V zatiaľ bezpečnom koši Európy zrejme málo vieme, čo sa odohrávalo v Brazílii počas dlhých viac ako dvadsiatich rokov od 1964 od 1985. Možno si ešte spomenieme, že Brazília mala prezidenta s českými koreňmi (Juscelino Kubitchek), ale to, že v roku 1964 bol v Brazílii štátny prevrat, ktorý napokon viedol k vojenskej diktatúre už málokto registruje. Keď sa historické udalosti premietnu do výsostne osobného príbehu konkrétnych ľudí, je to hádam ten najlepší spôsob, ako rozprávať príbeh. Či už literatúrou, alebo filmom. A presne to urobil režisér Walter Salles, keď adaptoval knihu s názvom Stále som tu Marcela Rubensa Paivu. Ten v knihe rozpráva príbeh svojho otca, svojej mamy a celej ich rodiny.

Už pri prvých záberoch filmu sa nám do mysli vkráda istota, že táto idylka nebude trvať dlho. Bývalý kongresman Rubens Paiva (Selton Mello), jeho manželka Eunice (vynikajúca Fernanda Torres), ich päť detí a ich kamaráti si užívajú život na pláži Leblon v Riu. Smiech, naháňačky, futbal, more. Eliana (Luiza Kosovski), ich dcéra, nakrúca všetko na kameru. Uvoľnená atmosféra sa zdá nekonečná, ich dom stojí iba kúsok od pláže a aj keď je im už trocha pritesný, stále sa tam pri spoločných večeriach schádza ďalší kopec priateľov. Rubens Paiva je inžinier a na krásnom mieste na okraji mesta vymeriava pôdorys ich budúceho domu. Medzi ním a Eunice je aj po rokoch manželstva krásny vzťah, blízkosť, bozky, úsmevy. Veľkorysosť tejto rodiny sa prejaví aj v drobnej sekvencii, keď ich malý syn Marcelo (Guilherme Silveira) nájde na pláži opusteného psíka a ten sa celkom, samozrejme, stane členom ich rodiny.

Píše sa rok 1970. Zdanlivo sa nedeje vôbec nič, ale napätie sa postupne zvyšuje, v televízii sa hovorí o unesenom švajčiarskom veľvyslancovi, poznámok Rubensových priateľov ako keby si nik nevšimol, nie je vysvetlené neočakávané zaklopanie na dvere, kedy Rubens ide otvoriť, ale nijak to nekomentuje, náhle telefonáty si preberá v inej miestnosti. Eunice to iba vníma. Mohli by sme povedať, že to trpí, bez otázok a túžby po vysvetlení. Možno jej šťastie zakrýva oči, možno tuší, že vedieť môže byť nebezpečné. Najstaršia dcéra Vera (Valentina Herszage) s nadšením odchádza od Anglicka, Je ďaleko od nebezpečenstva, ktoré je prítomní napriek smiechu. Uvoľnený ruch pláže sem tam prerušia obrnené vozidlá, nad hlavou preletí vrtuľník.

Keď si muži v civile dôjdu pre Rubensa s trápnym vysvetlením, že musí podpísať nejaké vyhlásenia, Rubens nasadá do svojho auta a je eskortovaný. Avšak muži, ktorí pre neho prišli v dome zostávajú, Eunice ich stretáva v kuchyni na chodbe. V týchto momentoch sa hlavnou postavou príbehu stáva Eunice. Pokúša sa udržať zdanie fungujúcej domácnosti, chráni deti, väzniteľom ponúka jedlo.

Dusno sa zväčšuje, po pár dňoch je Eunice tiež odvedená spolu s prostrednou dcérou Elianou. Uvoľnená atmosféra filmu sa mení v temnotu, Eunice je vypočúvaná v kasárňach, nedozvedá sa nič o manželovi a ani o dcére, z chodby zaznievajú zúfalé výkriky, pod stoličkou, na ktorej pri výsluchu sedí sú kvapky krvi. Na stenu temnej kobky škriabe čiarky, aby aspoň v tme vedela, koľký deň už ju väzia. Po dvanástich dňoch je Eunice prepustená a doma s úľavou zisťuje, že Eliana je tiež doma. RežisérWalter Selles majstrovsky stavia kúsok po kúsku jej zúfalé pátranie po manželovom osude. Eunice zabalí vyžehlené košele a lieky na cukrovku (ktorú však Rubens nemá) a pokúša sa presvedčiť vojakov z kasární, aby jej povedali, kde nájde manžela. Márne. Donekonečna upokojuje deti, v banke sa pokúša vyzdvihnúť manželove peniaze, aby mala rodina z čoho žiť. Auto, dvadsaťštyri hodín zaparkované pred ich domom, rámcuje mŕtve obdobie, kedy sa zrejme veci dejú, ale nik nevie aké a ako dlho ešte. Nekonečný rad pokusov, márnych nádejí (je vydaná správa o Rubensovom úteku z väzenia, ktorá je pochopiteľne falošná) a v tomto bludisku exceluje Fernanda Torres v úlohe Eunice, ktorá ako keby sa pokúšala v sebe zdržať úzkosť, úsporne a jemne napĺňa beznádejnú cestu, aby uchránila svoju rodinu. Auto zrazí ich psíka a jeho telo deti aj s Eunice vkladajú zabaleného v deke do malej jamy na záhrade. Vera sa vracia z Anglicka a rodina je pohromade. S tým obrovský otáznikom kde je ich otec Rubens? A či vôbec ešte je? Napokon musí Eunice urobiť rozhodnutie – opúšťa s rodinou Rio de Janeiro, predáva dom aj vysnívaný pozemok na nový dom a odchádza do Sao Paula, kde žijú jej rodičia. Stále v rovnakom rytme dokázal Salles pointovať uzatvorenie jednej etapy tejto rodiny. Búranie kolov, ktoré vyznačovali pozemok ich nového domu, prázdne miesta po fotkách a obrázkoch na tapetách, vynášanie nábytku. Ako keby rušili svoj doterajší život. Minimum slov, scény, kde Fernanda Torres takmer nepoužíva mimiku, napriek tomu vieme veľmi dobre, čo cíti.

Pointa príbehu sa odohrá až o 25 rokov neskôr v roku 1996, kedy Eunice dostáva oficiálny úmrtný list potvrdený brazílskym štátom. Tu pokojne by mohol film skončiť, avšak režisér Walter Salles, v reálnom živote aj priateľ rodiny Paivovcov, potrebuje príbeh dorozprávať. Ak by sme trvali na pravidlách, mohli by sme mať k tejto zmene výhrady. Mení sa totiž zásadne rytmus filmu, z thrilleru sa stáva pokojný epilóg. Ten mohol byť rozprávaný inak, mohla sa celkom zmeniť štruktúra filmu. Ale Walter Salles sa rozhodol takto.

Dospelý Marcelo na invalidnom vozíku po nehode je úspešný spisovateľ. Dievčatá sú vydaté a majú rodiny. Píše sa rok 2014 a Eunice má Alzheimerovu chorobu. Zatiaľ čo sa rodina teší zo stretnutia na záhrade rovnako ako za starých čias, vyše osemdesiatročná Eunice je v svojom vlastnom svete. Z nehybnosti jej možno na chvíľu vytrhne reportáž v televízii, pred ktorou
nehybne sedí. Ukazujú fotografiu zavraždeného Rubensa Paivu a hovoria o výsledkoch vyšetrovania. Zdá sa, že v jej tvári, zahalenej do nehybnosti choroby, sa ako keby na chvíľu oživila minulosť. Eliana vonku opäť siaha po starej kamere a nakrúca. Oblúk sa uzatvára. Potrebné informácie sa dozvedáme až z titulkov. Eunice napokon vo veku 48 rokov vyštudovala právo a úspešne sa venovala procesom na obhajobu práv indiánov v pralese, keď im ničili ich životný priestor. Jej manžel bol zavraždený medzi 21. a 22. januárom 1971. Päť ľudí bolo označených za jeho vrahov, avšak nikdy neboli stíhaní.

Bolo by krátkozraké označiť Sallesov film iba za príbeh silnej ženy vo víre politických udalostí. Za obžalobu vojenskej diktatúry, počas ktorej v Brazílii zmizlo, bolo umučených a zabitých vyše 20 000 ľudí, medzi ktorých patril aj Rubens Paiva. Je to totiž zároveň film o dôležitosti pamäte. Walter Salles organicky využíva zábery z Elianinej osemmilimetrovej kamery, ktoré napriek tomu, že sú rozmazané a zle osvetlené, sú tým najvzácnejším pripomenutím toho, čo sa nesmie z pamäti vytratiť. Mnohokrát sa rodina vo vzácnych chvíľach postaví pred fotoaparát a ich rozosmiate tváre na fotkách, ktoré Salles necháva často vo filme zaznieť, sú tým najlepším pripomenutí, ako dôležitá je pamäť. Najmä v okamihoch,ktoré sa už nemusia opakovať. Film sleduje dlhú periódu v živote jednej rodiny, ale zároveň dlhú periódu v živote Brazílie. Je paradoxné, že napriek tomu, že Brazíliu možno dnes považovať za demokratický štát, krajne pravicové strany vyzývali ľudí, aby tento film bojkotovali. Príbeh rodiny Paivovcov sa skončil, ale mnohé ďalšie príbehy pokračujú. Keď bývalý prezident Jair Bolsonaro prehral v roku 2022 voľby, objavili sa informácie o plánovanom prevrate. Je zrejmé, že práve preto je príbeh Rubensa Paivu, jeho ženy Eunice a ich rodiny tak súčasný. Pre Waltera Sallesa to bol prvý film po dvanástich rokoch, keď predtým adaptoval Kerouacov román Na ceste.

Film Stále som tu mal premiéru na 81. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach, kde získal cenu za najlepší scenár a po premietaní nasledoval desaťminútový potlesk. Bol uvedený na festivaloch v Toronte, New Yorku a Londýne, v Ázii na filmovom festivale Pingyao v Číne. A v nedeľu v noci na 3. marca 2025 sa dozvieme, ako dopadol v súťaži o Cenu americkej akadémia Oscar v kategórii Najlepší medzinárodný celovečerný film a Fernanda Torres v kategórii Najlepšia herečka v hlavnej úlohe.

Stále som tu (I‘m Still Here/Ainda Estou Aqui), Brazília, Francúzko, 2024
Dĺžka: 137 minút
Réžia: Walter Salles
Scenár: Murilo Hauser, Heitor Lorega
Kamera: Adrian Teijido
Hudba: Warren Ellis
Strih: Alfonso Goncalves
Scénografia: Carlos Conti
Masky: Marisa Amenta
Produkcia: Maria Carlota Bruno, Rodrigo Teixeira
Hrajú: Fernanda Torres, Fernanda Montenegro, Maeve Jinkings, Selton Mello, Marjorie Estiano, Antonio Saboia, Humberto Carrão, Valentina Herszage, Carla Ribas, Dan Stulbach, Gabriela Carneiro da Cunha, Maria Manoella, Bárbara Luz, Cora Ramalho, Luiza Kosovski, Guilherme Silveira, Maitê Padilha
Distribúcia: Itafilm
Premiéra v SR: 27. februára 2025
Foto: Itafilm