Ak je hlavnou postavou dokumentu žena, ktorá o sebe len veľmi nerada rozpráva, nemá pred sebou režisérka vôbec ľahkú úlohu. Ale možno práve preto sa príbeh Diny Štěrbovej nestal výbuchom emócií a oslavných ód. Potichu a bez pátosu sa odvíja príbeh ženy, ktorej pokora je tou pravou cestou k jej výnimočnosti. V  Bratislave sa narodila 22. apríla 1940 nemeckému otcovi a maďarskej mame dcéra Margita Schochmannová.

Už po skončení vojny mala rodina problémy kvôli národnosti otca aj mamy. Otec bol právnik a tým bol pochopiteľne podozrivý, navyše nemecká národnosť vzbudzovala podozrenie, že kolaboroval. Dostal sa do pracovného tábora a rodina o ňom deväť mesiacov vôbec nič nevedela. Aj keď bol napokon prepustený, nemohol sa zmieriť s tým, že ako právnik mal súdiť kulakov a radšej sa vzdal právnickej praxe. Nasledovalo vyhodenie z bytu v bratislavskom Starom meste. Margita, ktorú poznáme pod menom Dina chodila na základnú školy, neskôr na gymnázium, snívala o štúdiu medicíny. K tomu ju motivovala aj smrť jej malého brata, ktorý vo veku necelých štyroch rokov zomrel na zápal slepého červa. Ale s takouto rodinnou anamnézou sa jej sen rozplynul a tak napokon vyštudovala matematiku.

V dokumente režisérky Hany Pinkavovej Za oponou veľhôr o tom pokojne rozpráva žena, ktorá ako prvá v histórii zdolala himalájsku osemtisícovku. Dnes má osemdesiatpäť rokov. Jej cesta k sláve a najmä k naplneniu svojho sna však nebola priamočiara, ani jednoduchá. Už ako dievča ju zajímali skôr chlapčenské hry, ako štrnásťročná utiekla s kamarátkou do Vysokých Tatier a tam zakúsila prvé očarenie lezením. Rozpráva o svojom výstupe na Gerlach, čo bez vybavenia pre takýto výstup bolo obrovským riskom a spolu s kamarátkou mali veľké šťastie, že sa nič nestalo. Napokon práve Tatry boli aj bodom, ktorý zarámoval jej rodinný život, v roku 1959 sa tu zoznámila so svojim budúcim manželom Otakarom Štěrbom, zoológom, ekológom,  ale aj cestovateľom a spisovateľom. Odchádza s ním do Olomouca, kde obaja prednášajú na Palackého univerzite.
A v roku 1970 sa spoločne vydávajú na Kaukaz a vystupujú na Elbrus. V júli sa potom odchádzajú do Západného Himálaja, čo vtedy vôbec nebolo jednoduché. Náklady naložené na vetrieskách, žiadny letecký presun. Desaťtisíc kilometrov, ktoré musela absolvovať expedícia Harámoš. Výstup na vrchol Harámoša sa nepodarí, ale na nižšom Harámoši sa Dine už podarí vystúpiť a stáva sa tak prvou ženou z Československa, ktorá vystúpila na vrchol himalájskeho štítu.

Dina Štěrbová spomína na začiatky svojej horolezeckej kariéry. Málokto z nás si dokáže predstaviť, ako to v šesťdesiatych rokoch fungovalo. Nebolo vybavenie, ženy boli považované skôr za prekážku pri organizovaní expedícií. Dina si plietla čapice, vyrábala aj prešívané bundy a spacáky plnené perím. Stredovek. Horšie však bolo permanentné odmietanie žien pri výstupoch. Začínala, samozrejme, v milovaných Tatrách, ale trénovala aj Moravskom krase v Macoche. Nasledovali Alpy, Pamír, koncom sedemdesiatych rokov sa dostáva do Himálají. Vedie expedíciu na Manáslu, až konečne v roku 1984 zdoláva spoločne s Věrou Komárkovou, ktorá od roku 1968 žije v Americe, vrchol Čo Oju. Prvá osemtisícovka, prvý československý a prvý ženský výstup vôbec. Pokúša sa aj o Mont Everest, ale táto hora jej nie je dopriata. Nasleduje Gašerbrum, kde dochádza k sporom s vedúcim výpravy, keďže výprava nemala na tento výstup povolenie. Dina napokon získala povolenie od francúzskej výpravy. Horolezectvo je však spojené aj s tragédiami a tie sa nevyhnú ani Dine Štěrbovej. V roku 1994 vedie výpravu na Brod Peak a tu na pľúcny edém zomiera Bohuslav Bílek, neskôr aj Alexej Himer, pod ktorým sa utrhol previs. Výprava bola napokon zrušená. Dina rozpráva o tom, ako sa usilovala dostať telo Bohuslava Bílka do rodného mesta, aby ho rodina mohla pochovať. Pretože to sa zväčša nepodarí a pozostatky zostávajú naveky v ľade.

Dina sa však chce do Himaláji vracať. Po katastrofickom zemetrasení, ktoré postihlo Pakistan, spolu s manželom Otakarom zakladajú v odľahlej osade Arandu nemocnicu. Keď v roku 2017 jej manžel zomiera, k Dine sa pripája Víťazoslav Dokoupil a ďalej pokračujú v budovaní humanitárneho projektu Czech Hospital. V dvadsiatom prvom storočí sa iba ťažko vieme predstaviť, ako v týchto odľahlých kútoch planéty žijú ľudia. Dina rozpráva, že na rukách a na tele majú centimetrovú vrstvu usadením, keďže sa vôbec neumývajú. Na zimu sa sťahujú do podzemných kobiek, kde žijú spoločne, s kozami a kravami, či jakmi. Napriek všetkým prekážkam sa Dine Štěrbovej a Viťazoslavovi Dokoupilovi podarí vybaviť nemocnicu v Arandu EKG, ultrazvukom,kyslíkovou jednotkou, defibrilátorm, ale aj počítačom pre evidenciu pacientov. Dedina má napokon aj dve terénne autá na dovoz pacientov do väčšej nemocnice v Skardu, má traktor a mlátičku a aj zavlažovanie. Víťazstvom je aj škola, avšak krásne drevené lavice a stoličky, natreté pestrými farbami zmiznú. Drevo je dobré na kúrenie a deti sú aj tak zvyknuté písať na zemi. Ale už nezomierajú ženy pri pôrodoch, alebo po nich.

Najcennejšími zábermi dokumentárneho filmu Hany Pinkavovej sú tie epizódy, keď sa v druhej časti filmu malý štáb vypravil do Pakistanu a na mieste mapoval nedávne pôsobenie Diny Štěrbovej. Tá všetko komentuje a jej osobný vklad, spomienky, ktoré sa vynárajú pri pohľade na fungujúce prístroje, zostavenie vodovodu, či zničené lavice v škole dávajú filmu emóciu. Prvé časti dokumentu o výstupoch na vrcholky Himaláje sa skladajú vlastne iba z fotografií a rozprávania. Mobily neexistovali a kamery boli priťažké. Pri spomienkach na manžela Dina kráča pomaly k vrcholu krížovej cesty, aby sa napokon zastavila pri ukrižovanom Kristovi. Zelená príroda niekde na Morave dáva zabudnúť na tvrdosť hôr. Iba na chvíľu sa dokument dotkne faktu, že Dina má dnes už dávno dospelého syna, ktorý si mamu takmer neužil. Objaví sa iba v jednom zábere a jeho krátka spoveď, ako keby do filmu ani nepatrila. Hory boli pre jeho mamu prisilným lákadlom, zdá sa však, že v jeho slovách nebadať žiadnu horkosť. V niektorých chvíľach mi chýbala informácia o konkrétnych ľuďoch, ich menách či kontextoch, ktoré najmä v prípade stále prítomnej hudby unikali. Hodnotný je nepochybne fakt, že introvertka sa dokázala zahĺbiť do vlastnej pamäte a vyrozprávať príbeh svojho života.

Za oponou veľhôr, Česko, Slovensko, 2025
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Hana Pinkavová
Scenár: Hana Pinkavová
Kamera: David Čálek, Jan Bartoň
Hrajú: Dina Štěrbová
Strih: František Pospíšil
Zvuk: Jan Hála, Pavel Hruda
Produkcia: Viktor Schwarcz, Silvia Panáková
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 3. apríla 2025
Foto: CinemArt