Strata blízkych môže vyvolať extrémne reakcie rôzneho druhu. Po rozkvete špionážnych filmov v 60. a 70. rokoch sa tento žáner stal čoraz vzácnejším a jeho produkcia sa často obmedzuje na úroveň akčnej jednohubky na Netflixe. James Hawes sa s Amatérom, voľne založenom na rovnomennom románe Roberta Littella, pokúša o špionážny triler zo starej školy a niekoľkokrát sa snaží svoj film ozvláštniť – napríklad zvolením atypickej postavy traumatizovanej stratou najbližšej osoby.

Kto som? Kým chcem byť? S touto dilemou či s otázkami podobného charakteru sa na prvý pohľad musia vysporiadať najmä herci a herečky, ktorí profesijne striedajú svoje identity. Otázku skutočnej povahy vlastnej totožnosti si však v určitom okamihu života nevyhnutne kladie väčšina ľudí. A tak je príbeh Bernharda Wengera, rodáka zo Salzburgu, určite univerzálne relevantný. Režisér a scenárista, ktorý debutuje v celovečernom filme po sérii krátkych filmov ako napríklad Prepáčte, hľadám pinpongovú miestnosť a svoju priateľku (Entschuldigung, ich suche den Tischtennisraum und meine Freundin, 2018), opisuje stratu individuality pod ťarchou chorobného obsadzovania rôznorodých predpripravených rolí. Priateľ na prenájom rozpráva príbeh muža, ktorý sa vo svojom profesionálnom, ale i osobnom živote opakovane stáva niekým iným až zabudol byť sám sebou.

Stretnú sa v nočnom klube, aby si vymenili informácie aj pokyny na najbližší týždeň. Ak by totiž vyriešenie problému trvalo dlhšie, riskovali by tým tisícky nevinných životov. Obzvlášť, keď hrozí, že protivníci použijú program Severus. Philip Meacham (Gustaf Skarsgård) potvrdí počiatočné obavy svojho podriadeného v Britskej spravodajskej službe Georgea Woodhousea (vynikajúci Michael Fassbender), že majú medzi sebou zradcu. Dodá mu zoznam štyroch podozrivých a nezabudne zmieniť aj jeho manželku Kathryn St. Jean (zvodná Cate Blanchett). „Dokážeš si s tým poradiť?“ spýta sa Georgea, pretože vie, že osobné vzťahy môžu spôsobiť nejeden problém, keď to práve netreba. Sám má totiž doma priostrenú situáciu, kvôli nešťastnému odhaleniu vlastnej nevery. George už má plán: Pozve svojich podozrivých kolegov na večeru. Dobre navarí, otvorí dobré víno a rozohrá jednu zo svojich charakteristických „zábavno-spoločenských“ hier, ktoré sú v podtexte skôr hrami psychologickými. Nezaškodilo by tiež pridať do indického Eintopfu trochu DZM 5 na rozviazanie jazykov, o čom, samozrejme, manželku vopred informuje. Pre Kathryn by totiž neváhal ani klamať, ani zabíjať...

Rozvíjanie komornej, paradivadelnej línie je v maďarskom filme zrejme stále pri živote a ako sme videli vo filme Zajtra zomriem (2024) režisérky Nikoly Cibuly, ambiciózne mieri aj k thrillerovej žánrovej odnoži. So slovenskou účasťou vznikol aj predošlý film Szabolcsa Hajdua Kálmanov deň (2023). O rok neskôr prichádza s ďalšou verziou „rozhovorov v kuchyni“, kde sa skupinka priateľov zišla po smrti jedného z nich. Tesne pred koncom si dal urobiť rozbor DNA a vyšlo mu, že je jednopercentný indián a okrem iných ingrediencií aj desať percentný Slovák. Aký význam má tento detail v nejakej myšlienkovej koncepcii filmu, ťažko povedať. Najskôr je to pokus o absurdnú, humornú vložku.

„Dejiny píšu víťazi“, konštatuje v roku 1945, po skončení druhej svetovej vojny Vidkun Quisling (1887-1945), ministerský predseda nórskej kolaborantskej vlády a obdivovateľ Adolfa Hitlera. Dôvody pre tieto sympatie a podporu, ktoré sa mu stali osudnými, sa dozvedáme v príbehu o jeho páde, zakončenom súdnym procesom a popravou. Režisér Eric Poppe a trojica scenáristov Anne Bache-Wiig (spolupracovala s Poppem i na jeho filmoch Uttoya a Emigranti), Ravn Lanesskog a Siv Rajendram Eliassen (rovnako Uttoya a Emigranti), vychádzali z denníkov pastora Pedera Olsena (1902-1977). Po zaistení nórskou políciou poskytoval Quislingovi pastoračnú starostlivosť. V roku 2015 ich knižne vydal jeho vnuk, novinár Hakon F. Hoydal. Tento krok vyvolal diskusie, týkajúce sa spochybnenia povinnej kňažskej mlčanlivosti.

Ak je hlavnou postavou dokumentu žena, ktorá o sebe len veľmi nerada rozpráva, nemá pred sebou režisérka vôbec ľahkú úlohu. Ale možno práve preto sa príbeh Diny Štěrbovej nestal výbuchom emócií a oslavných ód. Potichu a bez pátosu sa odvíja príbeh ženy, ktorej pokora je tou pravou cestou k jej výnimočnosti. V  Bratislave sa narodila 22. apríla 1940 nemeckému otcovi a maďarskej mame dcéra Margita Schochmannová.

V dome na pokraji dediny žije päťčlenná rodina. Matka Romana (Zuzana Fialová) sa s manželom (Jozef Abafi) tíško zhovárajú o šokujúcom prekvapení, že k ich trom, takmer dospelým deťom, pribudne súrodenec. Majú obavy, že sa im deti budú vysmievať a nielen oni, veď už nie sú najmladší. Na nový prírastok sa tešia, ale ako im to šetrne oznámiť. Láskavý manžel ju upokojuje – veď to už nejako prežijú. Jeho optimizmus je opodstatnený, rodina žije harmonicky, vzťahy sú vyrovnané, láskavé a porozumenie v rodine mimoriadne veľké. Ak si myslíte, že po tejto novine sa rozvrátia dovtedy harmonické vzťahy ste na omyle, deti to zoberú ako samozrejmosť. Nič dramatické sa neudeje a predsa vás tento nenápadný príbeh osloví a zaujme. Osloví neuveriteľnou súdržnosťou, harmóniou a láskavosťou vzťahov, až by som povedala, že v dnešnom svete až nereálnymi.

V novom filme režisérskej dvojice Dan Berek a Robert Olsen nám tvorcovia predstavujú nezvyčajný pohľad na žáner akčného filmu, v ktorom hlavný hrdina nemusí byť svalnatý, neodolateľný, ani rešpekt budiaci tvrďas, na ceste za záchranou svojej novej lásky totiž stačí iba to, aby necítil bolesť. Táto komediálna variácia na akčné snímky sa snaží búrať zaužívané klišé a predstavuje hrdinu z ľudu, ktorý vďaka svojmu handicapu prekonáva prekážky , pri ktorých by iní odpadávali bolesťou.

Aké by boli asi naše myšlienky, keby sme sa ocitli hlboko pod hladinou mora a stratili by sme životodarný prívod kyslíka, spojenie s tými, ktorí sú nad nami. A vedeli by sme, že máme v náhradnej nádrži kyslík iba na 10 minút. Väčšina si túto situáciu vôbec nedokáže predstaviť a je zrejmé, že je to čertovsky dobrá téma na film. Takáto nehoda sa stala v Severnom mori 19. septembra 2012. V roku 2019 o nej nakrútil režisér Alex Parkinson spolu s Richardom da Costom dokumentárny film. A v roku 2025 film hraný pod názvom Poslednýnádych, ktorý pomerne verne kopíruje príbeh, osvetľuje technické problémy a fatalitu udalosti, ktorá sa vtedy stala.

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krásna, milá, tolerantná, rozvážna, odvážna (atď., plus mínus ešte ďalšie pozitívne prívlastky) princezná Snehulienka (skvelá Rachel Zegler). Všetci v kráľovstve ju mali radi, vrátane veveričiek, vtáčikov a iných lesných zverov, s ktorými vždy rada komunikovala a príležitostne ju obliekali do šiat. Teda okrem zlej macochy (GalGadot) so záľubou v diamantoch, rubínoch, vyváraní jabĺk v kotli s jedom a oslovovania svojho čarovného zrkadla s otázkou, „kto je najkrajší na svete?“ Keďže „zrkadielko, zrkadielko“ sem-tam dalo prednosť Snehulienke pred vlastnou žiarlivou majiteľkou, rozhodne sa dievčine najskôr čo najviac strpčiť život domácimi prácami, neskôr ju dokonca nechá lovcom (Ansu Kabia) zaviesť do temného lesa a zabiť. Ten Snehulienku nechá, samozrejme, zo súcitu nažive a odporučí jej útek, pretože kráľovná nie je takou, akou by sa mohla zdať na prvý pohľad. V srdci lesa, našťastie, princezná nájde vhodnú strechu nad hlavou a ochranu pred kráľovninými intrigami u sympatických siedmych baníkov s menami ako Vedko (Jeremy Swift), Šťastko (George Salazar), Hapčí (Jason Kravits), Spachtoš (Andy Grotelueschen), Dudroš (Martin Klebba), Plaško (Tituss Burgess) a Kýblik (Andrew Barth Feldman)...