Filmov, ktoré vznikajú o rusko-ukrajinskej vojne je veľa, hraných i dokumentárnych, a majú najrôznejšiu úroveň. Pri výpočte tých najlepších môžeme začať niekde pri Donbase (2018) Sergeja Loznicu, Atlantíde (2019) a Odraze ( 2021) Valentyna Vasjanoviča, veľmi výstižný je i Klondike Mariny Er Gorbach a Cesta domov (2019) Narimana Alieva, v ktorom chce otec, krymský Tatár, odviezť z Kyjeva telo mŕtveho syna, vojaka ukrajinskej armády a pochovať ho doma, na Kryme.

Kým hraná tvorba sa snaží predovšetkým o vyvolanie emócií, zachytenie dramatického okruhu a kontextu príbehov, dokumenty kopírujú predovšetkým realitu a približujú obrysy jej „neupravenej“ pravdy. Množstvo týchto filmov prešlo filmovými festivalmi, ale dovolím si pripomenúť jeden z najvýraznejších, zaznamenávajúci príbehy troch žien, bojujúcich na fronte. Nakrútila ho 34 - ročná režisérka Maša Kondakova a má názov Moje vojny (Inner Wars, 2021).

Rozprávanie Jevhena Titarenka vo filme Východný front, ktorý narukoval ako dobrovoľník už v roku 2014 , keď mnohí začiatok vojny ešte odmietali prijať, začína pred rozstrieľaným ruským tankom. Stojí pred radnicou na Kresčatiku, hlavnej kyjevskej ulici. Druhá vojna sa práve začala. Jevhenov prápor mal názov Špitálnici a podieľal sa na prvej pomoci na Donbase. Všetko, čím nás sprevádza po vypuknutí vojny 24. februára 2022, už priblížili reportáže, útek z bombardovaných oblastí, odvoz ranených a počítanie výbuchov. To, čo má v televíznej reportáži skratkovitú formu informácie, je v dokumentárnom filme podrobnejšie a nemusí sa sústrediť výlučne na faktografiu. Vidíme tak ukrajinských vojakov v ruských zákopoch, ktoré vojaci práve opustili. Jeden z nich konštatuje, že to nie sú len smradľaví upíri, lebo tam nájdu aj zrkadlo. Na poriadok si frontová domácnosť veľmi nepotrpela. Na zemi sa nájde „oficierska“ tyčinka, čokoládová, 30 gramov. Neďaleko pračka. Indesit. Niekto z Rusov, si ju dotiahol až do zákopu. Frontový surrealizmus má mnoho tvárí a dokáže reprezentovať logiku vojny často bizarne.

Rozhovory mladých mužov na brehu rieky. Jeden z nich vysvetľuje, ako to vyzeralo v zmiešaných ukrajinsko-ruských rodinách. Keď šiel na demonštráciu na Majdan a vrátil sa, otec Rus sa opýtal, ako naši, ale nebolo jasné, koho má na mysli. Reč príde i na Charkov, ktorý bol pred vojnou ruským mestom, ak ste počúvali v autobuse ukrajinskú hudbu, nemuselo to vždy dopadnúť dobre. Útok však spôsobil, že sa sympatie viac priklonili k Ukrajine. „Odkiaľ ste ?, pýta sa žena v holičstve zákazníka. „Z Charkova“, odpovedá jej. „My sme z Ukrajiny“, bez zaváhania hovorí žena. Je zrejmé, že hranice medzi ruským a ukrajinským svetom boli na východe nejasné. Vojna všetko zmenila. Žena za svoje služby nič nechce.

Film akcentuje striedanie vojenských bojov a mierového života. V kostole krstia deti, rodina sa pri stole hostí a delí o najnovšie zážitky. Jednotka prechádza cez zničené mestá. Strieľa sa nielen do ľudí, ale aj do kráv. Ležia popri ceste i v kravínoch. Na záver sa zrejme Vitalij Manskyj pýta Jevhena, ako podľa neho vyzerá víťazstvo. Odpovedá jednoducho, všetko, čo patrilo Ukrajine Rusi opustia. A ako by to vyzeralo v žánri science fiction? Červené námestie v plameňoch, odpovedá Jevhen. Lenina vytiahli z mauzólea a všetci sa zbehli, aby si ho rozobrali na kúsky. Vojna nečaká, vynára sa stále nemilosrdnejšie a zanecháva krvavé stopy. Jednotka záchranárov pomáha na rozstrieľanom stanovišti. Všetko je naživo, utrpenie a vlastne i smrť.

Čo vo filme nie je, má osobitú výpovednú hodnotu. Všetko, s čím sa s kamerou mladí muži delia, príbehy i skúsenosti, sa oblúkom vyhýbajú akémukoľvek bolestínstvu, úvahám o krivde a nespravodlivosti, páchanej zo strany bezohľadného agresora. Hovoria otvorene a bez strachu, skôr s neskrývaným výsmechom. Poznajú sovietsko-ruské rezíduá až príliš dôverne. Poučene im sekunduje i renomovaný režisér Vitalij Manskij, pochádzajúci z Ľvova. Udržiava emocionálnu tonalitu filmu na civilnej a triezvej úrovni, dokonca s náznakmi sarkastického humoru. Po filme Gorbačov. Raj (2020), ktorý sa premietal aj v našich kinách, je to jeho ďalší záber do sveta kriesených sovietizmov. Zaslúžili by si už večný spánok a pár výstražných viet v učebniciach dejepisu.

Východný front (Schidnyj front/Eastern Front), USA, Ukrajina, Lotyšsko, Česko, 2023
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Vitalij Manskyj, Jevhen Titarenko
Scenár: Vitalij Manskyj
Kamera: Jevhen Titarenko
Zvuk: Václav Flegl
Produkcia: Natalia Manskaya
Distribúcia: Film Expanded
Foto: Film Expanded