Režisér filmu Nedokončený film Lou Ye (1965), je predstaviteľom šiestej generácie čínskych filmárov, tej ktorá nastupovala po slávnej piatej, prichádzajúcej po páde maoizmu. Kým režiséri ako Zhang Yimou alebo Chen Kaige a ďalší menili všetko, čím autoritatívny byrokratizovaný režim „prispel“ k paralýze filmového rozprávania, nahradeného ideologickými šablónami, nová generácia to mala ťažšie. Pokúšať sa o revoltu po revolte si žiadalo dostatočnú zásobu nápadov a predovšetkým ídeí.

Príbeh dánskej masovej vrahyne nemluvniat, istej Dagmar (Trine Dyrholm), je situovaný do medzivojnového obdobia 20. rokov. Švédskeho režiséra Magnusa von Horna inšpiroval reálny príbeh Dagmar Overbye. Tá v priebehu rokov 1913 až 1920 odpravila na druhý svet okolo pätnástich detí. Bola odsúdená na trest smrti, ale nakoniec sa rozsudok zmenil na doživotie. Zomrela ako 42- ročná v roku 1929.

I keď toho bolo dosiaľ o Williamovi Tellovi nakrúteného dosť, žiadny z filmov o tomto švajčiarskom národnom hrdinovi sa do širšieho diváckeho povedomia nedostal. Túto skutočnosť sa teda pokúša zmeniť britský režisér Nick Hamm a opierajúc sa o divadelnú hru nemeckého dramatika Friedricha Schillera, prináša výpravný a moderne pôsobiaci film, ktorým by rád oslovil aj mladšie, do problematiky nezasvätené publikum.

Vianoce v Laponsku, píše sa rok 1984. Niina (Oona Airola), vezie autom svoje dve malé deti, zle uviazaný príves sa odtrhne a poškodí sídlo miestneho vydavateľa novín. Mladá žena je bez peňazí, manžel vo väzení, o deti sa musí starať sama. Okamžite sa majiteľovi Eskovi (Hannu-Pekka Björkman) ospravedlní a je ochotná škodu odpracovať. Najprv ju vyhodí, ale mladá žena to skúša znovu a nakoniec uspeje. Má písať len nezáživné a suché správy, jednoducho len fakty. Niina má však talent a nedá jej to a práve v tom čase niečo na obzore vybuchne, asi išlo o sovietsku raketu, vystrelenú náhodu alebo schválne, do fínskeho vzdušného priestoru a chce o tom napísať článok. To je v krátkosti sujet filmu Raketa. Režisérka Miia Tervo však koncipovala príbeh do dvoch rovín – geopolitickej a súkromnej.

História filmu Tichá pošta je dlhá. Začína sa kedysi v päťdesiatych rokoch, keď bol autor literárnej predlohy Jiří Stránský obvinený z velezrady a ako mladistvý na osem rokov skončil vo väzení. Zločin, za ktorý bol odsúdený – velezrada – bol komunistami vykonštruovaný. Do väzenia sa dostal ešte raz – v roku. 1974 za údajné rozkrádanie. Práve na základe jeho pobytov vo väzení vznikla poviedka Tichá pošta, príbeh, ktorý mu rozprával jeden zo spoluväzňov. Väčšina televíznych divákov si pamätá seriál z produkcie Českej televízie v réžii Hynka Bočana Zdivočelá krajina, ktorý vznikol na základe Stránského rovnomennej prózy. Poviedka Tichá pošta vychádza v roku 2002, Jiří Stránský aj začína písať scenár k filmu a šesť rokov po jeho smrti (2019) sa do kín dostáva film. Do vzniku filmu sa premietajú aj rodinné väzby. Na scenári sa podieľala dcéra Jiřího Stránského Klára Formanová, vo filme hrá jeho vnučka Antónia Formanová aj Peter Forman.

Obraz maskovaného muža, ktorý vystúpil 5. septembra 1972 na balkón olympijskej dediny v Mníchove, obletel celý svet. Je to prvýkrát, čo v televízii naživo vysielali teroristický útok. Tim Fehlbaum vo svojom trileri Mníchov 1972 dôsledne sleduje tieto udalosti z pohľadu športových reportérov americkej televízie ABC, ktorí na mieste informovali o športových súťažiach a zrazu sa stali svedkami politickej vraždy. Fehlbaum, ktorý sa doteraz venoval skôr dystopickým scenárom budúcnosti, či už v celovečernom debute Peklo (Hell , 2011) alebo v druhom filme Tides (2021), teraz obracia karty a vracia sa do kapitoly extrémne dystopickej minulosti, pričom ju skúma z nového uhla pohľadu.

Niekto má pri výbere zamestnania šťastie, iný nie. Mickey Barnes (skvelý Robert Pattinson) s kamarátom Timom (Steven Yeun) si pôvodne mysleli, že obchod s makronkami im bude na Zemi tak okolo roku 2054 ešte stále vynášať viac ako tradičný fast foodový hamburger. Mýlili sa. Ich investor do podnikateľských začiatkov – cháp úžerník – si oboch predvolá s úmyslom predviesť im malú ukážku toho, ako dopadnú, keď mu v požadovanom termíne nevrátia, čo si požičali aj s prípadnými úrokmi. A keďže súčasťou spomínanej ukážky je tiež rozhodne nie nebolestivé mnohonásobné použitie motorovej píly na jednom nešťastníkovi, kamaráti sa zhodnú, že nastal čas opustiť rodnú hrudu a pripojiť sa k posádke kolonizátorov planéty Nilfheim, vedených egomaniackým miliardárom „fušujúcim“ do politiky Kennethom Marshallom (bláznivo trumpovský Mark Ruffalo) s jeho nemenej výstrednou manželkou Ylfou (Toni Collette). Z Tima sa stane pilot, čo je ešte tá prijateľnejšia z ponúkaných možností. Mickey si však, ako uňho býva zvykom, zabudne v pracovnej zmluve prečítať tie malé nenápadné písmenká na jej zadnej strane. Upíše sa totiž ako „spotrebáč“...

Ulaa Salim dal v roku 2019 svojim celovečerným debutom Dánski synovia (Danmarks sønner) jasne najavo, že jeho zámerom rozhodne nie je len nevinne pobaviť. Zobrazil v ňom akosa pravicová populistická strana chopila moci v Dánsku po útoku islamistov. Najnovší film dánskeho filmára Večný, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame 2024 opäť podčiarkuje jeho ambíciu klásť zásadné otázky, no pritom nezanevrieť na rovinu osobného prežívania.

Dynamika vzťahov medzi otcom a synom môže nadobudnúť rôzne podoby. V niektorých prípadoch sa podobá na putá „najlepších kamarátov“, zatiaľ čo sa inokedy môže vyznačovať skôr toxickým charakterom. A potom sú tu vysoko kompetitívne vzťahy, v ktorých sa otec a syn neustále (a nie nevyhnutne vedome) zapájajú do hry rôznorodého súperenia, ktoré sa navonok prejavuje vzájomným zdravým rešpektom, no skrýva tiché pohŕdanie a ranené ego. To je do značnej miery prípad vzťahu medzi Reinom (Reinout Scholten van Aschat), introvertným, rezervovaným inštruktorom snowboardingu žijúcim vo švajčiarskych Alpách a jeho otcom Gijsom (Gijs Scholten van Aschat), ktorý k nemu po smrti matky docestoval z Holandska. Spolu s malou skupinkou sa vydávajú za športovým adrenalínom do zasnežených hôr, kde sa dostávajú do konfliktu nielen medzi sebou, ale aj s nehostinnou prírodou.

V zatiaľ bezpečnom koši Európy zrejme málo vieme, čo sa odohrávalo v Brazílii počas dlhých viac ako dvadsiatich rokov od 1964 od 1985. Možno si ešte spomenieme, že Brazília mala prezidenta s českými koreňmi (Juscelino Kubitchek), ale to, že v roku 1964 bol v Brazílii štátny prevrat, ktorý napokon viedol k vojenskej diktatúre už málokto registruje. Keď sa historické udalosti premietnu do výsostne osobného príbehu konkrétnych ľudí, je to hádam ten najlepší spôsob, ako rozprávať príbeh. Či už literatúrou, alebo filmom. A presne to urobil režisér Walter Salles, keď adaptoval knihu s názvom Stále som tu Marcela Rubensa Paivu. Ten v knihe rozpráva príbeh svojho otca, svojej mamy a celej ich rodiny.