Dánsky režisér Lars von Trier bol v dobe uvedenia Antikrista do kín dobre známym provokatérom a s obľubou búral divácke očakávania. Aj z toho dôvodu zrejme každý, aspoň sčasti znalý tvorby tohto výnimočného režiséra, predpokladal, že od jeho najnovšieho diela možno očakávať všetko možné, len nie konvenčný hororový film, ktorého primárnym záujmom by bolo vystrašiť diváka pomocou zaužívaných hororových klišé. Na druhej strane je pravdou, že žáner hororu nebol von Trierovi nikdy príliš vzdialený a svojrázny „hororový“ zážitok nám ponúkol už vo svojej uznávanej mysterióznej mini-sérii Kráľovstvo odohrávajúcej sa v nemocničnom prostredí.

Pochmúrne a temné momenty napokon nachádzame v mnohých filmoch Larsa von Triera, no práve Antikrist sa dozaista zaradí k tým najponurejším. Otázka, či možno Antikrista skutočne považovať za hororový film, je nezodpovedateľná. Akékoľvek škatuľkovanie v tomto prípade nie je na mieste, no ak by sme predsa len chceli vytýčiť akési žánrové hranice, mohli by sme povedať, že sa pohybuje na pomedzí psychologického thrilleru a podobenstva. A takisto by sme mohli tvrdiť, že sa rozhodne nejedná o divácky film.

Hneď vo vizuálne pôsobivom prológu sa pred očami diváka odohrá tragédia a manželský pár (oddávajúci sa súloži v explicitných záberoch à la Lars von Trier) prichádza o svojho maloletého syna, ktorý si, poháňaný akýmsi bližšie neurčeným inštinktom, otvorí okno a následne z neho aj vypadne. Táto tragická udalosť poznamená manželstvo aj duševné zdravie páru, ktorých následné útrpné chvíľky zaznamenáva úvodná kapitola nazvaná ako Žiaľ. V nej sa muž (bezmenný protagonista príbehu) ako profesionálny terapeut rozhodne, že bude svoju manželku (bezmennú protagonistku príbehu) liečiť sám bez pomoci doktorov. Pár sa teda uchyľuje do odľahlej chatky, kde sa mimo civilizácie rozhodne liečiť zo svojej bolesti a traumy v obkľúčení prírody.

V Trierovom filme však príroda nepredstavuje oázu pokoja a príjemne nepôsobia ani jej lesní obyvatelia. Po tom, čo žena nadobudne presvedčenie, že príroda je „diablov chrám“ a jediným jej cieľom je dohnať oboch manželov k šialenstvu, veci nadobúdajú desivý spád a aj nevinné padanie žaluďov, či nočný vánok (diabolský dych), sa stáva súčasťou diablovho plánu, ako zničiť posledné zvyšky ženinej príčetnosti. A ako možno vidieť s pribúdajúcou minutážou, plán je veľmi úspešný.

Antikrist pracuje s tézou, že tvorcom všetkého živého i neživého nie je Boh, ale jeho odvrátená tvár. Boh v tomto filme buď neexistuje, alebo je pokorený priebojnejším a agresívnejším diablom. Ten je potom strojcom všetkých desivých vecí, ktoré sa v nám obývanom svete odohrávajú. Ani manželia už nemôžu veriť v láskavého a milujúceho Boha, po smrti syna je pre nich Boh mŕtvy a ak existuje vyššia entita, môže byť riadená iba zlými silami – silami samotného pána pekiel. Nedá sa veriť rozkošne vyzerajúcim lesným zvieratkám, nedá sa veriť stromom, tráve ani prívetivo vyzerajúcim čistinkám. Nedá sa veriť ničomu.

Von Trier si pri svojej nervydrásajúcej psychologickej hre vystačí s dvoma hercami (ak teda nerátame ich dublérov – pornohercov – ktorí sa ujali príliš intímnych scén filmu), pričom ďalšiu osobitú úlohu hrajú vo filme prírodné scenérie. Je to súboj dvoch ľudí s nehostinnou prírodou a s vlastnou psychikou. Mená nie sú dôležité. Sú tu len muž a žena, a tváre výborných hercov -  Willem Dafoe a Charlotte Gainsbourg. Obaja dodávajú svojim postavám potrebnú naliehavosť a patričný psychologický rozmer. Scenár ostáva otvorený interpretáciám, von Trier divákovi príliš nepomáha.

Štrnásť rokov po prvej premiére je Antikrist Larsa von Triera stále ťažko stráviteľným filmom schopným šokovať i vydesiť. Jeho najsilnejším prvkom je pritom večná atmosféra neistoty a vizuálna stránka schopná podmaniť si divákovu pozornosť aj napriek absentovaniu pevnej dejovej linky. Ostáva len na divákovom rozhodnutí, či príjme režisérovu hru a nechá sa unášať nevychodenými zákutiami umeleckého (ale i úmyselne odpudivého) filmu alebo sa rozhodne stráviť svoj drahocenný čas pri prívetivejšom počine vychádzajúceho z hlavy, pravdepodobne, úplne iného režiséra.                                                     x x x

Vážení čitatelia nebýva zvykom, aby sme na stránkach Filmpressu recenzovali tvorbu jedného režiséra a jeho filmy, ktoré boli už dávnejšie uvedené v našej distribúcii. Tentoraz sme urobili výnimku pri režisérovi Larsovi von Trierovi. Predovšetkým preto, že je to nevšedný a unikátny tvorca a navyše Asociácia slovenských filmových klubov zaradila jeho tvorbu do distribúcie v obnovenej premiére v digitalizovanej podobe. Takže uverejňujeme recenzie až štyroch jeho filmov, čo bude pre divákov, ktorým je jeho tvorba blízka, nevšedný zážitok. Mimochodom zaujímal by nás váš názor, či sme sa rozhodli správne ...
Redakcia

Antikrist (Antichrist), Dánsko, Nemecko, Francúzsko, Švédsko, Taliansko, Poľsko, 2009
Dĺžka: 109 minút
Réžia: Lars von Trier
Scenár: Lars von Trier
Kamera: Anthony Dod Mantle
Hudba: Kristian Eidnes Andersen
Strih: Anders Refn
Scénografia: Karl Júlíusson
Masky: Hue Lan Van Duc, Morten Jacobsen
Kostýmy: Frauke Firl
Produkcia: Bettina Brokemper, Andreas Schreitmüller, Meta Louise Foldager Sørensen
Hrajú: Willem Dafoe, Charlotte Gainsbourg
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 23. februára 2023
Foto: ASFK