Ako filmovou rečou efektívne sprostredkovať maximálne odstrihnutie od sveta, stiahnutie sa do uzavretej každodennosti, kde je každý ponechaný sám s vlastnými obavami a vášňami? Práve to je cieľom mladej režisérky Natalie Sinelnikov, ktorá sa vo svojom celovečernom debute venuje mikrokozmu bohatej, odľahlej bytovej komunity. Mohli by sme byť aj mŕtvi predstavuje uzavretý priestor komunity, ktorej radikálna izolácia od nebezpečného okolia sa pre ňu sama stáva veľkým terorom.

Bezpečnostná dôstojníčka Anna (Ioana Iacob) žije a pracuje vo veľkej obytnej budove s názvom, ktorá sa nachádza na samote na okraji lesa. Spolubývajúci v komunite sú starostlivo vyberaní prostredníctvom dôkladného procesu podávania žiadostí, v lesnatej idyle vládne aspoň navonok pokoj a dobrá vôľa aj kvôli skutočnosti, že obyvatelia sú maximálne izolovaní od nebezpečného prostredia. Jedného dňa však bez stopy zmizne jeden z cenených členov komunity. Obavy jednotlivých obyvateľov sa začínajú stupňovať až začnú spochybňovať Annu a jej prácu. Anna je zrazu konfrontovaná nielen s prekvapivými bezpečnostnými medzerami komplexu, ale aj s hroziacou stratou svojho miesta medzi privilegovanými...

Jeden z aspektov, ktorý okamžite upúta pozornosť, je vizuálna a emocionálna chladnosť filmu. Rozhovory postáv a prostredie vyvolávajú spomienky napríklad na Lanthimosov film Homár (The Lobster, 2015). Obidva filmy svoj príbeh zasadzujú do dystopického, absenciou empatie či citu poznačeného sveta, ktorého obyvatelia zredukovali ľudskú interakciu na to najpodstatnejšie a ľudský život neoplýva priveľkou hodnotou. A hoci diaĺógy nedosahujú v Sinelnikovej scenári porovnateľnej kvality, Mohli by sme byť aj mŕtvi využíva podobný groteskný humor, v ktorom sú postavy do značnej miery vystavené dehumanizácii. Smejeme sa na absurdnosti ich činov, no tajne si uvedomujeme presnosť a triezvosť tejto alegorickej podoby našich spoločenských štruktúr. V takmer úplne nehybnej a vyumelkovanej kultúre prevládajúcej v uzavretej komunite badať skrytý vzájomný odpor a predovšetkým čisto formálne spolužitie, ako aj dvojité štandardy pri vnímaní ľudských životov.

Hlavná predstaviteľka Ioana Iacob vyjadruje vo svojej mlčanlivej, stoickej Anne presne vypočítané správanie prenasledovaného človeka. Ako cudzinka a slobodná žena musí byť v hermeticky uzavretej štruktúre neustále v strehu. Nikdy úplne nezapadne – bez ohľadu na to, ako veľmi sa snaží. Anna sa usiluje byť za každých okolností korektná: nereaguje na pokusy o podplácanie a svoje názory si väčšinou necháva pre seba. A predsa na subtílnom herectve Ioany Iacob možno vidieť, ako veľmi ju tieto vnútorné konflikty zaťažujú a ako ju dráždi narastajúca hystéria v komunite. Statické obrazy chladných priestorov sú podporené prepracovanou zvukovou zložkou. Mnohé scény sú sprevádzané disonantnou, elektronickou zvukovou kulisou – najprv sotva znateľnou, potom jemne znepokojujúcou. V úplnom kontraste je v iných scénach zase počuť spev – a capellu, polyfónne a zreteľne. Bohužiaľ, sa sterilnosť prostredia a veľká obmedzenosť lokácii, pozostávajúcich najmä z opakujúcich sa chodieb a Aninho bytu ,stávajú po čase pomerne repetetívnymi, za čo vdačí film najmä svojmu konceptu. Hoci je totiž práve fádnosť a stereotypné opakovanie sa rovnakých záberov autorským zámerom s cieľom zdôraznenia všeobecne panujúcej bezpečnej „nudy“, k repetitívnosti prispieva i rozprávanie, v ktorom sa väčšinu času nič nedeje. Postavy, ktoré sa nepohnú z miesta (v niektorých prípadov doslova ) nie sú dostatočne výrazné na to, aby ich osud nebol divákovi ľahostajný.

Film Mohli by sme byť aj mŕtvi je z formálneho hľadiska všetko iné, len nie majstrovské dielo. Jeho scénografia pôsobi lacne a dialógy zasa miestami nepresvedčivo. Predsa sa mu však do istej miery darí sprostredkovať naliehavosť, ktorá vychádza z nemilosrdnej analýzy veľmi súčasných problémov. Mohli by sme byť aj mŕtvi je príbeh pochybnej utópie a nezničiteľných mocenských štruktúr, spoločenská satira, ktorá nie vždy trafí do čierneho, ale ako debut pôsobí veľmi sebavedomo.

Mohli by sme byť aj mŕtvi (Wir könnten genauso gut tot sein/ We Might as Well Be Dead), Nemecko, Rumunsko, 2022
Dĺžka: 94 minút
Réžia: Natalia Sinelnikova
Scenár: Natalia Sinelnikova
Kamera: Jan Mayntz
Strih: Evelyn Rack
Hrajú: Ioana Iacob, Pola Geiger, Jörg Schüttauf, Siir Eloglu, Susanne Wuest, Knut Berger, Moritz Jahn, Mina Sadic, Ludwig Brix
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 19. októbra 2023
Foto: Film Europe