Fínsky režisér Jalmari Helander na seba v roku 2010 upozornil hororovou komédiou Rare Exports. Už pri tomto filme bolo jasné, že spojenie násilia a humoru sa stane jedným z hlavných prvkov Helanderovej filmografie. Jeho nasledujúci akčný film Misia: Prezident (2014) so Samuelom L. Jacksonom v hlavnej roli nebol zrovna kladne prijatý a jeho spracovanie pripomínalo skôr filmy smerujúce namiesto strieborného plátna, priamo na DVD nosiče.

Naturom Demento – Kniha mŕtvych, známa tiež pod zvučnejším názvom Necronomikon Ex-Mortis, je viazaná v ľudskej koži, uzamknutá ostrými tesákmi a pazúrmi, obsahujúca ilustrácie s textami o čiernej mágií v sumerskom jazyku zaznamenanými ľudskou krvou. Čítať z nej nahlas znamená koledovať si o veľký problém. Po prvý krát sa objavila už v poviedkach H.P. Lovecrafta, spomína ju vo svojej románovej fantasy Oko draka Stephen King a vraví sa tiež, že dopomohla k vzkrieseniu Jasona Voorheesa v deviatej epizóde Piatka trinásteho (1993). Teda, okrem iného... Jej hlavnou doménou sú však humorne strašidelné príbehy odvážneho Asha Williamsa (Bruce Campbell) z legendárnej filmovej trilógie Smrteľné zlo (1981-1992) režiséra Sama Raimiho, prípadne z remaku prvého dielu Lesný duch, ktorý s inou hŕstkou zlými silami groteskne ohrozovaných postáv priviedol na strieborné plátno Fede Alvarez v roku 2013.

Ako by sa na našu súčasnosť pozerali a hodnotili ďalšie, budúce generácie? Ako by sa budúci človek pozrel na našu planétu a jej stav? Keď my, ktorí tu ešte žijeme v roku 2023, budeme už dávno preč. Dve z kľúčových otázok, na ktoré sa režisér Marc Bauder snaží odpovedať svojím dokumentom Akí sme boli . Za týmto účelom sleduje šiestich protagonistov, ktorí sa na svet a život samotný pozerajú z veľmi odlišných perspektív: astronauta Alexandra Gersta, oceánologičku Sylviu Earleovú, ekonóma Dennisa Snowera, na etiku robotov sa zameriavajúcu Janinu Loh, Matthieua Ricarda, budhistického mnícha, a sociológa Felwina Sarra. Spolu s Bauderom sa púšťajú do hľadania odpovede, ktorá zahŕňa spoločnosť a celé ľudstvo. Marc Bauder sa narodil v Štuttgarte a špecializuje sa predovšetkým na dokumentárne filmy a televízne reportáže, no nakrútil aj hrané filmy ako napríklad Das System (2016).

Nový prírastok do slovenského hraného portfólia evokuje neodbytnú myšlienku o tom, že i príbehy starnú. Pri sledovaní tejto fúzatej konštrukcie filmu Moc Mátyása Priklera o tom, ako nejaký obstarožný minister, kandidujúci na vážny post v Európskej komisii zastrelí na poľovačke omylom osemnásťročného chlapca a potom sa z celej záležitosti jednoducho mlčky vyvlečie, som mala podozrenie, že sme sa ocitli kdesi v provincionálnom výpredaji, kde si skúšame čosi, čo už v tejto dobe nemá ten správny strih ani fazónu. Doba jednoduchého videnia sveta a jeho špinavostí už pominula. Dnes o povahe moci vieme oveľa viac, než v čerstvých 90. rokoch, kde by príbeh v tejto verzii možno ešte nejako zabodoval, o desaťročie skôr by bol asi triumfom odvahy, ale najskôr by skončil v „karanténe“.

Režisér Wim Wenders patril k najdôležitejším predstaviteľom tzv. Nového nemeckého filmu, ktorý nastúpil na scénu na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia. Wenders prispel do hnutia v siedmej dekáde snímkami, ako Strach brankára pri penalte, Alica v mestách alebo Americký priateľ. Vrchol tvorby a kritického uznania dosiahol ale až v nasledujúcom desaťročí. Paríž, Texas a Nebo nad Berlínom patria medzi najuznávanejšie a najkultovejšie artové snímky, aké boli kedy nakrútené. Režisér a scenárista ale popri nakrúcaniu náročnejších hraných snímok začal pridávať do svojho portfólia aj dokumentárne filmy. Tie nie sú ani náhodou monotematické, častokrát sa v nich ale venuje konkrétnemu druhu umenia. Zrejme najobľúbenejším z nich je portrét kubánskej hudobnej scény s názvom Buena Vista Social Club z roku 1999.

Borkman (Francis Leplay) zazvoní na dvere bytu, v ktorom rodina jeho švagra Louisa Vuillarda (Melvil Poupaud) smúti za stratou malého syna, chce im vyjadriť úprimnú sústrasť, okamžite sa na neho zosype sprcha nadávok a výčitiek a keď Louis zbadá vo dverách aj svoju sestru Alice (Marion Cotillard) zabuchne pred nimi dvere. Nie sú to vítaní hostia. Súrodenci sa totiž už dvadsať rokov nerozprávajú, nevideli sa,  a keď sa náhodou stretli tvárili sa, že s nepoznajú. Touto dramatickou expozíciou sa začína film známeho francúzskeho režisér Arnauda Desplechina Brat a sestra. Príbeh pokračuje o päť rokov neskôr.

Keď vám otca, inšpiratívneho policajta, zabije člen zločineckej skupiny Lobo, rozhodne to naštve. Rebeccu Quincyovú (Awkwafina) to výrazne motivovalo k tomu byť prvá v ročníku na policajnej akadémií a ísť pri výkone svojho povolania nemilosrdne po krku rozpišťanému synáčikovi šéfky celej organizácie Tedwardovi Lobovi (Ben Schwartz). Podarilo sa jej ho, bohužiaľ, len ako dopravnej policajtke chytiť pri úteku s tehličkami kokaínu v náručí, zatiaľ, čo na ostaných mužov zákona komicky v panike kričal, že na ne na všetky má lekársky predpis. No aj keď Rebecca mala dôvod obviniť ho z až rekordných niekoľkých desiatok zločinov, nestačilo to. „Rodinní“ právnici ho spoza mreží dostali, pričom im k oslobodeniu dopomohol nefunkčný systém. Zatknutím Teddyho však zároveň sama dosť riskovala. Je možné, že si ju chvíľu na to Lobo so svojimi kumpánmi nájde a bude sa chcieť veľmi násilne pomstiť...

Filmov, ktoré vznikajú o rusko-ukrajinskej vojne je veľa, hraných i dokumentárnych, a majú najrôznejšiu úroveň. Pri výpočte tých najlepších môžeme začať niekde pri Donbase (2018) Sergeja Loznicu, Atlantíde (2019) a Odraze ( 2021) Valentyna Vasjanoviča, veľmi výstižný je i Klondike Mariny Er Gorbach a Cesta domov (2019) Narimana Alieva, v ktorom chce otec, krymský Tatár, odviezť z Kyjeva telo mŕtveho syna, vojaka ukrajinskej armády a pochovať ho doma, na Kryme.

Hlavnou postavou koprodukčného rodinného filmu Ako som sa naučila lietať je 12-ročné dievča Sofija z Belehradu. V metropole Srbska sa však vôbec nezdržíme a okamžite spoločne s ňou a s jej trochu neohrabanou babkou Marijou odchádzame do Chorvátska za ich príbuznými. V autobuse so Sofijou absolvujeme posledné telefonáty s ustarostenou mamou a najlepšou kamarátkou, aby po príchode na miesto dievčina stratila na najdôležitejšom predmete svojho života signál. Čo sa spočiatku javí ako katastrofa, sa nakoniec, veľmi neprekvapivo, ukazuje ako výhoda.

Nie je veľa zaujímavých filmov, ktoré by sa zaoberali tematikou exorcismu, teda vymietaním diabolských bytostí z tiel posadnutých obetí. Prvý film, ktorý človeku pri tomto neveľmi používanom slove napadne, je dnes už legendárny film Williama Friedkina z roku 1973 Vyháňač diabla (Exoricst), ktorý je dodnes pôsobivým a desivým hororom schopným zaujať aj zástupcov mladšej generácie. Práve Vyháňač diabla nastavil žánrové štandardy na ďalšie desaťročia a to nielen v rámci satanského subžánra, ale aj v chápaní moderného hororu všeobecne.