Medzi filmom Dušana Hanáka Obrazy starého sveta z roku 1972 a Letopisom režiséra, kameramana a fotografa Martina Kollára je zvláštna súvzťažnosť, pre začiatok je možno oba označiť za obrazy sveta, v prvom prípade odchádzajúceho do minulosti a práve preto dojímavého, nakrúteného s empatiou k malým ľudským životom, zvýznamneným práve pohľadom režiséra. Hanák odhaľuje modus existencie, vpísaný do základov genetiky a genealógie slovenského osudu, spojeného s pôdou, roľníckym, či pastierskym naturelom a jeho predmoderným, či predindustriálnym určením, ktoré sa stále vynára, tým intenzívnejšie, čím rýchlejšie sa snaží spoločnosť realizovať zmeny najrôznejšieho druhu.

Kollár nakrúcal svoj časozberný film niekoľko rokov a podáva iný obraz slovenských dejov a osudov, širší a možno postmoderný, odrážajúci intenzívne diverzifikovanú spoločenskú mapu v priestore, ktorý sa tak radikálne zmenil odklonom od svojho rurálneho základu. Oba filmy spája nesmierne účinná vizualita, prekračujúca obmedzenia slova a logiku jeho naratívneho kontextu. Od Hanákovej existenciálnej lyriky pokračujeme ku Kollárovmu filozofujúcemu dobrodružstvu, prieskumu niekedy náhodných, inokedy plánovaných, alebo viac racionalizovaných vektorov pohybu človeka s kamerou.

Kým Hanák postupuje lineárne, od človeka a jeho obydlia k ďalšiemu, Kollár sa pohybuje v priestore v snahe zachytiť horizontálnu i vertikálnu geometriu sveta. Vnára sa doň so zvedavosťou a hľadá vzťah, interpretáciu toho čo vidí, ľudí i objektov. Je talentovaným pozorovateľom všetkého, z čoho dokáže odčítať význam. V istom zmysle je jeho tvorcom, určuje väzby pohľadu na realitu a predstavuje jeho vlastnú verziu. Nie je to skladba situácií, výjavov a obrazov, ilustrujúca nejaké konsenzuálne, alebo mediálne potvrdené tézy o spoločnosti a ľuďoch. Zaujímajú ho nevšedné a často kontroverzné banality, upozorňujúce na človeka bez predsudkov a zábran, tvorivého, vynachádzavého, ticho a bez reptania znášajúceho ťarchu nevšímavého osudu. Stačí si sám a poradí si so všetkým a vlastne i so všetkými. S Hanákovými postavičkami zdieľa veľa z akejsi spontánnej, bezprostrednej pokory, až sa niekedy zdá, akoby tento druh ľudí zámerne odmietal hodnotiť a reflektovať svoju existenciu, lebo tak sa dokáže vyhýbať jej tragickým tónom.

Sledujeme člena horskej služby, spiaceho spokojne v lavínovej nore pod vrstvou snehu, alebo záchranné koleso vedľa prieruby na zamrznutej rieke. Ktosi ho opatrne na lanku ťahá na breh. Už nieto koho zachraňovať, lebo sú všetci zachránení? Medzi dvoma typizovanými dedinskými domčekmi je zaseknutá obrovská snehová socha Krista. Pílkou ju pozorne opracováva muž na rebríku. Ľadový, biely Kristus s bezradne rozpaženými rukami vytvára s usilovným človiečikom, zarputilo kriesiacim postavu večne svätého boha, úsmevný kontrast činorodosti a nehybnosti, poctivej, odpracovanej viery a jej nezmyselného, bizarného pomníka. Pripomenul mi hraný poľský film Malgorzaty Szumowskej Tvár (2018) o istom Jackovi, ktorý pracuje na najväčšej soche Krista na svete. Pri nehode do nej padne a žije ďalej so znetvorenou tvárou.

V úvode vidíme hlavu poľovníka na posiedke. Trpezlivo na čosi vyčkáva a potom zdvihne pušku a kamsi tam, do bielej krajiny namieri. Je to vlastne aj princíp „lovu obrazov“, prenesene je aj filmár kýmsi, kto s kamerou, priloženou k jednému oku „poľuje“. Predostiera nám i obrazy prírodného divadla, najprv zimy s jej zmierlivou a čistou bielou estetikou, víchricou a kopami snehu, uprostred ktorých zapadne autobus, a treba ho znova spojazdniť. Kollára zaujímajú živly a zaraďuje ich do svojej kroniky, záznamu dejov, ubiehajúcich v jednote prírodného a ľudského.

Spolu so svojim kolegom a častým spolupracovníkom Petrom Kerekešom zdieľa zmysel pre humor a cit pre surreálne rozmery života, neprirodzené, alebo neočakávané spojenia a významy, zasadené do nového kontextu uvoľnenej logiky. Sú to však iné rozmery ako u Kerekeša, majú v porovnaní s jeho panoptikálnou hravosťou, blízkej viac mestskému i vidieckemu folklóru, s jeho jednoduchou prirodzenosťou a pozitívnou životnou filozofiou, spodné tóny existenciálnych temných vôd, odkiaľ to tiahne smútkom a bolesťou. A je jedno, či na posteli leží chorý muž, alebo na podlahe chorý kôň.

Kollár sa pohybuje medzi obrazmi krajiny vo všetkých ročných obdobiach a situuje do nich človeka pracujúceho i odpočívajúceho, činorodého i traumatizovaného chorobami. Vzájomná interakcia je deštruktívna a vzápätí konštruktívna. Vidíme znečistené rieky i ľudí, ktorí sa snažia o nápravu, absurdné stavebné kolosy i búracie práce, covidové prázdno, armádne cvičenie i žatevné práce. Je to vizuálna meditácia o stave našej prítomnosti v krajine, kde sa všetko začína i končí.

Letopis (Chronicle), Slovensko, Česko, 2025
Dĺžka: 71 minút
Réžia: Martin Kollár
Scenár: Mária Rumanová, Martin Kollár
Kamera: Martin Kollár
Strih: Marek Šulík
Zvuk: Václav Flegl, Jakub Trš
Produkcia: Ivan Ostrochovský
Distribúcia: Film Expanded
Premiéra v SR: 18. septembra 2025
Foto: ČSFD cz., Film Expanded