Už od detstva (hraná Daphné Richard) nechcela byť ničím iným ako letuškou. V detskej izbe si usporiadala stoličky s plyšákmi a bábikami do radu sedadiel, aby ich svojím prechodom akože lietadlovou uličkou postupne obsluhovala. Trénovala tiež bezpečnostné pokyny a posunky k nim, pózovala pred zrkadlom s tým pravým úsmevom na očarenie z lietania ustrašených pasažierov. Odmietala predstavu, že si vezme nejakého obchodného zástupcu a bude mu len vyvárať, prať, žehliť a starať sa o deti, zatiaľ čo on bude pri sledovaní spravodajstva nadávať na všeobecné volebné právo, či posmešne označovať akékoľvek, hoci len nepatrné prejavy emócií za hystériu, ako to zvykol robiť jej pohodlný otec (Philippe Vieux), pričom matka (Anne Charrier) mu v tom veľmi neoponovala. Zatiaľ... Potom však nastal rok 1963 – ten, v ktorom vraj ešte pojem diskriminácia neexistoval – a Natacha Maloová (Camille Lou) vyrástla do podoby odhodlanej dievčiny rok čo rok navštevujúcej konkurzy na svoje vysnívané povolanie. Nedarí sa jej veľmi, pretože má podľa dobových očakávaní až príliš rovné, nenakulmovateľné vlasy a o dva centimetre na výšku viac, než sa od letušiek očakáva. A navyše o šesť dní bude mať 26 rokov, čiže bude oficiálne považovanáza starúpannu...

Natacha sa však nevzdáva a je odhodlaná vzdorovať pomerne hlúpučkému, nezmyselne konzervatívnemu stewardovi Walterovi Campionovi (Vincent Dedienne), čo jej každý rok sabotuje konkurz, spravidla pod nezmyselnou zámienkou. Keď sa blíži z politického hľadiska veľmi dôležitý let, počas ktorého má byť pod drobnohľadom ministra André Molrata (Didier Bourdon) prevážaná da Vinciho maľba Mony Lízy a jedna z vybraných kandidátok na letušku pre neočakávané tehotenstvo, či nezastaviteľne plačlivého záchvatu na toalete mešká, rozhodne sa Natacha využiť čas, pokým minister pred novinármi zase raz doreční jeden zo svojich nekonečných prejavov a neoficiálne ju nahradí. Lenže kým sa stihne vôbec priblížiť k lietadlu a nastúpiť doň, prirúti sa na runway dodávka s ozbrojencami, čo nielenže odcudzia slávny obraz, ale ešte aj preventívne unesú Natachu s protivným stewardom Walterom. Neústupná dievčina, ktorej práve pred nosom unikla príležitosť na splnenie si životného sna, však po chaotickej potýčke nenápadne odcudzí obraz zlodejom tesne pred tým, ako sami vzlietnu iným malým lietadlom nachystaným v bezpečnom dosahu od mužov zákona. Teraz je na nej a Walterovi, aby ministrovi Monu Lízu spoločne vrátili – teda pokiaľ je obraz, čo majú v rukách skutočne pravý. Plagiátorka Colette (Elsa Zylberstein) uviaznutá v toxickom vzťahu s mužom, čo sa už dva roky v jej živote neukázal, by im mohla čo-to prezradiť. Takisto Bernard Fouard-Michel (Baptiste Lecaplain), podivný konšpirátor žijúci na lodi obklopený výstrižkami z novinových článkov, vďaka ktorým si je schopný vydedukovať rôzne vládne sprisahania a rafinované podvody - vrátane akejsi vakcíny s čipmi, ktoré údajne majú byť ľuďom niekedy v budúcnosti aplikované do tela počas akejsi presne nedefinovanej pandémie – je presvedčený, že za krádežou Mony Lízy je minister sám. Má totiž zálusk na úrad prezidenta a navrátenie obrazu späť Francúzom by mu určite v rámci predvolebnej kampane prinieslo plusové body...

Snímka Natacha (takmer) letuška režisérky Noémie Saglio je jemne fraškovitá, neodolateľne braková dobrodružná komédia s idylicky gýčovým nádychom na správnych miestach, ktorá sa pokúša divákovi nostalgicky pripomenúť čaro obdobne ľahkovážnych francúzskych snímok zo 60., 70. a 80. rokov s hercami ako Louis de Funès, Bourvil, Jean-Paul Belmondo, Pierre Richard atď. A vo vrcholných momentoch – ktorých však nie je až tak veľa - sa jej to dokonca celkom darí. Disponuje príbehom, pri ktorom netreba veľmi premýšľať nad vierohodnosťou zápletky, kľúčových zvratov a následných point, len sa nechať unášať sledom gagov – niekedy šikovných, niekedy skôr fungujúcich ako náladová výplň. Očakávania, že všetky tie priam nespočítateľné omyly, zámeny, podfuky v podfukoch, ktoré posúvajú dej v závratnom tempe vpred, budú vo výsledku dávať aj nejaký zmysel, sú skôr naivné a netreba sa nimi „trápiť“. Scenár Noémie Saglio a Laurenta Turnera sa v prvom rade pokúša dôstojne adaptovať populárnu belgickú komiksovú sériu Natacha od Françoisa Walthéryho, ktorá v rokoch 1970 až 1988 prinášala čitateľom zábavné komediálne detektívky, či dobrodružstvá titulnej letušky, jej večne oponujúceho kolegu Waltera a pilota Rogera Maydaya alias kapitána Turba, síce s množstvom životných skúseností, avšak tiež s pravidelnou pamätnou v každom dieli sa opakujúcou replikou: „To som ešte nezažil.“

Najzaujímavejším prvkom scenára je neustála snaha tvorcov porovnávať módne, spoločenské, politické a iné rozdiely medzi v príbehu charakteristickými 60. rokmi a súčasnosťou. Viď. už spomínané narážky konšpirátora Bernarda na Covid-19 (vraj nie je v krajine jediný, čo si to myslí – je ich minimálne desať), vítané feministické podtexty v inak príliš machisticky sa prejavujúcej spoločnosti, odvaha k sebaprejaveniu sa v inak toxických vzťahoch, pomerne klišeovité odhodlanie bojovať s prípadnými oponentmi pri napĺňaní si životného sna. Natachino vzdorovanie voči pomerne blahosklonnému komentáru mimoobrazového rozprávača príbehu (v pôvodnom znení Fabrice Luchini), prípadne nádherne brakový motív o niekdajšom potomkovi Moni Lízy, čo by sa rád dostal k svojmu právoplatnému majetku – hlavy jednej z talianskych mafiánskych rodín Mone Gherardini v podaní Isabelle Adjani, či mystifikačný „príbeh pôvodu“ reálnej politickej osobnosti francúzskej histórie v prípade postavy pomocníka ministra Molrata, jediného skutočne odhodlaného vyšetrovateľa prípadu, Jacquesa (Antoine Gouy) s priezviskom neodhaleným až do záverečného dejstva. A divák si tiež môže všimnú aj drobné nenápadné gagy typu: minister Molrat si pri zvonení telefónu začne najskôr prehľadávať vrecká saka v očakávaní, že tam nájde svoj mobil, aby si až následne uvedomil, že v kancelárií má predsa iba pevnú linku.

Ďalším sympatickým lákadlom filmu je jeho vizuálne stvárnenie. Kamera Nicolasa Massarta sleduje idylicky farebné, dôkladne čisté interiéry s charakteristickými rekvizitami 60. rokov, prepracovanú výpravu Gladys Garot a Stanislasa Reydelleta, či nádherné kostýmy Isabelle Mathieu. Príležitostne rozdelí obraz do dvoch polovíc, ako to zvykli v tých časoch robiť obzvlášť tvorcovia filmových krimi. A neunikajú jej ani krásne scenérie francúzskeho vidieka, či iné exotické exteriéry napríklad pobrežných miest Talianska – snímané tak trochu v duchu vtedajších bondoviek. Natacha (takmer) letuška nie je žiadne komediálne veľdielo, len dobre zvládnutá žánrová oddychovka, ktorá dokáže svojím zmyslom pre humor diváka vtiahnuť do takmer neprehľadnej koláže dejových motívov a komplikácií. Nedáva veľa príležitostí na vydýchnutie si. Upúta sympatickým hereckým obsadením, podmanivým dobovým stvárnením, no hlavne s dôstojnosťou a remeselnou zručnosťou privádza konečne na strieborné plátna jeden populárny belgický komiks. Čím sa zároveň štylisticky trošku odlišuje od toho, na čo sme v ostatných rokoch v prípade francúzskych komédií zvyknutí.

Natacha (takmer) letuška (Natacha (presque) hôtesse de l’air/ Natacha (Almost) Air Hostess), Francúzsko, Belgicko, 2025
Dĺžka: 94 minút
Réžia: Noémie Saglio
Scenár: Noémie Saglio, Laurent Turner
Kamera: Nicolas Massart
Hudba: Erwann Chandon
Strih: Thibaut Damade
Zvuk: David Rit
Scénografia: Stanislas Reydellet
Kostýmy: Isabelle Mathieu
Hrajú: Camille Lou, Vincent Dedienne, Didier Bourdon, Elsa Zylberstein, Antoine Gouy, Fabrice Luchini, Isabelle Adjani, Anne Charrier, Baptiste Lecaplain, Christophe Favre
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 11.septembran 2025
Foto: Continental film