Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krásna, milá, tolerantná, rozvážna, odvážna (atď., plus mínus ešte ďalšie pozitívne prívlastky) princezná Snehulienka (skvelá Rachel Zegler). Všetci v kráľovstve ju mali radi, vrátane veveričiek, vtáčikov a iných lesných zverov, s ktorými vždy rada komunikovala a príležitostne ju obliekali do šiat. Teda okrem zlej macochy (GalGadot) so záľubou v diamantoch, rubínoch, vyváraní jabĺk v kotli s jedom a oslovovania svojho čarovného zrkadla s otázkou, „kto je najkrajší na svete?“ Keďže „zrkadielko, zrkadielko“ sem-tam dalo prednosť Snehulienke pred vlastnou žiarlivou majiteľkou, rozhodne sa dievčine najskôr čo najviac strpčiť život domácimi prácami, neskôr ju dokonca nechá lovcom (Ansu Kabia) zaviesť do temného lesa a zabiť. Ten Snehulienku nechá, samozrejme, zo súcitu nažive a odporučí jej útek, pretože kráľovná nie je takou, akou by sa mohla zdať na prvý pohľad. V srdci lesa, našťastie, princezná nájde vhodnú strechu nad hlavou a ochranu pred kráľovninými intrigami u sympatických siedmych baníkov s menami ako Vedko (Jeremy Swift), Šťastko (George Salazar), Hapčí (Jason Kravits), Spachtoš (Andy Grotelueschen), Dudroš (Martin Klebba), Plaško (Tituss Burgess) a Kýblik (Andrew Barth Feldman)...

Snímka Snehulienka (a sedem digitálnych osôb nízkeho vzrastu, ktoré sa z dôvodu snahy o politickú korektnosť už nevmestili do názvu) režiséra Marca Webba (Amazing Spider-Man 1-2) sa pokúša imitovať čaro svojho pôvodného klasicky kresleného animovaného predobrazu z roku 1937 v podobe čiastočne hraného, čiastočne CGI animovaného filmu. A z veľkej časti sa jej to naozaj darí (hoci internetoví „frfľoši“ z úplne priehľadných dôvodov nesúhlasia – ale kedy s akýmkoľvek pozitívnejším vyjadrením súhlasili, všakže? A kedy ich akokoľvek pozitívne vyjadrenie nevydráždilo k prejavom ešte ostrejšej kritiky?). Jednotlivé drobnosti v rámci výpravy Kavea Quinna, či už vychádzajú z reálneho prostredia alebo hmatateľných kulís, prípadne ich početné „doladenia“ grafikou nahrádzajúcou v postprodukcií zábery realizované pred zeleným plátnom, sú fascinujúce. Kostýmy Sandy Powell dodávajú kresleným návrhom šiat dychberúcu podobu, ktorá rozhodne zahrá na nostalgickú strunu nejedného diváka. V animácií najvyššej možnej technickej úrovne, sú neprehliadnuteľné najmä stvárnenia jednotlivých trpaslíkov, či nápadná štylizácia tvarov rekvizít Stelly Fox a Claire Smithson. Je to ako návšteva iného sveta. Magické odpútanie publika od zážitkov všednej každodennosti zrealizované aktuálne módnymi technickými prostriedkami filmu.

Kamera Mandy Walker obzvlášť v hranej časti snímky sleduje ľudské postavy v polocelkoch až veľkých celkoch v často inscenačne náročných dlhých záberoch tak, aby jednak vlastnými pohybmi pri snímaní na scéne, prípadne pohybmi postáv približujúcich sa k nej alebo sa od nej vzďaľujúcich, dávala jasne najavo, že ani cent z veľkého rozpočtu nevyšiel nazmar. Väčšinu času pomáha v divákovi vzbudiť dojem jedného veľkého muzikálového čísla ako na hmatateľnom divadelnom stagei za druhým. Polodetaily a detaily sú zamerané v prvom rade na (príležitostne trochu strašidelné) tváre samotných trpaslíkov, ktorí sú trošku „kompenzačne“ z veľkostného hľadiska spravidla dominantou kompozičného začlenenia do obrazu. Zaberajú väčšiu plochu vo vnútri obrazového rámu ako ich podstatne väčší ľudskí hereckí kolegovia, čo je síce vizuálne zaujímavé, avšak mierne to dezorientuje v priestore. Predsa len by tvorcovia urobili lepšie, keby medzi oboma typmi postáv našli prijateľnejší „kompromis“. Rozhodnutie stvárniť trpaslíkov (ale aj zvieratá) počítačovou grafikou, je v dnešnej dobe pochopiteľné. Aby sa vyhlo problematickým spoločenským stereotypom, sú v reálnom hereckom obsadení prítomné aj už spomínané osoby nízkeho vzrastu, avšak v hre s diváckymi očakávaniami zámerne reprezentujú iné postavy ako trpaslíkov.

Toľko „kontroverzné“ rozhodnutie obsadiť do úlohy princeznej, ktorá už v pôvodnej rozprávke bratov Grimmovcov „mala pleť bielu ako sneh“, herečkou Rachel Zegler narodenou síce v USA, no rodičom kolumbijsko-poľského pôvodu, sa ukázalo byť jedným z najvydarenejších produkčných rozhodnutí. Dominuje scénam herecky zvláštnou kombináciou citlivej krehkosti aj vhodne dávkovanej priebojnosti. Speváckym výkonom len potvrdzuje svoj talent už tak nápadne prejavený v úlohe Maríe v spielbergovskej filmovej variácií na muzikál West Side Story z roku 2021. Hudba Jeffa Morrowa nachádza inšpiráciu v inštrumentálnych melódiách aj piesňach originálu a muzikálovosť aktuálneho filmového spracovania ešte o niečo rozširuje. Svoje miesto na soundtracku majú aj úplne nové skladby. Scenár Erin Cressida Wilson odôvodňuje pomenovanie ikonickej rozprávkovej postavy pamätnou snehovou búrkou, ktorej Snehulienkini rodičia čelili v noc, kedy sa narodila. Rasová a vôbec kultúrna rozmanitosť sa v deji prejavuje tiež v stvárnení lovca britským hercom Ansuom Kabiom. A, samozrejme, antagonistická kráľovná/ čarodejnica Gal Gadot „zo vzdialenej cudzej krajiny“, ktorá môže byť pre mnohých povrchne krajšia – hoci „zrkadielko, zrkadielko“ často namieta – má izraelské korene. Dokáže zábavným spôsobom herecky prehrávať svoju rolu, no so spevom a hlasovým rozsahom sa skutočne nemôže Snehulienke v ničom rovnať.

Konzervatívnejší rodičia desiaci sa aj najdrobnejších narážok na LGBT komunitu nemusia mať vôbec strach, žeby ich dietko vo filme zhliadlo niečo, čo sa prieči ich hodnotám (koniec koncov, Dudroš bol skrz opatrné náznaky pravdepodobne gay už v kreslenom origináli z roku 1937). Klasický príbeh Snehulienky v hrejivo milom, nostalgickom a dôkladne prehľadnom stvárnení, sa tvorcovia tiež pokúsili mierne upraviť a doplniť o nové motívy – čo je jednoznačne pozitívny prístup, keďže existenciu remakeu je nutné si obhájiť aj z iných ako finančných dôvodov. Pár doplnených motívov rozširujúcich romanticko-dobrodružnú líniu príbehu bolo nutných aj preto, aby ústredná protagonistka prebrala v príbehu aktívnejšiu rolu. Pasívne čakanie na princa na bielom koni z originálu by jej u súčasného publika z nejedného spoločenského dôvodu neprešlo alebo by sa ukázalo byť nudným, či nestráviteľným. Princa tak nahradil „neurodzený“ junák dobrodružnejšej rebelantskej povahy v zelených „elasťákoch“ na spôsob Robina Hooda a jeho skupina spolubojovníkov proti sociálnej nerovnosti (údajne bývalých hercov, ktorých donútila povahovo „zvlčiť“ neprívetivá ekonomická situácia). Nápad to nie je zlý, dokonca nenútene narážajúci na súčasnú politiku USA, no upadá do už pomerne otrepaných žánrových stereotypov. Čo je celkom irónia, keďže film sa stereotypom pokúša uniknúť na iných miestach. Trošku zamrzí, že banda rebelov odpútava pozornosť od oveľa zaujímavejších trpaslíkov a ani záverečný kolektívny boj Snehulienky, trpaslíkov, rebelov a vôbec poddaných so zlou kráľovnou skrz prejavy humánnych gest namiesto zbraní, pôsobí trochu nanútene. Naznačuje tiež, že zopár dejových odbočiek bolo v priebehu realizácie buď vyškrtnutých zo scenára alebo po nakrútení skončilo na podlahe strižne.

Aktuálna Snehulienka sa pôvodnej Snehulienke a siedmim trpaslíkom (1937), 1. animovanému filmu celovečerného rozsahu, nemôže rovnať. Nedosahuje na jeho historickú dôležitosť, vplyv na podobu animovaného kinematografického druhu, ani žánru rozprávky ako takej. Nie je unikátom ani z hľadiska technických inovácií vo filme – hoci je stvárnená najmodernejšou filmárskou technikou. To originál pristihol animátorov kresliacich statické políčko za políčkom s úmyslom vzbudiť ilúziu pohybu bez akýchkoľvek pokusov o to prácu si zjednodušiť maketami, predkresleným pozadím, nedajbože ešte zásahmi počítačových algoritmov. Je preň charakteristický unikátny spôsob tvorby, aký sa od konca zlatej éry animácie vo filme prakticky nevyskytuje... Ale podobne ambicióznym cieľom by sa novodobý remake pravdepodobne nepriblížil, ani keby ho stvárňovali tí najimaginatívnejší zo súčasných mainstreamových režisérov. Sám o sebe je to ale príjemný film, remeselne veľmi slušne nakrútený. Milý v odkazoch na originál, láskyplne „vypiplaný“ vo svojej vizuálnej zložke. Mierne zmodernizovaný v ponímaní príbehu, hoci nerovnomerne striedajúci pôsobivé a pútavé scény s príležitostnou žánrovou rutinou dneška. Nezaslúži si kritiku, ktorá sa naň valí z najtemnejších zákutí internetu. Na druhej strane je celkom fascinujúce vidieť, aké bizarné reakcie dokáže vyvolať film primárne určený pre detské publikum - obzvlášť zo strany (údajných) dospelých.

Snehulienka (Snow White). USA, 2025
Dĺžka: 109 minút
Réžia: Marc Webb
Predloha: Jacob Grimm (kniha), Wilhelm Grimm (kniha)
Scenár: Erin Cressida Wilson
Kamera: Mandy Walker
Hudba: Benj Pasek, Justin Paul, Jeff Morrow
Strih: Mark Sanger
Zvuk: Jeremy Price, Simon Hayes, Mike Prestwood Smith
Scénografia: Kave Quinn, Stella Fox
Kostýmy: Sandy Powell
Produkcia: Marc Platt, Jared LeBoff
Hrajú: Rachel Zegler, Gal Gadot, Andrew Burnap, Ansu Kabia, Colin Michael Carmichael, Jon-Scott Clark, Tituss Burgess, Jeremy Swift, Andrew Barth Feldman, Martin Klebba, Patrick Page, Jason Kravits, George Salazar, Andy Grotelueschen
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 20. marca 2025
Foto: CinemArt SK