Saint Omer je nenápadný názov celovečerného hraného debutu Alice Diop, ktorý režisérke vyniesol niekoľko cien. Získal Veľkú cenu poroty v Benátkach a cenu Lion Future Award, Césara za najlepší debut, Cenu Asociácie afro-amerických filmových kritikov, atď. Film Alice Diop je mimoriadne aktuálnym spracovaním mýtického príbehu o Medei, vrahyni detí. Vo filme ju stelesňuje Laurence Coly (Guslagie Malanda), senegalská študentka, ktorá utopila na francúzskom pobreží svoje 15-mesačné dieťa. Ťažiskom Saint Omer je následný súdny proces v meste s rovnakým názvom. V prvom celovečernom filme Alice Diop sa zoznamujeme s Ramou (Kayije Kagame). Učí na univerzite a cestuje z Paríža do mesta Saint Omer, aby sa zúčastnila procesu, o ktorom plánuje napísať knihu. To, čo sa spočiatku javí ako jasný prípad, čoskoro začne vyvolávať mnoho otázok, ktoré Laurence ani Rama nedokážu úplne zodpovedať...

Kto sa vyzná vo viedenskej umeleckej a kultúrnej scéne krátko pred prvou svetovou vojnou zrejme pri spomenutí mien Alma Mahler a Oskar Kokoschka nastraží uši. Alma je umelecká osobnosť, skladateľka a vdova po Gustavovi Mahlerovi, ktorého diela sa nedávno dotkla aj Cate Blanchett vo filme Tár. Oboch spája vášeň pre umenie a k sebe nazvájom. Rakúsky filmový a divadelný režisér Dieter Berner rozpráva vo svojom filme Alma a Oskar o tejto láske, ktorá často nebezpečne kĺže až na hranu deštruktívnych túžob.

Režisérka filmu Maryna Vroda si pre svoj celovečerný debut Stepne zvolila jednoduchý príbeh, situovaný do reality ukrajinského vidieka. Je koniec zimy a po rozbahnenej ceste kráča k rodnému domu Anatolij, bývalý učiteľ. Matka je chorá a prišiel sa s ňou podeliť o jej posledné dni. Vypláca mladú ženu, Aňa sa o ženu starala a pred odchodom pripomína synovi, že jej má dať injekciu a nejaké kvapky. Na chatrnom hospodárstve ostal už len psík Jula. Anatolij si číta matkin denník, kde si s dôkladne zapisovala každý deň stav počasia a drobné poznámky o tom, že prileteli sivé husy a listy višne začali žltnúť. Medzi stránkami nájde jej rukou zapísanú modlitbu pre zvieratá.“Môj pane, daj mi silu čakať na úrodu z mojej práce...“ Vzýva jeho prozreteľnosť, s ktorou sa stará o všetko živé a prosí o ochranu. Kŕmi ju a ona sa pýta na Zinu a Mášu. Nemohli prísť. Pracujú. Brat Ľoša príde, len sa kdesi zdržal.

Snímka Napoleon režisérskej legendy Ridleyho Scotta, maliara strieborného plátna, podľa všetkých očakávaní opäť sebavedomo predstaví tie najefektívnejšie naratívne spôsoby, ako stvárniť atraktívnu historickú látku do atmosférickej, priam hmatateľne sugestívnej filmovej podoby. Keďže väčšina tvorcov po režisérovom Gladiátorovi (2000) musí chtiac-nechtiac priznať, že bez inšpirácie jeho režijným rukopisom a do drobných detailov prepracovaným dôrazom na vizuálnu stránku by sa vo vlastných filmových náhľadoch do histórie veľmi dopredu nepohla, dá sa pre budúcnosť očakávať, že aj jeho najnovšie dielo si určite nájde značný počet štylistických následníkov, či napodobovateľov. Historici si síce trochu zahromžia, keď uvidia, že niektoré z životopisných a dobových faktov „padli“ pri realizácií na fronte s tvorivými možnosťami umeleckej licencie...

Už názov filmu určuje, čomu sa príbeh bude venovať. Telo Andrey Absolonovej, špičkovej športovkyne a následne, po úraze chrbtice a konci kariéry pornoherečky, je ústrednou „rekvizitou“, dvojzmyselným symbolom výkonu, športovej i sexuálnej performance, priťahujúcej divákov takmer rovnakou silou, túžbou po dokonalosti na dvoch úrovniach ľudskej aktivity. Vzájomne sa podporujú a často podmieňujú. Športovci a vlastne i športovkyne sa vďaka svojim telám stávajú sex symbolmi a hrdinami „národného populárneho vedomia“. Boj o telo, o jeho pozemské i nadpozemské funkcie v histórii, zvádzalo náboženstvo a rovnako je predmetom politických zápasov i dnes, a to v otázke do akej miery majú ženy právo o ňom rozhodovať, napríklad vo veci interrupcií.

Iránska diaspóra sa vo filme presadzuje stále intenzívnejšie a vytvára jeden z nových okruhov globalizujúcej sa filmovej tvorby, kde sa postupne stiera hranica medzi národnými kinematografiami a transkultúrnymi entitami. Multikultúrne spoločnosti vytvárajú priestor pre tvorbu vlastných menšín. Čerpajú námety nielen z krajín kde žijú, ale rovnako sa vyjadrujú aj k realite spoločností, ktoré opustili. Režisér Ali Abbasi, žijúci vo Švédsku, nedávno nakrútil film Svätý pavúk (2022), odohrávajúci sa v Iráne, ale kvôli tamojším pomerom ho realizoval v Jordánsku.

Hudba sa začína hromobitím. Nasleduje narodenie hlavného hrdinu, jeho pád do priepasti a nájdenie sa záchrany v hudbe. Angela Schanelec vo svojom najnovšom filme prezentuje svoju osobnú verziu oidipovského mýtu. Hovorí sa v ňom poskromne, dôležitú úlohu hrá spev, čo k nemu rozhodne neuľahčuje prístup. Hoci zhrnutie deja pravdepodobne nie je tým najpodstatnejším v prípade filmov Angely Schanelec - môže dokonca naviesť nesprávnym smerom, k chybným interpretáciám - napriek tomu sa o to pokúsim. Z povrchného hľadiska je Hudba o Jonovi (Aliocha Schneider), ktorý je ako bábätko opustený v gréckych horách. Napriek okolnostiam prežije, pričom je vychovávaný pestovateľmi ovocia a zeleniny Merope (Marisha Triantafyllidou) a Eliasom (ArgyrisXafis). Po tragicky zavinenej smrti je Jon nútený na rok odísť do väzenia, kde sa doňho zaľúbi dozorkyňa Iro (Agathe Bonitzer) a zoznámi ho s hudbou, ktorá sa mu stáva útechou v ťažkých časoch. Dokonca aj v čase, keď sa Iro rozhodne pre samovraždu a Jon, dnes už profesionálny hudobník, si v Berlíne vybuduje nový život...

Filmová séria Hry o život zažila svoju slávu medzi rokmi 2012-2015 a pomohla ešte viac umocniť hviezdny status herečky Jennifer Lawrence. Príbeh Katniss Everdeen však bol definitívne uzavretý a priamo na neho nadväzovať by ani nedávalo zmysel. Nový diel sa tak vracia do dávnejšej minulosti, konkrétne do čias, keď ešte Hry o život neboli natoľko etablovanou udalosťou. Podarilo sa však Balade o hadoch a vtáčatkách nadviazať na kvality pôvodnej tetralógie?

Istá časť režisérov skúša rôzne žánre, iní sa zasa našli v thrilleroch, psychologických drámach, akčných filmoch, životopisných snímkach, najmenšou skupinou sú však tvorcovia, ktorí, aby zaujali a emocionálne zasiahli divákov, potrebujú minimum textu, takmer žiadnu akciu, nijaké čarovanie kamerou a navyše čo najmenšiu metráž. A predsa sa o nich najviac hovorí, „zbierajú“ na festivaloch jednu cenu za druhou. Patria k nim napríklad belgickí tvorcovia bratia Dardennovci, Angličan Ken Loach, ale predovšetkým fínsky režisér Aki Kaurismäki. Upútal filmom Ariel, potom nasledovali len na ukážku snímky Leningradskí kovboji, Muž bez minulosti, Le Havre a teraz je to Karaoke blues. Tohto roku na festivale v Cannes získal Cenu poroty, na festivale v San Sebastian mu odovzdali Veľku cenu FIPRESCI, ašpiruje na Európsku filmovú cenu za dielo roka a je cudzojazyčným nominantom na Oscara.

V orwellovskom roku 1984 rozposlal disidentský výtvarník Joska Skalník takmer tristo umelcom z československej výtvarnej scény list a drevenú krabičku o rozmere 15x15x5 centimetrov. V liste sa nachádzali pokyny: danú krabičku možno slobodne tvorivo poňať, avšak musia sa zachovať jej rozmery. Mimo praktických dôvodov bolo vytýčenie takýchto hraníc tiež metaforou na súdobý režim, ktorý obmedzoval slobodu občanov, a nielen tú umeleckú. Joskovi Skalníkovi sa vrátilo naspäť 244 „vypracovaných“ krabičiek. Snaha vytvoriť z nich neoficiálnu výstavu bola však z politických dôvodov znemožnená a na verejnosť sa experiment s názvom Minisalon prvýkrát dostal až po ôsmich rokoch.