Režisérka Tereza Nvotová sa nevyhýba ťažkým témam, o čom nás už presvedčila svojou hranou prvotinou Špina, ktorá pojednávala o znásilnení a jeho následkoch na ústrednej ženskej protagonistke. Názory na jej druhý film Svetlonoc sa síce rôznia, no Nvotová v snímke preukázala svoj cit pre vizuálnu réžiu a ponúkla technicky vyspelý žánrový experiment. Vo svojom aktuálnom počine Otec spracúva opäť mimoriadne závažnú tému, no pozoruhodná je aj vizuálna stránka filmu, ktorá posilňuje jeho intenzívnosť.

Príbeh založený na skutočnej udalosti, približuje traumatické momenty zo života Michala a jeho manželky Zuzany, ktorým musia čeliť po tom, čo im následkom krutého nešťastia zomrie malá dcéra. Michal ju totiž v jeden horúci deň zabudne v rozpálenom aute, a tým aj ukončí všetky harmonické predstavy o šťastí v okolí rodinného krbu. To, čo nasleduje, je bolestivý pohľad do životov dvoch ranených ľudí a ich následnej snahy nájsť, napriek desivej životnej tragédii, k sebe opätovne cestu.

Nvotová akoby pomocou filmu kládla otázku smerom k divákom: „Kto sme my, aby sme súdili tohto tragédiou poznačeného človeka?“, pričom v úvode predstavuje tragickú postavičku otca ako pozorného a vzorného rodiča. Zároveň však načrtáva jeho hektický život, ktorý do veľkej miery ovplyvňuje jeho psychiku. A odrazu v tom množstve povinností, ktoré potrebuje splniť, dostáva jednu navyše. Má za úlohu zaviesť dcéru do škôlky... Táto osudná scéna je pritom predstavená divákovi tak, ako ju vníma samotný otec. Rovnako ako on teda vidíme dcérku vystúpiť z auta, rozlúčiť sa s otcom a vojsť do priestorov materskej školy. A napriek tomu, že je nám námet filmu dobre známy, tejto predstave dostatočne dlho veríme, tak ako aj otec. Na dcéru počas pracovných hodín myslí, prezerá si v počítači staré videá z dovolenky, no napriek tomu je presvedčený, že dievča do škôlky odviezol. Tento stav dostáva napokon označenie „syndróm zabudnutého dieťaťa.“

Film tvorí niekoľko dlhých záberov snímaných prevažne ručnou kamerou, v ktorých sledujeme otca Michala pri rannom behu, pri vykonávaní rannej hygieny, počas cesty do práce, ale aj jeho zúfalý beh k rozpálenému autu, v momente, keď si uvedomuje, že jeho dcéra v škôlke vlastne vôbec nebola. V osudný deň sme teda následkom kamery neustále za chrbtom otca Michala a dostávame tak možnosť pociťovať z bezprostrednej blízkosti jeho psychický prepad na samotné dno. Nvotová často sníma detaily tvárí poznačených rodičov v kritických chvíľach, no film napriek tomu nepôsobí hystericky. Je scenáristicky dobre vystavaný, a napriek tomu, že je emocionálne náročný, nemá záľubu v zobrazovaní koncentrovaného zúfalstva ani beznádeje. Práve naopak, Nvotová v druhom pláne hľadá spolu s užialenými rodičmi potrebnú životnú silu, ktorá by im umožňovala pokračovať ďalej. Z tohto pohľadu je najsilnejšou postavou práve Zuzana, ktorá Michala aj napriek osudovej chybe neodsúdi, pretože chápe, že tragédia ich rovnako spája ako rozdeľuje.

Autentickému vyzneniu filmu dopomáhajú výborné herecké výkony Milana Ondríka a Dominiky Morávkovej v úlohe rodičov zosnulej dcéry. Ich náročný a emotívny výkon nepôsobí strojene a je v rámci možností uveriteľný (ak vezmeme do úvahy, že obdobne bolestivá skúsenosť nemôže byť zahratá, ale iba prežitá), pričom dôležitými sa stávajú aj ich gestá či mimika. Herecké výkony sú teda dôležitým aspektom filmu. Bez ich kvality by sa celá rekonštrukcia zrútila a zostal by len film, ktorý je silný na papieri (tým chcem nepriamo povedať, že za pozornosť stojí aj scenár, na ktorom sa podieľal Dušan Budzak, ktorý sa obdobnou tematikou zaoberal už vo svojej knihe Môj život s Jojom), ale stvárnený bez duše a uveriteľnosti.

Prípadov, kedy nepozorný rodič nechá dieťa v rozhorúčenom aute, pribúda každé leto a často sa končia veľkou tragédiou. Je preto dobré na tieto tragédie upozorňovať v domnienke, že budú mať rodičia tieto riziká neustále na pamäti. To je aj jeden z dôvodov, prečo je film Terezy Nvotovej dôležitý, ak teda odnímeme jeho umelecké kvality a prihliadneme na jeho sociálny význam. Primárnou snahou režisérky však bolo ponúknuť nedémonizovaný portrét muža, ktorý je nútený žiť s obrovskou vinou bez akéhokoľvek pochopenia okolitého sveta. Médiá vytvoria jeho obraz ako nezodpovedného jedinca, ktorý si zabil vlastné dieťa, verejnosť je z neho znechutená, a na súde ho obviňujú, že ho vlastne rodinný život až tak nezaujímal a sledoval celý čas len prácu a peniaze. Tu už je však Michalovi všetko jedno, pretože bez ohľadu na to, ako ho vníma okolie, sa svojej viny nezbaví. Vďaka dobrému scenáru však film nie je len bezduchou obhajobou Michala, ani nezľahčuje jeho vinu, no skôr sa zamýšľa nad tým, či by niečo podobné skutočne nemohlo postihnúť aj nás, ktorí neustále opakujeme, že „nám by sa to rozhodne stať nemohlo.“

Otec je výnimočný film, ktorý azda ťažkou témou odradí citlivejších divákov, ale myslím, že aj tí by mu mali dať svoju šancu. Je robený kultivovane, nechce byť drastický ani vulgárny, a má úctu k obetiam i pozostalým, ktorých sa podobné prípady bytostne dotýkajú. Ostatní by antipatie či sklamania zo súčasnej slovenskej produkcie mali nechať doma a presvedčiť sa o Nvotovej režisérskom talente na vlastné oči. Je otázne kedy sa obdobne závažný a kvalitný slovenský film v kinách objaví znova.

Otec (Father), Slovensko, Česko, Poľsko, 2025
Dĺžka: 103 minút
Réžia: Tereza Nvotová
Scenár: Tereza Nvotová, Dušan Budzak
Kamera: Adam Suzin
Hudba: Jonatan Pjoni Pastirčák
Casting: Tereza Libovičová
Strih: Nikodem Chabior
Zvuk: Ivan Horák, Marek Hart
Scénografia: Nina Feriancová
Masky: Vladimír Wittgruber, Zuzana Wittgruberová
Kostýmy: Aneta Grňáková
Hrajú: Milan Ondrík, Dominika Morávková, Aňa Geislerová, Dominika Zajcz, Peter Bebjak, Roman Polák, Ingrid Timková, Jana Bittnerová, Jiří Konvalinka, Peter Ondrejička, Martina Sľuková, Nora Mojsejová Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR. 11. septembra 2025
Foto: CinemArt SK