovné, nenakulmovateľné vlasy a o dva centimetre na výšku viac, než sa od letušiek očakáva. A navyše o šesť dní bude mať 26 rokov, čiže bude oficiálne považovanáza starúpannu...

S filmami zo školského prostredia sme zatiaľ najčastejšie stretávali vo francúzskej produkcii. Touto pálčivou a témou sa však zaoberajú aj iné kinematografie, veď všade je o čom diskutovať. V mnohých krajinách je však, žiaľ, škola akoby na pokraji záujmu, učitelia sú zle platení, podmienky na vyučovanie nie sú najlepšie, dokonca miestami až havarijné. Je to najpálčivejší problém aj Slovenska a možno preto filmári túto tému akosi obchádzajú a nemali by. Pomenovať problémy školstva sa podujali Maďari vo filme Ponaučenie (pôvodný názov Čierny bod, zbytočne premenovali, lebo lepšie vystihuje podstatu). Režisér a zároveň aj scenárista, Bálint Szimler, sa pozrel na problémy cez príbehmalého rebela a mladej učiteľky, ktorá chce zaviesť modernejšie formy výchovy. Desaťročný Palkó (Paul Mátis) žil doteraz v Berlíne, smúti za kamarátmi a ťažko sa včleňuje do nového prostredia, ako aj učiteľka Juci (Anna Mészöly), plná ideálov a plánov, ako pristupovať po novom k deťom.

Prvé rande býva častokrát nepodareným divadlom viac či menej zvládnutých úzkostí, predstavením, kde je každá hláška a gesto podrobená drobnohľadu. Najnovší film Paola Genoveseho berie túto vnútornú drámu a prenáša ju priamo na plátno. Film s názvom Bláznivo sleduje prvé romantické stretnutie medzi Pierom a Larou, zdanlivo priamočiaru večeru v jej byte. Opak je však pravdou, nejde len o prostú dvojhru. Genovese rozdeľuje dianie a pozýva divákov do myslí protagonistov, kde búrlivý a hašterivý výbor zosobnených emócií diskutuje o každej voľbe, každom kroku, od koketných poznámok až po výber šatníka.