Príbeh dánskej masovej vrahyne nemluvniat, istej Dagmar (Trine Dyrholm), je situovaný do medzivojnového obdobia 20. rokov. Švédskeho režiséra Magnusa von Horna inšpiroval reálny príbeh Dagmar Overbye. Tá v priebehu rokov 1913 až 1920 odpravila na druhý svet okolo pätnástich detí. Bola odsúdená na trest smrti, ale nakoniec sa rozsudok zmenil na doživotie. Zomrela ako 42- ročná v roku 1929.

Záplava vrahov a vrahýň je v posledných desaťročiach taká vysoká, že sa z tejto prítomnosti a obľuby stáva materiál na serióznu sociálnu diagnózu. Pozitívni hrdinovia a hrdinky sú akosi mimovoľne odpudzujúci svojou programovou správnosťou a jednoznačným morálnym, etickým a umravňujúcim humanistickým apelom. Nie sú prirodzenými nositeľmi drámy, vzrušenia a napätia. Aj keď vytvoriť príbeh, spochybňujúci to, čo sa dnes považuje za kladnú charakteristiku a účinne polemizovať s dilemou, či je dôležitejšia láska k prírode, alebo k ľuďom, tolerovať slobodu a práva aj individuám, ktoré nielenže nemôžme počúvať, ale ani sa na nich pozerať, by nebolo od veci.

Režisér spolu so scenáristkou Line Langebek zbytočne nepsychologizujú a neanalyzujú ústrednú dvojicu ženských postáv, okrem spomínanej Dagmar je to i Karoline (Victoria Carmen Sonne), mladá šička v miestnej textilnej továrni. Jej muž sa stratil niekde na fronte počas prvej svetovej vojny a ona sotva prežíva. V úvode filmu ju vyhadzujú z bytu. Aj keď pracuje, nemá na zaplatenie nájmu. Ide teda za majiteľom fabriky. Sľúbi jej pomoc, lebo potrebuje, aby jej muž bol vyhlásený za mŕtveho. Potom má nárok na príspevok pre vojnové vdovy. Z návštevy sa odvinie románik a Karoline je tehotná. Majiteľ sľúbi, že si ju vezme, ale najprv ju predstaví matke. Tá rázne zakročí a dievča vyhodí. Dostane výpoveď aj z práce. Chce sa dieťaťa zbaviť, ale je neskoro, rozhodne sa teda vo verejných kúpeľoch pre nebezpečný zákrok ihlicou. Zúfalú ženu si všimne Dagmar a prehovorí ju, aby si dieťa nechala. Ona že sa postará o adopciu. Nájde vhodných rodičov. Keď porodí, dievčatko jej odovzdá. Medzitým sa objaví Karolinin muž. Má znetvorenú tvár a zakrýva ju kožená maska. Je znechutená jeho monštruóznym postihnutím a vyhodí ho.

Dagmar je majiteľkou obchodu s cukrovinkami. Slúži ako kamufláž pre jej biznis s deťmi. Karoline sa ponúkne, že môže kojiť deti, ktoré jej zákazníci prinesú. Do doby, kým im nenájde opateru. Deti však záhadne rýchle miznú a ona tajne sleduje, kam ich Dagmar nosí. Odhalí hrozné tajomstvo. Všetko sa prezradí, keď sa raz pre odovzdané dieťa matka vráti a chce ho späť, čo je to už, samozrejme, nemožné. Zasahuje polícia a Dagmar stojí pred súdom.

Je to príbeh, ktorého konštelácia odkazuje na dobový mestský folklór a jeho bohatú zásobu strašných „mordov“, ktoré sa tradujú dodnes aj v príslušných piesňových textoch. Tomuto rámcu zodpovedá i „zatemnené“ čierno-biele riešenie, interiéry i exteriéry vykazujúce známky príznačnej, miestami až expresionistickej atmosféry. Je to svet alarmujúcej biedy najnižších sociálnych vrstiev, motivujúci k tragickým a zúfalým krokom, s ktorými počíta cynická „záchrankyňa“ odložených detí. Trine Dyrholm ako Dagmar majstrovsky lavíruje medzi polohami láskavej starostlivosti a chladnokrvnej vypočítavosti. Karoline paralyzuje jej bezvýchodisková situácia, ostáva s Dagmar aj po odhalení osudu detí a nedobrovoľne sa stáva komplicom. Dokáže sa však nakoniec vzoprieť, uteká z domu hrôzy za svojim zohaveným mužom. Nasleduje očista a návrat. Vyhľadá dcéru Dagmar v sirotinci a happy end sa nesie v znamení obnovenej ľudskosti a precitnutia. V závere, počas súdu, zarezonuje i tón spoločenského pokrytectva, keď sa na obvinenú zosype lavína hnevu najmä ženského publika. Striedajú ho obrazy opustených batoliat v sirotinci.

Aj keď sa film dôsledne vyhýba moralizovaniu, je zrejmé, že hovorí o hodnotách, vystavených skúškam v dobe, zbavenej akejkoľvek empatie, v podmienkach , stlačených na úroveň existenčného minima a takmer biologického pragmatizmu, keď je prežitie dramatickým zápasom. Deti sú ohrozeným druhom. Uživiť ich je takmer nemožné. Túto situačnú výzvu a potrebu si Dagmar interpretuje po svojom, ako pomoc, pri ktorej je klam len láskavou kamuflážou, odľahčujúcou svedomiu. Navyše sa na tejto „službe“ dá i zarobiť.

Svet, zbavený hodnôt, morálky i viery, dospeje veľmi rýchle k potrebe „konečných riešení“, likvidácii nepotrebných i bezbranných a dokáže si svoje skutky i racionálne a prakticky odôvodniť. Niekedy takto dokáže poblúdiť len kriminálne indivíduum, zbavené zábran, inokedy sú to celé spoločnosti, ovládané a klamané ideológiou, obsahujúcou zoznamy praktických a užitočných riešení, nutných k zachovaniu zdieľaných potrieb. A stačí oveľa menej, než si často dokážeme predstaviť.

Dievča s ihlou (Pigen med nålen/The Girl with the Needle), Dánsko, Poľsko, Švédsko, 2024 Dĺžka: 115 minút
Réžia: Magnus von Horn
Scenár: Magnus von Horn, Line Langebek
Kamera: Michał Dymek
Hudba: Frederikke Hoffmeier
Casting: Tanja Grunwald, Karin Jagd
Strih: Agnieszka Glińska
Zvuk: Oskar Skriver
Scénografia: Jagna Dobesz, Ewa Mroczkowska
Kostýmy: Małgorzata Fudala, Zuzanna Kot
Produkcia: Mariusz Włodarski, Malene Blenkov
Hrajú: Victoria Carmen Sonne, Trine Dyrholm, Besir Zeciri, Joachim Fjelstrup, Tessa Hoder, Ava Knox Martin, Søren Sætter-Lassen, Ari Alexander, Benedikte Hansen, Thomas Kirk, Anna Tulestedt, Peter Secher Schmidt, Liv Vilde Christensen, Monika Kępka, Petrine Agger, Magnus von Horn, Anna Terpiłowska, Ragnhild Kaasgaard, Jakob Højlev Jørgensen, Agnieszka Przyborowska-Mitrosz, Anders Hove
Distribúcia: ASFK
Premiéra c SR: 20. marca 2025
Foto: ASFK