„Dejiny píšu víťazi“, konštatuje v roku 1945, po skončení druhej svetovej vojny Vidkun Quisling (1887-1945), ministerský predseda nórskej kolaborantskej vlády a obdivovateľ Adolfa Hitlera. Dôvody pre tieto sympatie a podporu, ktoré sa mu stali osudnými, sa dozvedáme v príbehu o jeho páde, zakončenom súdnym procesom a popravou. Režisér Eric Poppe a trojica scenáristov Anne Bache-Wiig (spolupracovala s Poppem i na jeho filmoch Uttoya a Emigranti), Ravn Lanesskog a Siv Rajendram Eliassen (rovnako Uttoya a Emigranti), vychádzali z denníkov pastora Pedera Olsena (1902-1977). Po zaistení nórskou políciou poskytoval Quislingovi pastoračnú starostlivosť. V roku 2015 ich knižne vydal jeho vnuk, novinár Hakon F. Hoydal. Tento krok vyvolal diskusie, týkajúce sa spochybnenia povinnej kňažskej mlčanlivosti.

V úvode filmu Quisling - posledné dni sme svedkami zatknutia Quislinga a prípravy procesu. Olsen nie je príliš poverením nadšený a politik jeho prítomnosť rázne odmieta, rovnako i vznesené obvinenia. Je presvedčený, že Nórsko zachránil. V Hitlerovi videl nádej pre porážku boľševizmu, čo má svoju skrytú logiku. Nemecké vojská po napadnutí Sovietskeho zväzu v roku 1941 vítali ako na Ukrajine, tak napríklad i v Pobaltí. „Takmer všade ľudia spontánne rozbíjali strannícke výbory, chytali komunistov a spolupracovníkov tajnej polície, rozpúšťali kolchozy a predovšetkým znovu otvárali pravoslávne a katolícke kostoly, ktoré boľševici premenili na sklady. Vojakom wehrmachtu stavali slávobrány", píše v knihe Němci. Politicky nekorektní vyprávění poľský historik Piotr Zychowicz (mapcards Brno, 2024). Euforickú radosť z príchodu Nemcov zaznamenala i sovietska armáda. V prvých mesiacoch kampane sa im vzdali 4 milióny červenoarmejcov. Quislingovo presvedčenie má i ďalšie dôvody. V rokoch 1918 až 1921 slúžil ako vojenský atašé v Moskve. Spolupracoval s Fridtjofom Nansenom pri pomoci po hladomore na Ukrajine. Jeho druhá manželka, Ukrajinka z Charkova Maria Vasilijevna Pasešnikovová (prvá bola Ruska Alexandra Voroninovová) predkladá Olsenovi otrasné fotografie ako dôkaz toho, že Quisling veľmi dobre vedel, čoho je sovietsky režim schopný. Ostal pre ňu hrdinom.

Ako sa však vyrovnať s jeho antisemitizmom, postupom voči nórskym židom a rovnako i domácemu odboju? Vyšetrovatelia ho dovedú k odkrytým masovým hrobom a on nechce pripustiť, že šlo o Nórov. Olsen predkladá väzňovi podobenstvo o farizejovi a colníkovi (výbercovi daní) z Evanjelia podľa Lukáša v Novom zákone. Obaja prídu do chrámu a odpustené je tomu, kto prosí o milosť a uzná svoju hriešnosť. Quisling ihneď pochopí a pýta sa Olsena, kto z nich dvoch je teda colník a kto farizej? „Nemám čo ľutovať a nemám sa z čoho spovedať“, tvrdí. Obviňuje Olsena z idealizmu, jednoduchých predstáv o zložitej situácii a jej riešeniach. „Udržuj rozhovor“, radí mu väzenský kňaz, priateľ, ktorý ho odporúčal na prácu s Quislingom miesto seba. Nemohol sa s ním stretnúť aj preto, že bol v kontakte s mnohými rodinami popravených a do podrobností poznal, čo zažili. Väzenie sa zmenilo, role sa vymenili, z bacharov sa stali väzni.

Ako je to s morálkou a pravdou pri radikálnych spoločenských zmenách a výmene mocenských pozícií ? To je hlavná dilema kauzy Quisling, považovanej niektorými odborníkmi za zjednodušene interpretovanú a rozsudok za nespravodlivý. Medzi Hitlerových spojencov sa napríklad počítali i Fíni, bojujúci s Rusmi (Sovietmi) v zimnej vojne a prišli o časť svojho územia. Mohli byť však presvedčení, že Nemci zatočia s komunistami, keď sa s nimi vlastne tajne paktovali? Dôkazom nie je len zmluva o spolupráci, podpísaná ministrami zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a Vjačeslavom Molotovom v roku 1939. Spolupracovali už po prvej svetovej vojne, v Rusku sa tajne vyrábali pre Nemecko, ktoré malo zákaz zbrojiť, tanky, lietadlá a zbrane, ako nám o tom pekne rozpráva aj vynikajúci nemecký seriál Babylon Berlín, alebo popisuje kniha Viktora Suvorova Ľadoborec (vyšla v roku 1989 v nemčine a neskôr i v ruštine).

Na rozdiel od Quislinga, nepochybujúcom o svojej pravde, to má Olsen zložitejšie. Tak ako manželku, trápia aj jeho výčitky svedomia, stúpajúce s povojnovým odhaľovaním nemeckých zločinov. Skrývali na povale postarší židovský pár. Raz v noci ich
dcéra objavila a Olsen v strachu, že by mohlo dôjsť k prezradeniu, vybavil im v nemocnici pobyt na infekčnom oddelení. Tam ich zatklo gestapo a obaja zahynuli v koncentrákoch. Žiť bez spytovania svedomia a otázok o miere vlastnej viny, je iste jednoduchšie a nežiada si žiadne úsilie. Na „práci“ tohto druhu však stojí morálka a tá má stále najbezpečnejšie korene v kresťanstve. Keď Quisling operuje tým, že Nórsko nebolo Nemcami obsadené a on zachránil tisíce životov, môže takéto tvrdenie zvažovať súd? A ak áno, tak na základe akých dôkazov, alebo informácií v roku, keď sa skončila vojna? Faktom je, že situácia v Nórsku bola neprehľadná. Nemeckú inváziu do Dánska a Nórska využil Quisling tým, že sa chopil vlády. Stál vtedy na čele politickej Strany národného zjednotenia, ktorú ako jedinú Nemci povolili a dosadili do Nórska ríšskeho správcu Josepha Terbovena. Na toho vo filme Quisling niekoľkokrát hromží.

Konfrontácia politika a duchovného v hraničnej situácii, keď naozaj jednému z nich ide o život, ponúka dva rozdielne pohľady na morálku a zodpovednosť za vlastné činy. Politik ospravedlňuje svoje prečiny kolektívnym blahom, patriotizmom a snahou udržať nórsku neutralitu. Kňaz vie, že akúkoľvek vinu si najprv treba priznať, aby mohlo nasledovať pokánie a odpustenie. Je to téma, hovoriaca aj k súčasnosti, keď sa veľké ciele ospravedlňujú okrem iného i zabíjaním a vraždením. Uvidíme, aké dejiny dneška nám pripravia budúci víťazi.

Asi by sme si aj my priali takýto film o Jozefovi Tisovi a jeho „posledných dňoch“, odhaľujúcich aj čosi viac než jednoduché a dokola opakované školské pravdy. Na podobné filmové pojednanie o vlastných dejinách, ale treba mať predovšetkým intelektuálne kapacity. Po tých zatiaľ v slovenskom filme niet ani chýru, ani slychu.

Quisling - posledné dni (Quislings siste dager/Quisling - The Final Days), Nórsko, 2024
Dĺžka: 146 minút
Réžia: Erik Poppe
Scenár: Anna Bache-Wiig, Ravn Lanesskog, Siv Rajendram Eliassen
Kamera: Jonas Alarik
Hudba: Jonas Colstrup
Casting: Mette Holme Nielsen, Belinda Sørensen
Strih: Einar Egeland
Zvuk: Hans Møller, Morten Solum
Scénografia: Pia Wallin
Masky: Eros Codinas, Steinar Kaarstein
Kostýmy: Karen Fabritius Gram
Produkcia: Finn Gjerdrum, Stein B. Kvae
Hrajú: Gard B. Eidsvold, Anders Danielsen Lie, Lisa Carlehed, Lisa Loven Kongsli, Arthur Hakalahti, Stein Torleif Bjella, Øyvind Brandtzæg, Lasse Kolsrud, Nils Jørgen Kaalstad, Anderz Eide, Camilla Roman, Brede Fristad, Benjamin Lønne Røsler, Vidar Sandem, Emil Utne, Rasmus Linnestad, Per Gørvell, Ragnhild H. Myntevik, Gunnar Lien Holsten, Hans Rønningen, Øystein Kjennerud, Ariane Ramborg, Nils Tønnessen Falkeng, Julia My Poppe, Mathilde Skarpsno, Herman Rossvoll, Mari Dahl Sæther, Johan Ivarsson
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 3. apríla 2025
Foto: Film Europe