Pred pár rokmi, na festivale Svet knihy v Prahe, na diskusii so zúčastnenými ukrajinskými spisovateľmi padla otázka o tom, do akej miery zmenila vojna ich pohľad na svet. Jedna z účastníčok, mladá poetka povedala, že okrem iného sa zmenil význam niektorých slov. Ako príklad uviedla slovo svetlo. Označovalo spravidla pozitívne hodnoty, symbolicky spájané s jasnosťou a nádejou, v kontraste s temnotou a neistotou. Vojna tieto póly zmenila. Pridala i reálnu skúsenosť, príbeh muža, ktorý si vyšiel v noci zapáliť a nad dverami jeho suseda sa automaticky rozsvietilo svetlo. V okamžiku na dom padla raketa a ostal po ňom len hrozivý kráter. Takto zahynula celá rodina. Rovnaká zmena sa vzťahovala i na podzemné priestory. Stali sa z nich miesta záchrany.

V dokumentárnom filme Ivana Ostrochovského a Pavla Pekarčíka Svetloplachosť sa takýmto alternatívnym miestom stáva charkovské metro. Mení sa na veľkú ubytovňu, bunker, kryt, ktorý evokuje náladu z celkom iného žánru. Pripomína apokalyptické science-fiction. V odstavených vagónoch spia ľudia, rovnako i na nástupištiach a na schodoch. Uviazla tu na dlhé mesiace i rodina dvanásťročného Nikitu. V jednej zo scén sa pri východe z metra rozprávajú jeho rodičia. Otec sa chce vrátiť domov, pasívne čakanie je nad jeho možnosti. Tvrdí, že keď zaznie siréna, vrátia sa. Prakticky je však tento plán zložitý, museli by stále nanovo baliť kufre so všetkým, čo v úkryte potrebujú. Zvonku zaznievajú tlmené výbuchy. Na chvíľu zmĺknu a skleslo sa vrátia späť. Rozprávanie sa sústreďuje na chlapca. Školské úlohy dostáva od učiteľky po telefóne. Prehliada ho lekárka, predpisuje mu vitamín D, doplňujúci nedostatok slnka. Psychologička ho žiada, aby si viedol denník, zapisoval si doň všetko, čo celý deň robil. Na pochôdzkach po podzemí stretne Viku, dievčatko, s ktorým zdieľa nútenú izoláciu. Deti nahradzujú strach a pasivitu čakania hravosťou. Viki má čiapku so zajačími ušami a dokáže nimi veselo zastrihať. Spoločne imitujú bezstarostný život, pobehujú po vagónoch, cvičia na madlách vo vagóne a hrajú sa na cestujúcich. Nikita má malý, ručný prehliadač diasnímkov, cez ktorý si pripomína vonkajšiu realitu.

Film veľmi presne zachytáva fenomén, prítomný v mnohých ukrajinských filmoch, popisujúcich vojnové udalosti. Je to istý druh mlčanlivého stoicizmu. Nie sme svedkami žiadnych nárekov, sťažností a zúfalstva. Všetci sa prispôsobujú danému stavu s triezvym pocitom nutnosti a akéhosi hrdinského trpiteľstva. Dospelí, ale aj deti. Genéza tohto postoja je zrejme jav, ktorý má korene v ťažkých a zložitých historických osudoch Ukrajiny. Kombinácia stalinského teroru, dovŕšeného hladomorom z 30. rokov, pokračujúceho v drastických okolnostiach druhej svetovej vojny a spôsobe, akým sa na území Ukrajiny a Bieloruska chovali nacistické vojská, sa podpísala na historickej pamäti národa, schopného akejkoľvek existenčnej improvizácie.

Ide predovšetkým o dokument, aj keď je zrejmé, že ho dopĺňajú hrané pasáže. Vidíme rozľahlé priestory metra a civilnú organizáciu. O prichádzajúcich je postarané, dostanú čaj a prikrývky. Pri vchode je služba, kontroluje, či nikto neprináša nepovolené predmety, alebo zbrane. Uniformovaný muž kladie mladíkovi, ktorého prehliada i doplňujúce otázky, odkiaľ je, kde býva a chce vedieť i meno učiteľky. Mozaiku dopĺňajú útržky príbehov, Nikitovi, usilovne zapisujúcemu čosi do denníka, rozpráva staršia žena, ako pomáhala komusi s infarktom. Rodičia si po telefóne vymieňajú informácie o bombardovaní so známymi. Starý tramp v klobúku vyspevuje dojímavé romance a koketuje s načúvajúcou Slavou. Je sám a rád by mal doma ženskú spoločnosť. Po chodbách sa preháňajú psy a hlas vyzýva majiteľov, aby sa o svojich zverencov postarali.

Stratégia rozprávania je premyslená, udržaná v zaujímavom kontraste vonkajšieho vojnového nebezpečenstva, ktoré vidíme v úvode filmu, kde sa skupina mužov zrejme snaží likvidovať škody po raketovom výbuchu a vnútorného pokoja v úkryte. Dopĺňa ju veľmi nápadito detský pohľad a jeho hravá imaginácia. Zasahuje aj do roviny jemnej absurdity, keď sa pri pohľade prehliadača objavujú postavy, držiace sliepky, kačky či iné domáce zvieratá, určené k záchrane. Starý tramp s gitarou zosobňuje sovietsky hudobný gýč, exaltovanú romantiku a piesne o láske. Vysvetľuje Nikitovi svoju verziu príbehu o Rómeovi a Júlii, aby sme sa vzápätí švenkom dostali ku skupinke rozšantených tínedžeriek, počúvajúcich hudbu z telefónov. Táto schopnosť tvorcov, naladiť sa na odlišné struny nálad a hlavne významov dodáva filmu vnútorný obsah, vypovedá o tom, ako núdzovú vojnovú realitu prijímajú jednotlivé generácie a tiež, akým spôsobom ju znášajú. Len mimovoľne sa pri pohľade na túto situáciu môže dostaviť úvaha o tom, ako by sa s ňou vyrovnávali prívrženci nárokovej filozofie, dokonale informovaní a informované o tom, čo všetko majú, môžu i musia žiadať a majú dostať.

Ostrochovský s Pekarčíkom sa dômyselne a treba povedať, že i talenovane dokázali vyhnúť nátlaku publicistických povrchných schém, produkovaných často a bezducho médiami. Nakrútili komorný a citlivý film o utrpení a strachu, bez prvoplánovej snahy útočiť na zdesenie a emócie diváka. Dokáže tak obsiahnuť oveľa rozsiahlejšiu škálu existenčného rozmeru vojny a navyše vysloviť i čosi pozitívne. Deti vychádzajú von a sledujú zapadajúce slnko. Hrajú sa so s svetlom a tieňmi. Aj fóbia sa kamsi vytratila.

Svetloplachosť (Photophobia), Slovensko, Česko, Ukrajina, 2023
Dĺžka: 71 minút
Réžia: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík
Scenár: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík, Marek Leščák
Kamera: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík
Hudba: Michal Novinski
Strih: Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík, Martin Piga
Produkcia: Kristýna Michálek Květová, Albert Malinovský, Tomáš Michálek, Ivan Ostrochovský, Katarína Tomková
Hrajú: Nikita Tyshchenko, Viktoriia Mats, Yana Yevdokymova, Yevhenii Borshch, Vitaly Pavlovitch, Tatian Valentynovna
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 26. októbra 2023
Foto: Punkchart films