Nielen Leni Riefenstahl, ale aj vyznenie samotného dokumentárneho filmu Riefenstahl režiséra Andresa Veiela je kontroverzné. Tak si radšej hneď na úvod povedzme kto bola jedna z najkontroverznejších osobností dvadsiateho storočia - Helena Bertha Amalia Riefenstahl, narodená 22. augusta 1902, zomrela 8. septembra 2003 vo veku 101 rokov. Filmová režisérka, producentka, strihačka, ale aj herečka, fotografka a tanečnica bola známa predovšetkým novátorským prístupom k nakrúcaniu a uchvacujúcimi a bravúrnymi kameramanskými zábermi. Dokumenty ako Triumf vôle (1934) o 6. zjazde NSDAP a Olympia (1938) o Olympiáde v Berlíne sú dodnes ukážkou geniálneho filmárskeho remesla. Prvá snímka vznikla na požiadanie Hitlera. Ona si však najviac cení svoj debut Modré svetlo (1932), bola jeho režisérkou, producentkou i hlavnou predstaviteľkou. Na MFF v Benátkach ho ocenili Striebornou medailou a mal medzinárodný úspech. Na otázku čo by si priala, aby ju po rokoch charakterizovalo povedala: „Modré svetlo, lebo to je kľúč k môjmu životu i osobnosti.“ Leni bola dva razy vydatá – prvým manželom bol vraj oddaný nacista nadporučík Peter Jacob, o dva roky sa rozviedli, neskôr sa jej manželom v roku 2003 stal o 48 rokov mladší Horst Kettner (1944) a na počudovanie manželstvo vydržalo. S ním sa ako 80-ročná potápala v Karibiku a Indickom oceáne.

Od filmu Chudiatko delí Očný zub štrnásť rokov a zdá sa, že téma nezrelosti, či nedospelosti prekonala vo filmoch režiséra Yorgosa Lanthimosa zaujímavý vývoj. Kým v Očnom zube sledujeme rodinu v izolácii, garantovanej otcom, patriarchom, dôsledne udržujúcom svojich troch potomkov, dve dcéry a syna v stave vynútenej poslušnosti, ktorá má za následok ich bizarnú retardáciu, v Zabití posvätného jeleňa je šestnásťročný Martin, excelentne zosobnený Barry Keoghanom, „pustený z reťaze“ a slobodne terorizuje bezmocnú rodinu svojich dobrodincov s neomylným inštinktom hravého likvidátora. V Chudiatku je už Bella umelo stvoreným homunkulom s mozgom nenarodeného dieťaťa. Ten jej po smrti voperoval doktor Baxter a Bella v celej škále excentrického chovania predvádza svoje spektakulárne kúsky neovládateľného pseudodieťaťa.

Je vždy osviežujúce, ak sa medzi hollywoodskymi blockbustermi zjaví animovaný film, ktorý má povedzme európsky pôvab a ukotvuje nielen estetiku, ale aj spôsob rozprávania do nášho časopriestoru. Jeho komunikácia s detským divákom je odlišná, neponáhľame sa raketovou rýchlosťou a túžba po dobrodružstve je nežná a možno aj pomalá. Presne to spĺňa animovaný film Príbehy z čarovnej záhrady, ktorý vznikol v koprodukcii Slovenska, Českej republiky, Slovinska a Francúzska, pričom sa na jeho realizácii podieľali rovnakým vkladom štyria režiséri. Vznikol animačnou technikou stop-motion podľa literárnej predlohy, knižky Arnošta Goldflama O nepotrebných veciach a ľuďoch.

Žáner životopisného filmu je zdá sa, v našich stredoeurópskych končinách zase v kurze. Vedľa Franza Kafku Agnieszky Hollandovej v poľských rebríčkoch nových titulov figuruje i Fryderyk Chopin režiséra Michała Kwiecińského. Jeho koncepcia vybočuje z rámca zhrňujúcej biografie, mapuje život skladateľa v rokoch 1835 – 1849 a k známym faktom a postavám sa vzťahuje skôr voľne. Jeho výraz ovláda predovšetkým hudba ako fenomén určujúci životné súradnice skladateľa. Napĺňa ho existenčne i spirituálne, koncentruje jeho pocity a vysiela ich k nadšeným poslucháčom. Milujú ho, je žiadaný a obdivovaný. Je to sláva porovnateľná s dnešnými hviezdami pop music.

Filmová séria Predátor sa datuje do roku 1987, kedy svetlo sveta uzrel dnes už legendárny prvý diel s Arnoldom Schwarzeneggerom v hlavnej úlohe. Kritici pritom spočiatku neboli nadšení a mnohí z nich ho vnímali len ako ďalší z bezmyšlienkovitých akčných filmov od pôvodom rakúskeho herca. Kultový status sa dostavil až neskôr, po tom, čo viacerí docenili, ako šikovne mieša žánre a celkovo pracuje s napätím. Značka však nekončí ani po tridsiatich ôsmich rokoch, keď na plátna kín dorazil nový prírastok s názvom Predátor: Nebezpečná zóna. Prináša však do série aj niečo nové?

Yorgos Lanthimos a jeho ďalší absurdný mix žánrov. A, samozrejme, s Emmou Stone v hlavnej úlohe. A upozornenie – ak sa vám zdá, že veci sa napokon logicky vyriešia, tak sa škaredo pletiete. Vyriešia sa, ale tak „lanthimosovsky“.Ak zatiaľ kvitnú kvety a na nich s neodmysliteľným bzučaním sadajú včely, je asi všetko v poriadku. Alebo možno aj nie je. Teddy Gatz (Jesse Plemons) a jeho trocha zaostalý bratranec Don (Aidan Delbis) žijú v lone prírody a zdá sa, že najmä Teddyho hlavnou starosťou sú včely. Vie o nich všetko a najmä vie, čo im hrozí. Vie o kolapse kolónií, kedy robotnice opúšťajú kolóniu a ktorý je okrem iného spôsobený aj používaním pesticídov. A tiež vie, kto je za očakávanú katastrofu zodpovedný. Istotu berie z konšpiračných podcastov, aj zo svojich vlastných uletených teórií.

S rokmi 2024 - 2025 sme v slovenskom filme svedkami nového reštartu žánru životopisných filmov. Výber hrdinov je zaujímavý, kriminálnik Mikuláš Černák, spevák Karol Duchoň a športovec, krasokorčuliar Ondej Nepela. Epos o Štefánikovi skrachoval, ale snáď bude mať viac šťastia pripravovaný film o Ľudovítovi Štúrovi, ktorý nakrúca režisérka Mariana Čengel Solčanská. Premiéru by mal mať na budúci rok, pri príležitosti 170. výročia obroditeľovej smrti. O ďalšom projekte Gustav a Viera H. režiséra Marka Dobeša sa zatiaľ veľa nevie, ale iste sa do zmieneného žánrového portfolia vojde. Nejdem príliš zabiehať do minulosti, k Jánošíkovi, alebo seriálu o Moricovi Beňovskom, ale kontextuálne súvislosti sa po nejakom čase iste objavia. Prinajmenšom jedna – snaha o hlbší individuálny záber do životov slávnych osobností sa postupne dostáva od historicizmu do intímnejších rovín a medziľudských väzieb.

Bruce Springsteen sa na začiatku 80. rokov zdá byť stratený: Táto začínajúca rocková hviezda z New Jersey vydala tri úspešné albumy, jeho koncerty sú vypredané a očakávania od ďalšieho albumu sú teda zodpovedajúco vysoké. Springsteen: Vyveď ma z ničoty je založený na knihe Warrena Zanesa z roku 2023 a zaraďuje sa k radom životopisných filmov úspešných hudobníkov posledných rokov – Bohemian Rhapsody (2018), Back to Black (2024) a najnovšie aj Bob Dylan: Úplne neznámy (2025). Pritom ale obchádza klasickú štruktúru hudobného vzostupu hrdinu, ktorá vrcholí veľkým prielomom alebo brilantným comebackom. Namiesto toho sa režisér a spoluautor scenára Scott Cooper, ktorý v minulosti nakrútil už podobne ladený Zmätok v duši (2009), zameriava na obdobie neistoty v Springsteenovej kariére – na „vznik“ albumu Nebraska, ktorý bol pre Springsteena netypickým dielom.

Angela (Miriam Garlo) a Hector (Álvaro Cervantes) žijú celom príjemný, dokonca harmonický život. A to napriek tomu, že Angela je nepočujúca, zatiaľ čo Hector počuje. Milujú sa a zdá sa byť všetko v najlepšom poriadku. Angela pracuje v hrnčiarskej dielni a jej kolegovia ju rešpektujú, v ich dennodennej komunikácii je vžitý fakt, že musia na Angelu hovoriť jasne a tak, aby im videla na ústa a mohla odčítať. Hector je viac ako skvelý manžel. Keď sa Angela vracia z práce, zväčša je už navarené a komunikácia celkom spontánne pozostávajúca z hovoreného slova a posunkovej reči, ktorú Hector výborne ovláda. To všetko len zvyšuje pocit, že tu všetko bezchybne funguje. Hneď na začiatku sa dozvedáme, že Angela je konečne tehotná. To, čo by sa malo stať cestou za dokonalým šťastím sa stáva cestou k rozporom, nepochopeniu a problémom nielen v komunikácii. Angelini rodičia Elvira (Elena Irureta) a Fede (Jaquín Notario), najmä však jej matka Elvira, dávajú jasne najavo, že Angela by vlastne nemala mať vôbec deti, jej postihnutie je príliš veľká prekážka.

Pavel Talankin pracoval ako pedagóg-organizátor v základnej škole ruského mesta Karabaš. Čeljabinská oblasť, kde sa nachádza, susedí na juhu s Kazachstanom a je jednou z priemyselne najrozvinutejších regiónov Ruska. Mestá tu vznikali pri náleziskách nerastov, v Karabaši sa ťaží a spracováva meď už od 19. storočia. Je to uralská oblasť, tiahne sem zo Sibíru chlad a vládnu drsné klimatické podmienky. Pavel sa v škole venuje predovšetkým nakrúcaniu školských udalostí na video kameru a jeho kabinet sa stáva obľúbeným miestom najmä starších žiakov. Je vlastne kronikárom kľudne plynúceho života, je osobný, vidíme jeho mamu, ktorá pracuje v knižnici, vieme, ako to vyzerá uňho doma a zároveň sa delí so svojimi myšlienkami prostredníctvom vnútorného monológu. Veľmi rýchle sa však dynamika atmosféry mestečka s desiatimi tisícami obyvateľov a školy mení. Dochádza k vojne, pardón, špeciálnej operácii, a realita, ktorú Talankin registruje sa hrozivo začína meniť.