Animovaný film Spider-Man: Paralelné svety (2018), bol v dobe svojho vzniku veľmi kladne prijatým, nenápadným hitom. Snímka predčila očakávania fanúšikov a kritikov a dodnes je vnímaná, ako jeden z najpôsobivejších komiksových filmov za posledné roky. Angažovanosť štúdia Sony robí z celého projektu ešte väčšiu anomáliu, nakoľko práve Sony je známe pre svoju pochybnú komiksovú tvorbu. Avšak Spider-Man: Paralelné svety bol konečne hitom v aký dúfali. Zároveň to bol jeden z prvých komiksových filmov, ktorý úspešne predstavil koncept multivesmíru, a to nie len pre zábavný efekt, ale aj ako nástroj udávajúci štruktúru celého príbehu. Komerčný úspech a ocenenie Oscara za najlepší animovaný film viedli k produkcii ďalších snímok z animovaného univerza pavúčieho superhrdinu.

Alejandro Jodorowsky patrí medzi najzaujímavejšie režisérske osobnosti moderného filmu, no jeho umelecký záber je omnoho širší. Spolu s významnými novosurrealistickými umelcami ako Roland Topor alebo Fernando Arrabal založil performačnú skupinu, sám pôsobil ako mím a uznávaný je takisto ako výrazný autor komiksov. V oblasti filmu debutoval roku 1968 podobenstvom Fando a Lis, no výrazný úspech zaznamenal roku 1970 svojim druhým filmom – až mysticky pôsobiacim westernom Krtko.

Možno to nebol práve ten najlepší čas pre detektíva Dannyho Rourkea (Ben Affleck) vrátiť sa opäť do terénu. Jeho partner Nicks (JD Pardo) má však preňho anonymný typ na hroziacu bankovú lúpež, ktorú by stálo za to svojim možným protivníkom, keď už nie úplne prekaziť, tak aspoň poriadne skomplikovať. Opustí preto trochu predčasne terapeutické sedenie, v rámci ktorého sa už nejaký čas snažil vyrovnať s únosom svojej sedemročnej dcéry Minnie (Ionie Olivia Nieves) a bezmocnosťou z faktu, že páchateľ síce už zadržaný bol, no z dôvodu psychickej poruchy si z vlastného zločinu vôbec nič nepamätá. Mesto Austin v Texase práve zažíva vlnu lúpeží, v ktorých sa hlavným cieľom nestávajú ani tak bankovky ukryté v trezoroch, ako skôr konkrétne a zvyčajne ojedinelé bezpečnostné schránky s tajuplným obsahom. Takisto spôsob, akým lúpeže prebiehajú, je v niečom zvláštny...

Prítomnosť kinematografií z mimoeurópskeho kultúrneho priestoru má stúpajúcu tendenciu a patria doň i filmy zo severnej Afriky, oblasti Maghrebu (z arab. západ). V roku 2019 sme tak mali možnosť vidieť v našej distribúcii tuniské Arabské blues režisérky Manele Labidi a marocký film Zázrak neznámeho svätca režiséra Allaa Eddine Aljema.

Zabili mu otca a to rozhodne nemali robiť. Keď v roku 2011 – v piatej a doposiaľ neprekonanej epizóde série Rýchlo a zbesilo - Dominic Toretto (Vin Diesel) a jeho partia niekdajších automobilových pretekárov, občas si privyrábajúcich na zdokonalenie svojich milovaných plechových „tátošov“ aj krádežami benzínových cisterien, či iného prevážaného kontrabandu, navštívila Rio de Janeiro, skončilo to ukradnutím veľkého trezoru naplneného bankovkami z krvavého remesla miestneho gangstra Hernána Reyesa a jeho následným ťahaním po diaľnici. Nevedeli však, že deštruktívnej naháňačky sa vtedy zúčastnil aj Dante (Jason Momoa), jeho tak trochu psychotický syn. Má plné zuby Domových patetických monológov na tému rodina a keďže - ako rozhodne nie nepodobný rodinný typ - v minulosti sám prišiel o milovaných blízkych, chce si ho nájsť a dopriať mu pocit straty na vlastnej koži.

Spravodlivosť v posudzovaní vekových rozdielov v partnerstve medzi mužom a ženou je stále obľúbenejšou témou, celkom iste v súvislosti s celkovým preverovaním rodových stereotypov a názorov na to, čo je prirodzené a čo neprirodzené, vzpierajúce sa ako biológii, tak rozumu. Pozorovatelia si všimli, že kým 25 ročný vekový rozdiel medzi francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a jeho staršou ženou Brigitte sa stal centrom pozornosti médií, takmer rovnaký rozdiel medzi prezidentom Trumpom a jeho ženou Melanie si nikto ani nevšimol. Vo Francúzsku má táto téma predsa len trochu príznačnejšie kultúrne špecifikum. Staršie ženy sú tam vážené a obdivované, porovnávané s vínom, čím staršie, tým lepšie. Francúzi majú radi výnimočnosť a zvolanie Vive la différence! je v tomto ohľade veľmi sympatické. Stačí sa chvíľu pozerať na akúkoľvek francúzsku televíznu stanicu a odhadovať vek moderátoriek, aby sme pochopili, že to myslia naozaj vážne.

Čo vieme o Indonézii 60. rokov? Ide pravdepodobne o španielsku dedinu pre väčšinu divákov. No zahraničné snímky, zvlášť ázijského pôvodu, dokážu byť obzvlášť vzrušujúce – divákovi otvárajú nové svety. Po kritickom úspechu filmov Videné a nevidené (Sekala Niskala, 2017) a Yuni (2021) sa režisérka Kamila Andini vo svojom zrejme najambicióznejšom filme Predtým, teraz a potom ponára do hlbín turbulentnej minulosti Indonézie, aby zmapovala boj ženy, ktorej život bol poznačený nemilosrdným konfliktom. Film je adaptáciou románu Jais Darga Namaku od Ahdy Imrana, inšpirovaného životom Raden Nany Sunani, ženy, ktorá žila na západnej Jáve v 60. rokoch.

Adolf Hitler sa stal ultimátnym obrazom ľudského zla 20. storočia. Poznámky k Hitlerovi, dokument založený na knihe Sebastiana Haffnera z roku 1978, si to uvedomuje. Avšak mytológia a fascinácia okolo Hitlera naďalej pretrváva. V úvode je povedané, že skôr než na sprostredkovanie dávno známych informácií sa dokument zameriava na okolnosti kultivácie tohto mýtu a jeho vnímania dnes. Nedokáže však úplne uniknúť z tejto pasce. Ale to by sme predbiehali. Haffner žil v Berlíne počas vzostupu Hitlera a NSDAP, pričom v roku 1938 emigroval do Veľkej Británie. Z prvej ruky mal teda možnosť zažiť začiatky Hitlerovho populizmu, demagógie a budovania kultu osobnosti.

Celovečerný režijný debut Hallvara Witzøa nebude pre divákov oboznámených so severskými komédiami úplne prekvapením. Scenár Erlenda Loa, napísaný podľa rovnomennej knihy, v mnohom pripomína napríklad dobre známe severské príbehy Muž menom Owe alebo Storočný starček, ktorý vyliezol zokna a zmizol, pričom paralelu s prvým príkladom možno nájsť v samotárskom hrdinovi, v prípade druhého príkladu je spoločnou črtou biografický charakter rozprávania. Nezabúda sa popri všetkej tragike osudu ani na typický čierny humor, ktorý v tomto prípade necháva niektoré situácie vyznievať až absurdne. Dej filmu, oceneného na filmovom festivale BCN a na MFF v Seattli, sa odohráva v Titrane na ostrove Frøya v Trøndelagu, kde sa aj film nakrúcal.

Marvel už nutne potrebuje hit, čo platí o to viac, že v úvode roka odštartoval s trochu kontroverzne prijatou snímkou Ant-Man a Wasp: Quantumania. Tá totiž nebola práve ideálnym začiatkom piatej fázy a hoci sa filmom z MCU i naďalej darí, kritické prijatie klesá a pomaly sa vytráca aj nadšenie viacerých fanúšikov. O to viac sa preto oči upierali k záveru trilógie Jamesa Gunna, ktoré sa od začiatku javilo ako trochu väčšia stávka na istotu. Ako sa vydarili Strážcovia galaxie 3 ?