Po úspešných adaptáciách prvých štyroch bestsellerových kriminálnych románov Jussiho Adler-Olsena ktoré sa dostali do kín ako Žena v klietke (Kvinden i buret, 2013), Zabijaci (Fasandræberne 2014), Odkaz vo fľaši (Flaskepost fra P ,2016) a Zložka 64 ( Journal 64, 2018), sa v roku 2021 dostala do kín aj piata adaptácia s názvom Marco (Marco effekten) Tá však nedokázala kvalitatívne nadviazať na svojich predchodcov, získala od kritikov aj divákov veľmi zmiešané hodnotenia a finančne tiež zaostala za očakávaniami. Nesmierny, pod režijnou taktovkou Ole Christiana Madsena je najnovším prírastkom do tejto série, adaptáciou rovnomenného románu dánskeho bestsellerového autora Jussiho Adler-Olsena. Kniha je teda šiestym dielom série „Prípady oddelenia Q“ o špeciálnom vyšetrovateľovi Carlovi Mørckovi v Kodani. Po snímke Marco z roku 2021 je zároveň druhým filmom s UlrichomThomsenom v úlohe hlavného vyšetrovateľa.

Otázka, čo je na živote a skutkoch sériových vrahov také zaujímavé a fascinujúce je, samozrejme, legitímna a s filmami Miki a Černák úzko súvisí. Ide o ľudskú potrebu konzumovať dramatické príbehy, absolvovať s nimi vzrušujúcu dávku bezpečného strachu a v prípade slovenského mafiána z Telgártu Mikuláša Černáka je to možno i ironicko-nostalgická potreba vrátiť sa do desaťročia, ktoré znova ide do módy, podobne, ako sa doteraz v istých časových amplitúdach vraciame do rokov šesťdesiatych. Boli to totiž formatívne obdobia, kedy sa mnohé menilo a nadobúdalo nové formy, do popredia sa dostávali noví ľudia, nové triedy a nové kritériá spoločenského i ekonomického úspechu.

Do školy sme sa v posledných rokoch asi najvýraznejšie dostali dvakrát, s maďarským filmom Bez dychu (2023) mladej režisérky Katalin Moldovai, ktorý bol ocenený na minuloročnom MFF Art filme a potom s nemeckým filmom Zborovňa (2023) režiséra Ilkera Cataka. V prvom je hlavnou hrdinkou učiteľka literatúry Ana, ktorá v rámci výuky o francúzskych prekliatych básnikoch odporučí študentom film Agnieszky Holland Úplné zatmenie o vzťahu Arthura Rimbauda a Paula Verlaina. Ozvú sa rodičia a nastane zápas Any proti vedeniu školy, kolegyniam i rodičom. V druhom sa zase mladá učiteľka Carla dostáva do konfliktu so všetkými kvôli snahe o odhalenie krádeží peňazí. Na vinníčku príde, ale ukáže sa, že obhájiť pravdu vôbec nie je jednoduché. Tento kontext je dôležitý aj preto, aby dôsledne vynikli špecifiká a výnimočnosť filmu Armand. Je to debut vnuka Liv Ullmannovej a Ingmara Bergmana Halfdana Ullmanna Tondela, syna ich dcéry Linn. Za film si z minuloročného festivalu v Cannes odniesol Zlatú kameru. A tiež sa celý odohráva v škole.

Americký režisér a scenárista Leigh Whanell je jednou z tvárí moderného hororu a spolu s Jamesom Wanom priniesli do hororového sveta filmy ako Saw či Insidious. Tretie pokračovanie filmu Insidious si už Whanell režíroval sám a prešiel tak od spisovateľského stola priamo za kameru. V roku 2020 režíroval film Neviditeľný muž, ktorým vzdával poctu klasickej snímke z roku 1933, zatiaľ čo jeho aktuálne dielo Vlčí muž odkazuje k ďalšej klasike štúdia Universal s roku 1942. Zdá sa teda, že Whanell oprášil staré klasické filmy zo série takzvaných „Universal Monsters“ a pokúša sa ich obliecť do nového, modernejšieho šatu.

Kto je ústrednou postavou filmu Hammarskjöld - Boj za mier dánskeho režiséra Pera Flya? Druhý generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN), po Nórovi Trygve Lieovi, Dag Hammarskjöld. Dodnes sa považuje za najvplyvnejšieho šéfa OSN, svoj mandát vykonával od roku 1953 do 18. septembra 1961, keď tragicky zahynul pri leteckom nešťastí blízko Ngdoly vo vtedajšej Rodézii, mal len 56 rokov. Predpoklad byť tak úspešný a populárny mal už napísané v rodnom liste, veď jeho otec Hjalmar Hammarskjöld bol predsedom švédskej vlády počas prvej svetovej vojny. Dag nikdy nebol v nijakej strane, ale vždy pôsobil na vysokých postoch (tajomník vládneho výboru pre nezamestnanosť, tajomník Národnej banky Švédska, štátny tajomník pre zahraničné záležitosti) potom generálny tajomník OSN – toľko fakty. Pôsobil vo veľmi hektickom období, keď sa moci v USA ujal John F. Kennedy a z Moskvy riadil svetové dianie Nikita Chruščov. Bol veľmi úspešný snažil sa zmierniť vzťahy medzi Izraelom a arabskými štátmi, dosiahol prepustenie amerických pilotov, ktorí bojovali v kórejskej vojne, a riešil aj Suezský prieplav. To mu však nestačilo vzal si do hlavy dekolonizáciu Afriky.

Po výraznejších hraných filmoch o architektoch by sme asi pátrali márne a dôvody sú zložitejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Najjednoduchšie riešenie a zároveň najzradnejšie je totiž sfilmovať biografické fakty a vtesnať ich do nejakej spoľahlivej dramatickej štruktúry so začiatkom a koncom. Režisér Brady Corbet so svojou spoluscenáristkou a manželkou Monou Fastvold volili menej overenú a riskantnejšiu cestu. Snažia sa sprítomniť osudy fiktívnej osoby, maďarského architekta László Tótha vo filme Brutalista spôsobom, ktorý narába mnohými „prístupovými kódmi“ a otvára jeho príbeh na niekoľkých úrovniach tak, aby sme spôsobu, akým žil, vnímal svet a tvoril, rozumeli.

Kto je to tá tajomná Parthenope? Je to nádherná žena, alebo iba ilúzia? Je to večný obdiv k nedosiahnuteľnej kráse? Alebo je to iba snová predstava, za ktorou sa skrýva všetko to, čo je ľudské, špina a smrad? Kto vie odpoveď na tieto otázky? Paolo Sorrentino sa pýta a čaká na odpovede. Čo vlastne znamená výraz Parthenope? Tak napríklad je to druh kraba z rodu Parthenopidae. Ak pridáme číslo 11, nájdeme pod týmto názvom asteroid. Parthenopei je tiež prezývka talianskeho futbalového klubu SSC Napoli.

Bolo to za ostatné dva mesiace už asi po šiesty raz, čo si jednoducho otvoril okno v ordinácií svojho psychoanalytika Dr. Oliviera Bérangera (komediálny talent Christian Clavier prakticky bez zaváhania) a odhodlával sa všetko ukončiť skokom. Dokonca aj požiarnici, zase raz znudene pristavujúci zdvíhaciu plošinu, aby precitlivenému, fóbiami z každej strany ohrozovanému Damienovi Leroyovi (Baptiste Lecaplain) zabránili využiť zničujúce prednosti gravitácie, sa možno cítili trochu trápne. Čo už však mal robiť, keďže doktor k nemu pristupuje akosi zvláštne ľahkovážne, vyhýbavo a spravidla pred koncom každého sedenia za 180 eur, vždy keď má pocit, že sa blíži očakávaný prielom, vyhovorí sa na vypršaný čas. A tento raz si naňho dokonca nachystal informáciu, žeby bolo pre oboch najlepšie liečbu definitívne ukončiť – napriek tomu, že dôvody na jej pokračovanie stále existujú. Vraj by Damienovi mohla od jeho sebadeštruktívnych pokusov úplne jednoducho pomôcť láska. Mal by si preto nájsť dievča, ktorého neuróza bude, skrátka, kompatibilná s tou jeho. Alebo, keď ani to nezaberie, úplne nového terapeuta...

Šestnásteho septembra 1977: Na podlahe jednej z izieb svojho parížskeho honosného domu preplneného kostýmami z ikonických opier, starodávnym nábytkom a klavírom, čo bol na jej prianie vždy komorníkom Ferrucciom (Pierfrancesco Favino) presúvaný z jednej miestnosti do druhej, od jedného okna k inému, leží legendárna sopranistka. V tichom smútku komorníka prizerajúceho sa tragicky očakávanému výjavu, je prítomná tiež kuchárka Bruna (Alba Rohrwacher), špecialistka na omelety – hoci málokedy paňou domu aj naozaj jedávané - a, samozrejme, už z princípu vyslovované slová chvály za akýkoľvek jej pokus o spev. Aby sa nakoniec jediným prejavom emóciami nabitej árie takmer až pripomínajúcej operné melódie stalo stručné zakňučanie jedného z Mariiných pudlov. Niekto ju oslovoval „len“ krstným menom, ako ženu z mäsa a kostí. No pre iných bola La Callas (vynikajúca Angelina Jolie) – bohyňa, ktorá v tom čase už štyri a pol roka nevystupovala pred publikom, pretože jej telo sa, skrátka, „vyspievalo“ zo všetkých svojich síl. V posledný týždeň vlastného života ešte zatúžila, keď už nie inak, tak aspoň v predstavách „napísať“ svoj životopis...

Téma filmu Len my dvaja je výsostne aktuálna, násilie páchané na ženách, či už fyzické alebo psychické, sa omieľa zo všetkých strán a nie zbytočne. Prekročilo to už celosvetove všetky hranice a je načase sa s tým už vážnejšie zaoberať a riešiť. Ak sa to vôbec dá. Francúzsky film režisérky Valérie Donzelli spracovaním tejto tematiky do istej miery vhodne načrel do podstaty problému. Nečakajte však snímku plnú fyzického násilia, lebo sa zamerala na to psychické, ktoré rozpitváva takmer do hĺbky. Od prvého momentu vzťahu mladých milencov, Blanche (Virginie Elfira) a Grégoira (Melvil Popaud), je prítomné. Ešte sa ani dostatočne nepoznajú a už jej stačí vytknúť, že sa mu jej ofinka nepáči, nemá ich totiž rád. Po uši zamilovaná Blanche si takúto maličkosť ani nevšimne, ale mala by...