Španielsky thriller má v súčasnom európskom filme silnú pozíciu a zdá sa, že sa Španieli v žánroch oscilujúcich medzi thrillerom, hororom a mysterióznym filmom skutočne našli. Ich žánrovky sú dostatočne atraktívne a originálne, aby zaujali aj medzinárodné publikum (príkladom môže byť napríklad starší Amenábarov film Otvor oči z roku 1997), pričom ponúkajú nové neopozerané tváre a nebazírujú na klišé a happy endoch ako ich mocnejší a bohatší hollywoodski kolegovia. Za originálnu snímku môžeme rozhodne považovať aj najnovší španielsky mysteriózny thriller Kukučka  (a azda by sme sa ani nemuseli báť pracovať s termínom horor), ktorý režírovala skúsená španielska režisérka Mar Targarona.

V expozícii filmu sa zoznamujeme so skupinou Bielorusov cestujúcich v autobuse do Poľska, ktorí dostali víza zdržiavať sa v krajine len na tri dni. Dvom to neprekáža, lebo ich cieľom je útek do Francúzska a prihlásiť sa do cudzineckej légie. Jednému z nich osud nie je naklonený utopí sa, ale druhý - Alexej sa šťastlivo dostane do Francúzka. Chce zúčtovať s minulosťou, čaká ho ťažký výcvik, aby sa stal členom vysnívanej organizácie, lebo po piatich rokoch služby dostane slobodu a francúzske občianstvo. Alex (Franz Rogowski) je vytrvalý a zdatný, výcvik zvládne, no netuší, že všetko sa práve len začína. To je premisa filmu Giacoma Abbruzzeseho Disco Boy, oceneného na tohtoročnom Berlinale Strieborným medveďom za kameru pre Hélène Louvart.

Filmy, vznikajúce podľa videohier, stoja často pred neľahkou úlohou. Interaktívne prostredia videohry, v ktorom sa pohybujú hráči, sa totiž ťažko presúva do lineárne pôsobiaceho filmu s pevným príbehom, ktorý už hráči nemôžu nijakým spôsobom ovplyvňovať. Tí sú teda často sklamaní, že sa príbeh nevyvíja podľa ich predstáv, zatiaľ čo filmová kritika vyčíta vidoherným adaptáciám plytký a príliš jednoduchý dej. Dobrodružná videohra plná akcie však väčšinou na kvalitnom príbehu nestojí a hráčom to nijak neprekáža, užijú si totiž dostatok vzrušenia aj bez silných zápletiek. Špecifickým prípadom je hra Päť nocí u Freddyho, ktorá v podstate na žiadnom príbehu nestojí. Keďže mali tvorcovia filmu iba základnú dejovú kostru (postavy, prostredie, a podobne), všetko ostatné si museli domyslieť, a tak môžeme povedať, že mali pri kreovaní finálnej podoby snímky pomerne voľnú ruku.

Po mnohých generáciách boli Sacklerovci nielen jednou z najbohatších rodín v USA, ale prejavovali svoju filantropiu v podobe početných darov pre múzeá, divadlá a univerzity, vrátane známych inštitúcií ako je Metropolitné múzeum moderného umenia (MET), Guggenheimovo múzeum alebo Harvardská univerzita. V marci 2018 sa v MET začal protest proti rodine Sacklerovcov, presnejšie proti farmaceutickej spoločnosti Purdue Pharma, ktorú založili. Táto protestná kampaň, z veľkej časti iniciovaná medzinárodne známou fotografkou Nan Goldin, zároveň predstavuje začiatok dokumentárneho filmu Všetka tá krása a zabíjanie režisérky Laury Poitras, ktorý bol na filmovom festivale v Benátkach 2022 ocenený Zlatým levom. Film však rozpráva nielen o proteste, ale aj o samotnej Goldin ako o umelkyni a obeti opiátovej krízy.

Frekvencia talentovaných tvorcov je v poľskom filme vysoká, každý rok sa objavujú osobnosti s originálnym videním i myslením, odkrývajúci nové pohľady na realitu, s ktorou si tak zúfalo nevie poradiť náš hraný film, skĺzavajúci bezmocne do stále obohranejších šablón a stereotypov. Novým menom v panteóne objavov je tentoraz Damian Kocur a jeho dlhometrážny debut Chlieb a soľ získal na MFF v Benátkach, v programe Horizonty, Zvláštnu cenu poroty.

Do filmového panteónu hrdinov sa po Františkovi Krieglovi zapisuje i príbeh bratov Mašínovcov vo filme Bratia a oba otvárajú verejnú platformu pre diskusiu o podobách, ale i možnostiach hrdinského diskurzu v časoch ako komunizmu, tak fašizmu. Je asi dôležité si pripomenúť, že ich konštelácia vzniká v nejakom časovom slede, je spätným pohľadom do minulosti a reaguje na obraz udalostí, vytvorených v dobe, ktorá ich ako hrdinov nevidela a jednoznačne odpísala ako zradcov a zapredancov. Iná verzia tento výklad vidí inak a akosi automaticky vyvoláva snahu vyvrátiť tvrdenia komunistickej propagandy. Táto situácia preto do značnej miery vylučuje možnosti súhlasného replikovania známych obvinení zo zločinov a žiada si argumenty prispievajúce aspoň k nejakému stavu rovnováhy. O filme, ktorý sa snažil vykresliť portrét Františka Kriegla sme už písali a i z tohto pokusu je zrejmé, že zachytiť všetky paradoxy jeho osudu je v takto polarizovanej situácii záležitosť značne náročná, aj keď nie nemožná.

Nie je na škodu z času na čas sa ponoriť aj do filmovej minulosti. Konkrétne si pozrieť vyše sto rokov starý film Posledný Mohykán. Vznikol v roku 1920, samozrejme, ešte ako nemý film a je jednou z prvých adaptácii známej americkej klasiky. Scenár vznikol podľa románu Jamesa F. Coopera, ktorý vyšiel v roku 1826 a realizácie sa ujal v tom čase jeden z najlepších režisérov Francúz Maurice Tournier, ktorému asistenta robil Clarence Brown. Vraj podľa pokynov nakrúcal najmä scény v exteriéroch. Námet bol pre filmárov tak zaujímavý, že sa neskôr dočkal mnohých adaptácii, ale prvá lastovička tohto námetu je ešte aj dnes pozoruhodná.

Pred pár rokmi, na festivale Svet knihy v Prahe, na diskusii so zúčastnenými ukrajinskými spisovateľmi padla otázka o tom, do akej miery zmenila vojna ich pohľad na svet. Jedna z účastníčok, mladá poetka povedala, že okrem iného sa zmenil význam niektorých slov. Ako príklad uviedla slovo svetlo. Označovalo spravidla pozitívne hodnoty, symbolicky spájané s jasnosťou a nádejou, v kontraste s temnotou a neistotou. Vojna tieto póly zmenila. Pridala i reálnu skúsenosť, príbeh muža, ktorý si vyšiel v noci zapáliť a nad dverami jeho suseda sa automaticky rozsvietilo svetlo. V okamžiku na dom padla raketa a ostal po ňom len hrozivý kráter. Takto zahynula celá rodina. Rovnaká zmena sa vzťahovala i na podzemné priestory. Stali sa z nich miesta záchrany.

Ako filmovou rečou efektívne sprostredkovať maximálne odstrihnutie od sveta, stiahnutie sa do uzavretej každodennosti, kde je každý ponechaný sám s vlastnými obavami a vášňami? Práve to je cieľom mladej režisérky Natalie Sinelnikov, ktorá sa vo svojom celovečernom debute venuje mikrokozmu bohatej, odľahlej bytovej komunity. Mohli by sme byť aj mŕtvi predstavuje uzavretý priestor komunity, ktorej radikálna izolácia od nebezpečného okolia sa pre ňu sama stáva veľkým terorom.

Nikdy nepatrili medzi šesť skutočne vážených kmeňov. Nechávali sa zo svojho po mnoho generácií obývaného územia takmer vytlačiť bielymi prisťahovalcami. Už-už sa báli aj straty identity a zániku vlastnej kultúry, keď im zrazu pomohla šťastná náhoda v podobe nájdenia veľkých ložísk ropy. Indiáni kmeňa Osage sa v krátkom momente stali jednými z najbohatších obyvateľov krajiny. A potom zrazu sa začali správať ako zbohatlícki belosi... Cudzinci im začali posluhovať, variť, liečiť ich. Belosi sa zatúžili priženiť do ich rodín – samozrejme, s vidinou nadobudnutia bohatého dedičstva, keby sa náhodou pôvodným majiteľom niečo stalo. Boli ich prostredníkmi, keď im ako údajne nespôsobilým zabezpečovali mesačné platby z nadobudnutého zisku ropných spoločností. Okres Osage mal v tej dobe pod palcom chovateľ dobytka William "King" Hale (vynikajúci Robert De Niro), na oko priateľ Indiánov, skvelý podnikateľ, čo každý spor medzi odlišnými kultúrami riešil vždy diplomaticky. V hlave sa mu však tiež tajne zrodil vražedný plán na zbohatnutie...