Aj keď označenie filmová monodráma je len veľmi provizórnym označením žánru, frekventovanom viac v divadle, sme v prípade hraného debutu Zošalieť renomovanej dokumentaristky Zuzany Piussi snáď bližšie k uchopeniu toho, čo tento zaujímavý a prekvapujúco dôkladný film ponúka.

Dráma prekladateľky Nadi spočíva v jej úpornej snahe o znormalizovanie svojho života. Je po rozvode, má dcéru i prácu a práve sa nasťahovala do nového bytu. Všetko by zvládla, aj keď musí so zadávateľom prekladov (Ivan Ostrochovský) bojovať o každé euro a jej honorár za stranu sa nezmenil už dobré dvadsaťročie, pomáha jej kamarát Vlado, s vianočným stromčekom, dopravou i s najrôznejšími domácimi opravami. Bezvýsledne však bojuje s agresívnym okolím. Nešetrí ju. V byte nad ňou žije duševne chorá žena a sťažuje jej život na každom kroku. Neustále čosi pri kontajneroch na smeti upratuje, nadáva, v noci premiestňuje nábytok, vyklopkáva jej v noci na dvere a nepáči sa jej, že fajčí na balkóne. Snaží sa tento problém riešiť, zájde na bytové družstvo, za opatrovateľkou nesvojprávnej susedy i na mestský úrad. Všade sa jej ujde alibistických vykrúcačiek a byrokratické prekážky sú viac než iritujúce. Otca, žijúceho kdesi na východe, odvezie do nemocnice sanitka. Navštívi ho v nemocnici a snaží sa dohovoriť s ošetrujúcim lekárom, lebo má pocit, že jeho liečenie ostalo kdesi na pasívnom bode. Presťahuje sa, ale všetko sa opakuje. Invalidná suseda paktuje so skupinkou bezdomovcov a v noci sa u nej konajú hlučné večierky. Jej neuróza sa stupňuje a dostáva sa do stavu, z ktorého akosi niet východiska. Nepomôže ani mužská prítomnosť, v ktorej intuitívne hľadá ochranu.

Ukážka ženského života v kríze však reflektuje hlbší stav spoločnosti, rezignujúcej na akúkoľvek kolektívnu súčinnosť. Naďa zisťuje, že na neznesiteľné si nikto nesťažuje a úradníčky jej to s údivom predhadzujú. Všetci si zvykli a tolerujú to, čo by mali spoločne riešiť. Rezignácia nepomôže, naopak, jej vnútorné napätie sa neznesiteľne zvyšuje a narušená rovnováha smeruje k istej forme šialenstva, ústiaceho do naznačenej tragédie.

Výklad dôvodov práve takéhoto stavu je síce nad rámec filmovej recenzie, ale jeden z dôvodov by sa asi našiel. Je ňou vžitá a pestovaná spoločenská submisivita, zvyk podriadiť sa a nájsť tisíc dôvodov, prečo sa chovať práve takto. Keď Naďa navštívi opatrovateľku chorej susedy (Mária Breinerová Mačáková), ukážkovo jej ich predloží. Apeluje na jej súcit, žena má nádor na mozgu, vlastne umiera, tak by mala prejaviť ak nie súcit, tak aspoň ohľaduplnosť. Po ruke má i svoju vlastnú situáciu, suseda nemôže žiť s nimi, dcéra študuje medicínu a tak ďalej. Rovnako pochodí i u ďalšej susedy. Akákoľvek intervencia, vôľa čosi zmeniť, stroskotá na neochote a vlastne aj strachu. Muž, ktorého suseda na ulici napadne s tým, že nemá čo vedľa kontajnerov parkovať, jej vulgárne vynadá a stiahne sa. Evidentná a široko zdieľaná submisivita generuje zástupy tých, ktorí s ňou dokážu pracovať, využívať ju na najrôznejšie ciele. Stačí pohľad do slovenskej politiky a sledovanie prejavov jej mocenských ambícií.

Ingrid Hrubaničová, ktorá napísala scenár a zahrala si i Naďu, týmto témam rozumie a jej autorský výraz preto súvisí s koncentráciou, ktorá pripomína formu monodrámy. Zorientovanou partnerkou v tejto prenikavej hre je i Zuzana Piussi, režisérka s rozsiahlym registrom znalostí o spoločenských anomáliách. Úspešne sa vyhli i zabehanému stereotypu feministických plačiek, nasmerovaných jediným smerom, obviňujúcich mužov zo všetkého, čo je po ruke, násilia na ženách, diskriminácie, šovinizmu a alarmujúcej nerovnosti. Tieto javy sú síce neprehliadnuteľné, ale stratené v povrchnom stereotype, po ktorom sa siaha často a bez nároku na nejaké hlbšie pravdy. Proti Nadi totiž stoja bez výnimky samé ženy, neľútostné a bez akejkoľvek empatie. Najvydarenejšou figúrkou je úradníčka na bytovom družstve. Prezuje sa pred ňou z papúč do elegantných lodičiek a neváha si ku kávičke hryzkať tatranku. Popri tom ju blazeovane poučuje, že ona sa stará len o fungovanie bytovej mechaniky a s ostatným sa nedá obťažovať. Orchestrácia ženských postáv je zostavená s ironickým podtextom a je trochu i hodenou rukavicou všetkým salónnym bojovníčkam na feministických barikádach.

Osamelé ženské ego je vo filme prítomné v pôsobivých realistických obrysoch. Zachytávajú nielen Nadin zúfalý aktivizmus, vidíme ju i v roli oddanej dcéry, okamžite sa za otcom vydá na cestu a v nemocnici ho strihá a sprchuje. Vidíme i do intímnejších stránok jej kriesených sexuálnych túžob a snahy naplniť svoj život prirodzeným obsahom.

Film by si možno zaslúžil pôsobivejší estetizovaný vizuál, pretože je viac než hraným dokumentom s akcentom na mapujúci civilizmus prostredia. Scény, kde funguje torzo prírody, v podobe stromu, na ktorý v stave potreby zhodiť zo seba agresívnu ťažobu lezie, alebo ho objíma, by možno pridali do tohto prenikavého príbehu i čosi navyše. Ale všetko, s čím nás tento výnimočný film tak sugestívne konfrontoval, aj tak bohato stačilo.

Zošalieť (Unbalanced), Česko, Slovensko, 2022
Dĺžka: 82 minút
Réžia: Zuzana Piussi
Scenár: Ingrid Hrubaničová
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Lucia Piussi
Produkcia: Vít Janeček
Hrajú: Ingrid Hrubaničová, Jaroslava Sisáková, Vladimír Zboroň, Daniela Gudabová, Ludmila Kozmenková, Peter Kalmus, Ivan Ostrochovský, Zvonko Lakčevič, Jozef Tkáč, Michal Ďuriš st., Mária Breinerová-Mačáková, Valéria Fürješová, Lucia Fričová, Vít Bednárik, Ondrej Gubač, Milan Chalmovský, Petra Fornayová
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 6. apríla 2023
Foto: Filmtopia