Asi to nebol práve najlepší nápad vzdať sa pomerne stáleho zamestnania, hoci pod pomerne nepriateľským šéfom a založiť svoju vlastnú inštalatérsku firmu. Len večer po tom, čo televízia odvysielala ich reklamný spot, sa Mario (v pôvodnom znení Chris Pratt) spoločne s mladším bratom Luigim (Charlie Day) vydávajú na prvú záchrannú akciu pred ničivými následkami kvapkajúceho vodovodného kohútika. A všetko by dopadlo na výbornú, keby jeden z nich omylom nestúpil domácemu maznáčikovi prvej zákazníčky na obľúbenú hračkársku kosť, nezlomil ju... Na skrátka, po tom, čo sa udeje by do spomínanej kúpeľne človek vstúpil fakt len na vlastné riziko. Sympatickí bratia, našťastie, nemusia čakať dlho na ďalšiu možnosť napraviť si na začiatok trochu pošramotenú reputáciu...

Obvykle nemáme príliš veľa možností nahliadnuť hlbšie do islámského sveta a aspoň čiastočne porozumieť jeho duchovnému obsahu i inštitucionálnej organizácii. Najčastejšie je spájaný s fundamentalistami a teroristami v akčných žánrových príbehoch, pri ktorých sa príliš o tom, čo za radikálmi stojí, ani veľmi nerozmýšľa. Švédsko-egyptský režisér, muslim Tarik Saleh v rozhovore pre americký časopis Variety uvádza ako jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol pre tento príbeh i fakt, že o islame nakrúcajú často tvorcovia, ktorí o tomto náboženstve prakticky nič nevedia. „Nepáči sa mi, keď ľudia so zlými úmyslami močia na islám", hovorí doslova.

Päťdesiatročný Ben Affleck bol, a je, dlhodobo veľmi úspešným a populárnym hercom, i keď účasť vo veľkých projektoch typu Pearl Harbor alebo Daredevil mu paradoxne príliš nepomohlo a znížilo mu kredit u filmovej kritiky. V posledných rokoch sa teší pozornosti más ako Batman v rámci DC univerza a patrí v ňom k tým lepším castingovým voľbám. Popularitu začínal získavať však ako herec v nezávislých amerických dramedies kultového režiséra Kevina Smitha, skutočným vstupom do prvej ligy bol ale až film Good Will Hunting Gusa van Santa z roku 1999. Affleck totiž spoločne s kamarátom a tiež už úspešným hercomMattom Damonom napísali scenár a získali zaňho Oscara.

Aj keď označenie filmová monodráma je len veľmi provizórnym označením žánru, frekventovanom viac v divadle, sme v prípade hraného debutu Zošalieť renomovanej dokumentaristky Zuzany Piussi snáď bližšie k uchopeniu toho, čo tento zaujímavý a prekvapujúco dôkladný film ponúka.

Skalný hrob je otvorený. Ježiš v bielom rúchu pristupuje k Márii, ktorej rúcho je rubínovo červené. Cecil B. DeMille nechal nakrútiť dve sekvencie svojho nemého filmového eposu Kráľ kráľov s použitím nehorázne drahého farebného procesu, ktorý reprodukoval iba zelené a červené tóny. To, že vzkriesenie žiari v neskutočných – dalo by sa povedať až nadprirodzených – farebných tónoch Technicoloru netreba vysvetľovať. Kde inde, ak nie tu, sa koniec koncov vyžaduje farba. Ale DeMille nechal spustenú Technicolorovú kameru aj na začiatku filmu. Máriu Magdalénu spoznávame ako kurtizánu, ktorá sa zabáva pri honosnom večierku – v ružovej a tmavozelenej.

Režiséra Barbeta Schroedera priviedli do sveta filmu francúzski novovlnoví filmári a vďaka tomuto vzácnemu priateľstvu si nakoniec zahral úlohu aj v ranom krátkometrážnom filme Erica Rohmera Pekárka z Monceau. Ako podporovateľ a obdivovateľ francúzskej novej vlny získal isto množstvo skúseností, ktoré neskôr zúročil pri réžii psychedéliou nasiaknutého filmu More. Film je známy aj vďaka svojmu soundtracku, za ktorým stojí dnes už legendárna hudobná skupina Pink Floyd. Tá napokon hudobne pofarbila aj Schroederov druhý celovečerný film Údolie, v ktorom sa režisér opätovne vrátil do sveta hippies. Od éry 60. rokov sa však výrazne odpútava svojim tretím filmom Milenka, ktorý je vlastne štúdiou zvláštnych sexuálnych chúťok mileneckej dvojice oddávajúcej sa sadomasochistickým praktikám.

Verzie slovenskej reality sa v dokumentárnych filmoch rôznia a už z povahy svojho zamerania sa obvykle navážajú do kritických spoločenských javov. Primárne v tejto vrstve filmov ide o interpretáciu fungovania štátu a jeho systémových štruktúr, od politickej reprezentácie, cez súdnictvo, ľudskoprávnu agendu, väzenstvo, alebo stav kultúrno-historickej identity. Nakoľko tento druh reflexie zodpovedá reálnemu stavu spoločnosti a môže byť dôveryhodným zdrojom určovania jej kvalitatívnych súradníc, pomáha k poznaniu a odčítaniu širšej kultúrnej paradigmy, základného konceptu, do ktorého sa vpisujú podmienky skupinového myslenia, chovania a najrôznejšieho druhu vzájomných interakcií, je otázka pre mnohých pozorovateľov, vrátane filmových kritikov.

Záujem českého režiséra Petra Václava o osobnosť hudobného skladateľa Jozefa Myslivečka bol zrejmý už z dokumentu Zpověď zapomenutého, ktorý mu venoval v roku 2015. Napriek tomu sa však film Il Boemo vymyká z Václavovej filmografie, ktorá upriamovala pozornosť predovšetkým na domáce problémy, pričom v ohnisku jeho záujmov bola predovšetkým rómska tematika. Je teda mierne prekvapujúce, že sa Václav z českých luhov a hájov preniesol do vzdialených Benátok a prostredie rómskych outsiderov vystriedala talianska smotánka v ambicióznej kostýmovej dráme plnej lesku a biedy 18. storočia.

V roku 2014 prišiel do kín prvý diel dnes už populárnej akčnej série John Wick, ktorý zároveň hlásal návrat obľúbeného herca Keanu Reevesa. Z priamočiaro vyzerajúceho akčného filmu o pomste, sa vykľul veľký hit. Úspech prvého dielu spočíval v jeho vynikajúcich akčných scénach, ktoré v dobe jeho vzniku nemali konkurenciu. Zrazu chcel byť každý akčný film ako John Wick. Táto žánrová snímka istým spôsobom revolucionalizovala žáner a spustila novú vlnu priamo inšpirovaných akčných filmov, medzi ktoré patria napríklad Atomic Blonde (2017), Extraction (2020), Nikto (2021) a mnoho ďalších. Inšpirácia je viditeľná najmä v spôsobe akým snímajú akčné sekvencie, teda dôraze na dlhé, neprerušované zábery, dôkladne premyslenú, plynulú choreografia súbojov a nekompromisnú brutalitu jednotlivých zabití, ktoré zaváňajú realizmom.

V našich končinách skôr neznámy režisér Diastème sa vo svojom najnovšom filme Svet včerajška zameral na spletitú sieť intríg francúzskej politickej scény. V pomerne komornom príbehu hrajú prím herecké výkony niekoľkých postáv, zákulisné konšpirácie a prelínanie profesionálneho a osobného života za cenu najbližších. Diastème tematizuje do akej miery je vlastne osobný život verejnou záležitosťou, zaoberá sa rozporom medzi prezentovaným vonkajšom a pravdou ukrytou za PR a falošné prísľuby.