Perleťovo biele hlávky kvetov, množstvo pestrofarebnej zelene a žiarivých, v svižnom pohybe kamery sa strácajúcich farebných škvŕn a do toho harmonické melódie Valentina Hadjada. Mladí Léo (Eden Dambrine) a Rémi (Gustav De Waele) bežia cez vysoké pole kvetov tak rýchlo, že oko sotva dokáže zachytiť okolité detaily. Koniec koncov, dôležitými sú tu oni. Utečú zo spoločného úkrytu pred imaginárnou armádou, ktorú počujú len oni dvaja. Heslom dňa je hra a fantazírovanie so svojím najlepším priateľom, kým si tento čas možno bezstarostne užívať - detstvo sa ostatne končí príliš rýchlo. Avšak Léo a Rémi sú nerozluční, aj po začatí školského roku. Skoro ako bratia, aspoň takým spôsobom Léo kontruje sondujúcim otázkam svojich nových spolužiakov.

Hodnotiť úspešnosť filmových a seriálových remakov, ktoré si pamätáme hlavne z detstva, je ošemetná záležitosť. To, čo sa môže zdať tinedžerovi v 70. rokoch, ako vrchol omračujúcej erotiky pri sledovaní filmovej série s Angelikou, markýzou anjelov v hlavnej roli, je o pár desaťročí len úsmevnou, naivnou záležitosťou. Normalizačnú bizarnosť ozvučuje fakt, že na tieto projekcie nás zo školskej družiny vodili do popradského Domu pionierov a mládeže. Po Arséne Lupinovi sa novej verzie dostalo aj pamätnému seriálu Bella a Sebastian (1965) podľa predlohy Cécile Aubry, herečky a režisérky, ktorá seriál i nakrútila. V spomínaných 70. rokoch tvorili ikonickí zvierací hrdinovia, krásna biela fena Bella spolu s inteligentným delfínom Flipperom, v tesnom závese s levicou Elsou z filmu Volanie divočiny a dokumentárnym seriálom Prežijú rok 2000?, celý súbor zoologicko-ekologicky orientovaných náučno-zábavných dielok.

Dánsky režisér Lars von Trier bol v dobe uvedenia Antikrista do kín dobre známym provokatérom a s obľubou búral divácke očakávania. Aj z toho dôvodu zrejme každý, aspoň sčasti znalý tvorby tohto výnimočného režiséra, predpokladal, že od jeho najnovšieho diela možno očakávať všetko možné, len nie konvenčný hororový film, ktorého primárnym záujmom by bolo vystrašiť diváka pomocou zaužívaných hororových klišé. Na druhej strane je pravdou, že žáner hororu nebol von Trierovi nikdy príliš vzdialený a svojrázny „hororový“ zážitok nám ponúkol už vo svojej uznávanej mysterióznej mini-sérii Kráľovstvo odohrávajúcej sa v nemocničnom prostredí.

Prvotné správy o začiatku produkcie filmu Medveď na kokse, vyvolali na internete diskusie o tom, či vôbec ide o skutočný film. Snímka bola kvôli názvu a téme ešte pred nakrúcaním terčom internetového výsmechu. Film pôsobil ako projekt, ktorý ak vôbec vznikne, vznikne iba z recesie. Čo bola po ohlásení pomerne známeho hereckého ansámblu, nie úplne pravda. Réžie sa dokonca ujala populárna komediálna herečka a režisérka Elizabeth Banks, ktorá má po práci na filmoch ako Charlieho anjeli (2019) a Ladíme 2 (2015), s humorom a akciou skúsenosti. Vo filme s tak bizarným konceptom sa pravdepodobne aj kvôli režisérke objavili známi herci ako Keri Russell, Alden Ehrenreich, O’Shea Jackson Jr., Brooklynn Prince a kultový herec pre ktorého ide, bohužiaľ, o poslednú rolu, výborný Ray Liotta.

Melanchólia sa začína ako veľkolepá predohra, hudobne podkreslená ničím iným ako Wagnerovým „Tristanom a Izoldou“. V tomto momente Lars von Trier dáva divákovi okamžite najavo, že v stávke nie je nič menej ako koniec ľudstva, koniec existencie ako ju poznáme. V spomalenom zábere sa neznáma planéta zrazí so Zemou, nevesta sa v malebnej záhrade snaží utiecť a napriek všetkému sa nikam nedostane. Melanchólia je v istom smere vlastne typickým Tierovým dielom, zosobňuje režisérove osobné úzkosti a depresie a dopĺňa ich pre režiséra typickými čiernohumornými situáciami a medziľudskými konfliktmi. Zároveň predstavuje Melanchólia takpovediac masovejšie orientovaného Lars von Triera. Napokon, na pomery človeka, ktorý stál za Dogmou 95 a spracoval čiary nakreslené na podlahe divadelnej scény ako filmovú kulisu, sa Melanchólia skutočne zdá byť umiernenejšia a zrozumiteľnejšia.

V týchto dňoch si na Slovensku pripomíname piate výročie vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Táto tragická udalosť zasiahla celý národ priamo do srdca a dala na známosť, že v našej republike sa stále môžu odohrať činy podobné tým z divokých deväťdesiatych rokov, keď sa u nás tvorila mafia, vybuchovali autá a unášali sa ľudia do zahraničia. Čo nasledovalo po vražde, netreba príliš pripomínať, národ sa opäť po nežnej revolúcii (alebo protestoch proti kauze Gorila) vo veľkých počtoch zhromaždil na námestiach a hromadne vyjadril jednotný názor a spoločnú túžbu po zmene. Po piatich rokoch nastal čas bilancovať, čo sa na Slovensku zmenilo, najmä keď zmena nastala aj v rozložení parlamentu a ako takzvaná chobotnica mafie začala prichádzať o svoje chápadlá. Proces ohľadom objednávateľa vraždy stále pokračuje a spravodlivosti zatiaľ nebolo učinené zadosť.

Pri istom pohľade na zápletku filmu Prelomiť vlny by ju bolo možné odmietnuť ako niečo, čo patrí hlboko do kategórie nerealistického, ba až absurdného, zvlášť pri zohľadnení Trierovho podhubia v Dogme 95. Prečo sa Lars von Trier rozhodol nakrútiť tento príbeh – náboženskými motívmi popretkávanú melodrámu snímanú ručnou kamerou? Prelomiť vlny rozpráva nielen jeden príbeh, ale hneď niekoľko, respektíve za týmto príbehom sa skrývajú rôzne paralelné naratívne vlákna či možné čítania.

Dánsky režisér Lars von Trier si získal rešpekt kritikov na začiatku svojej kariéry voľnou trilógiou zloženou z filmov Prvok zločinu (1984), Epidémia (1987) a Európa (1991). Skutočný prielom na medzinárodný trh a na špičku artových tvorcov v globálnom meradle znamenala dráma Prelomiť vlny z roku 1996 v hlavných úlohách s Emily Watson a Stellanom Skarsgårdom. Išlo zároveň o začiatok ďalšej trilógie, tentokrát nazvanej ako trilógia zlatého srdca. Ďalší slávny von Trierov film s názvom Idioti z roku 1998 však znamenal ráznejší odklon od jeho dovtedajšej tvorby. Išlo o jeden z najdôležitejších diel hnutia Dogma, ktoré režisér vymyslel so svojim dánskym kolegom Thomasom Vinterbergom. Dvaja autorskí tvorcovia vymysleli desať striktných pravidiel a minimálne v Idiotoch a Vinterbergovej Rodinnej oslave z rovnakého roku sa im ich podarilo dodržať.

V hustej hmle sa plaví loďka, vezie na nej zrejme na smrť chorú ženu, ktorá si želá, aby jedna z jej dcér žila v rodine pastora, druhá ponechaná osudu, lebo má iné poslanie a sestry sa nesmú stretnúť do jari. Píše sa rok 1918 a do kraja, ktorý obývajú Nóri, ale aj Sámovia, sa vracia protestantský pastor so synom z misie na Madagaskare. Jeho poslaním je vybudovať pre kresťanov nový kostol. V Európe zúri španielska chrípka, ktorá neobíde ani toto odľahlé miesto a osadou, okrem dozvukov vojny, lomcujú aj iné vášne. Ako sa to všetko zauzlí a skomplikuje hovorí nórsky film Posadnutosť Henrika Martina Dahlsbakkena.

V psychologickej dráme Tár žiari oscarová herečka Cate Blanchett stvárňujúca jednu z najslávnejších dirigentiek na svete – tú sú frázy, ktorými sa oháňajú oficiálne anotácie a po jej skončení asi u mnohých vzbudí zvedavosť ohľadom ďalších životných osudov ústrednej protagonistky. O to viac ich však možno prekvapí, že v konečnom dôsledku nenájdu vôbec, ale naozaj vôbec nič. Hoci je totiž Lydia Tár zaujímavá a živo pôsobiaca postava, vonkoncom nejde o reálnu osobnosť.