Hneď v úvode treba konštatovať, že film názvom Radšej zošalieť v divočine, indikujúcim čosi o živote v divočine i marketingovými signálmi o samotároch, trochu zavádza a vzbudzuje očakávania, ktoré sa v priebehu filmu radikálne premiestňujú do úplne odlišných rovín. Bratia František a Ondřej Klišíkovci nie sú žiadni pustovnící. Žijú síce na samote, ale sú to postavy so zaujímavou svetskou minulosťou, poznamenanou odporom voči komunistickému režimu a kontaktami s poprednými postavami českého disentu, František sa poznal s filozofom Janom Patočkom, Egonom Bondym a bol fanúšikom skupiny Plastic People of the Universe. Žijú na statku, majú kravy, hydinu, dokonca traktor, zjavne pestujú zeleninu a veľa vecí v ich domácnosti svedčí o tom, že prinajmenšom chodia kamsi nakupovať. Tento druh skromného farmárčenia akosi nejaví znaky ani divočiny a vzájomná komunikácia bratov, ani nejakej patológie, blízkej šialenstvu. Karty sú v tomto filme skrátka rozdané inak.

Sme na statku, kde gazdujú dvaja nie veľmi skúsení sedliaci, nechce ich počúvať krava a oni sa hádajú, jeden druhému vyčíta, že jej urazený vzdor vyvolal nejakýmchybným krokom. Kravy dianie okolo nielen komentujú, ale dozvedáme sa od nich o úraze, pri ktorom prišiel Ondřej o ruku. Stalo sa to na píle, po nejakom bujarom večierku, stačila chvíľka nepozornosti a pravá ruka bola fuč. Sily im nestačia ani na orbu. František sa po chvíli za pluhom zvalí vyčerpaný oráčskym výkonom. A to im pomáha traktor. Hádku počúvajú v maštali kľudne prežúvajúce kravy. Zmieria sa, objímu a všetko je zase v poriadku.

Režisér Miro Remo vytvára insitný koncept s nádychom humoru, s postavami dvoch večne sa hádajúcich, vcelku milých dedkov - bradatých exotov. Insitné miestami voľne prechádza napríklad cez hovoriacu kravu do rozprávkového, má poetické polohy s recitovaním akejsi bližšie neurčenej básne, prednes ilustrovaný obrazmi večernej lyriky. Evidentná je snaha lyrické estetizovať zábermi prírody a naznačovať čosi o slobodnom duchu ich existenčnej filozofie. Franta sa nahý kúpe v rybníku a recituje básne, vyobliekaný a v klobúku si pred zrkadlom sám udeľuje pokarhanie za svoje alkoholové extempore. Vtipne filozofujú pri hnojení poľa o tom, čo znamená byť „nasraný“ a „zasraný“. Močovkou namaľujú uprostred poľa symbol mieru, je vidieť i ukrajinskú zástavu a jeden z nich vyvoláva Sláva Ukrajine! V televíznom zázname vidíme odovzdávanie vyznamenania obom bratom za disidentskú činnosť. A ďalej sa hádajú, Franta príde s myšlienkou o biblickej bratskej dualite medzi Kainom a Ábelom, treba len určiť, kto je ten pozitívny a kto negatívny. Kosia, oddychujú, popíjajú. Zaznieva klasická hudba, časti Smetanovej skladby Má vlast a posúva tento zvláštny komplex zase niekam inam. Tam, kde sa to dosť ťažko pomenúva, ale najskôr bol výber dielom nápadu, vložiť do tejto kvázi selanky čosi kontrastné, heroické, asi pripomínajúce ich odvahu v disente a tak.

Film nemá jednotnú významovú koncepciu, filozofovanie nad životom je náhodné, vyslovené sa tu vzťahuje k momentálnej nálade, alebo situácii. „Smrť neexistuje, len život“, konštatuje František nad rozpolenými časťami jednej z kráv. Čo to je? Amatérska, intuitívna teozofia? Milované zvieratá, pes a mačka, mŕtve zvieratá, kohút a čerstvá hovädzina. Tam, kde sú, sú radi, niet tu povzdychov nad osudom na samote. Nič také.

Jednako však film porotu na festivale oslovil a vyhral najvyššie ocenenie, čo síce dodatočne dáva filmu a Mirovi Removi za pravdu vo všetkých postupoch, ktoré tu použil, ale nebyť ceny, asi by situácia s jeho hodnotenímvyzerala trochu inak. Zaujímavé je, ako sa režisér s imidžom drsne priameho a tvorivo bezohľadného tvorcu, odrazu ponorí do nejakej realistickej bukoliky a vôbec sa nechystá pojednať ironicky dvoch bývalých disidentov a na to, čo si o dnešnej politike sa ich neopýta ani jediný raz. Rezignuje na svoju schopnosť šliapnuť nekompromisne na plyn a trochu nás „zamraziť“, asi tak ako v záverečnej scéne dokumentu Láska pod kapotou, keď všetko o živote milovníka motorov Jardu z Hodonína, dopovie „hospodský“ koncert skupiny Ortel. Samozrejme, že k odbočke na „inú koľaj“ má právo, zvlášť ako mu v Karlových Varoch prinieslaKryštálový glóbus, čo je super. Neviem však, či táto koľaj už nie je trochu obsadená, napríklad hravými Kerekešovými obrazmi a dokumentaristickú meditáciu o ľuďoch a prírode vedia lepšie Martin Kollár alebo Marek Kuboš. Zhodou okolností zvíťazil na tohtoročnom Arf Filme v Košiciach, v sekcii filmov Strednej a Východnej Európy časozberný maďarský dokument Narodil som sa ako sluha režiséra Attilu Moharosa. Je tiež o dvoch bratoch, žijúcich v biede, odsúdení na večnú drinu, od malých chlapcov až po zrelých mužov. Sú väzňami osudu a nikdy nemali šancu na nič lepšie. Tragické je tu však vyrozprávané stoicky a aj preto nesmierne dojímavo. Cítime pravdu, vidíme pravdu. Nič, aspoň trochu podobné, film Mira Rema neponúka. A určite by mohol.

Tragický dôvetok, tiež na všetko, o čom tu bola reč, zvláštne vrhá smrť Františka. Utopil sa v rybníku, kde sa vo filme kúpe a s rezervou tento obraz funguje ako symbol očisty a akejsi harmónie s prírodou a jej živlami. Nakoniec sa stal miestom jeho smrti. Táto väzba, most medzi filmom a realitou je témou s veľkým potenciálom. Ale Mirovi Removi, ako jednému z významných postáv slovenského dokumentu, iste netreba radiť, stačí len komentovať.

Radšej zošalieť v divočine (Better Go Mad in the Wild), Česko, Slovensko, 2025
Dĺžka: 84 minút
Réžia: Miro Remo
Predloha: Aleš Palán (kniha), Jan Šibík (kniha)
Scenár: Miro Remo
Kamera: Dušan Husár, Miro Remo
Hudba: Adam Matej
Strih: Šimon Hájek, Máté Csuport
Zvuk: Lukáš Kasprzyk
Produkcia: Miro Remo, Tomáš Hrubý
Hrajú: František Klišík, Ondřej Klišík, Jiří Lábus (rozprávač)
Strih: Šimon Hájek, Máté Csuport
Zvuk: Lukáš Kasprzyk
Distribúcia: Film Expanded
Premiéra v SR: 2. októbra 2025
Foto: Film Expanded