Istá časť režisérov skúša rôzne žánre, iní sa zasa našli v thrilleroch, psychologických drámach, akčných filmoch, životopisných snímkach, najmenšou skupinou sú však tvorcovia, ktorí, aby zaujali a emocionálne zasiahli divákov, potrebujú minimum textu, takmer žiadnu akciu, nijaké čarovanie kamerou a navyše čo najmenšiu metráž. A predsa sa o nich najviac hovorí, „zbierajú“ na festivaloch jednu cenu za druhou. Patria k nim napríklad belgickí tvorcovia bratia Dardennovci, Angličan Ken Loach, ale predovšetkým fínsky režisér Aki Kaurismäki. Upútal filmom Ariel, potom nasledovali len na ukážku snímky Leningradskí kovboji, Muž bez minulosti, Le Havre a teraz je to Karaoke blues. Tohto roku na festivale v Cannes získal Cenu poroty, na festivale v San Sebastian mu odovzdali Veľku cenu FIPRESCI, ašpiruje na Európsku filmovú cenu za dielo roka a je cudzojazyčným nominantom na Oscara.

Tento veľký rozprávač pracuje s minimalistickým naratívom a v centre jeho pozornosti sú opäť samotári vegetujúci na okraji spoločnosti. No nie sú to outsideri v pravom slova zmysle. Ansa (Alma Pöysti) pracuje v supermarkete, vyhodia ju z práce, lebo si vzala potravinu, ktorá bola síce už po záruke, no nepatrila do jej tašky, ale na vyhodenie k ostatným expirovaným tovarom. Vo Fínsku sa ráta za krádež aj tovar po záruke! Iný kraj, iný mrav. Holappa (Jussi Vatanen) je síce pracovitý, ale rád sa pozerá fľaše na dno, čo zamestnávateľ nestrpí a je takisto bez zamestnania. Tito dvaja nešťastníci sa zoznámia v karaoke bare, preskočí medzi nimi iskra, neskôr sa náhodou stretnú a idú spolu do kina. Ansa mu dá svoje telefónne číslo, ktoré v zapätí odveje vietor a žena na sľúbený telefonát zbytočne čaká. Opäť zohrá svoju rolu náhoda, Ansa pozve Holappu na večeru, ktorá nedopadne podľa predstáv ani jedného z nich. Osud im však určil, že by to mali spolu ešte skúsiť. To je v krátkosti príbeh filmu, v ktorom sa dvaja sympatickí, ale ničím mimoriadne nevynikajúci jedinci, pasujú so životom, „bojujú“, ako sa len dá a navyše stále počúvajú rozhlasové správy o vojne na Ukrajine. Ich dni plynú bezútešne, smutne, bez akýchkoľvek zážitkov, priateľov majú poskromne, ak sa tak dajú nazvať, ale ich život nie je beznádejný a bez východiska. O tom, ako sa bude vyvíjať musia rozhodnúť sami.

Kaurismäki si tentoraz vybral síce pohľadných, ale ničím osobitne nevynikajúcich hercov, takých, ktorí by zodpovedali príbehu štylizovaného do všednosti. Aj to kde sa hrdinovia pohybujú zodpovedá tomuto smutnému i milému a v podstate aj úsmevnému príbehu. Bary a kaviarne, ktoré navštevujú sú zanedbané, ulice hlavného mesta, kde sa pohybujú, tiež nie sú najatraktívnejšie, prosto všetko je všedné a neútulné, ale akosi patrí do sveta, o ktorom Kaurismäli rád uvažuje. Ansa o Holappa sú normálni ľudia len im akosi život nadelil viac problémov ako radostí, ničím neoslnia, ničím nevynikajú, pôsobia skôr, ako by boli stále v strehu pred strachom z neúspechu alebo citovej zraniteľnosti. Režisér, majster tajomstiev zranených ľudských duší, dokonalé vie jednoducho, ale do hĺbky rozprávať o osamotenosti a ubíjajúcej samote. Aby dosiahol identifikovanie sa a spolucítenie s hrdinami nepotrebuje k tomu nijaké režisérske finesy, sila jeho filmov je v jednoduchosti. Kaurismäki rozumie ľuďom, vie to bez balastov aj podať a celé jeho umenie je „zakliate“ ľudskosti a empatii. A aby divák vedel v akom čase a v akej celosvetovej situácii sa to odohráva príbeh podfarbil neustálymi správami z rádia o zúfalej situácii na Ukrajine. Nerobí to preto, aby zaujal stanovisko k vojnovému konfliktu, len chcel naznačiť v akej geopolitickej situácii sa osudy oboch aktérov vyvíjajú.

Ansu zahrala sympatická Alma Pöysti ako trochu nesmelú introvertku, neskôr sa dozvedáme, že to v rodine nemala jednoduché, neplače nad svojim osudom, nie je zúfalá, že prišla o prácu, hľadá si iné uplatnenie a robí všetko, aby sa udržala nad vodou. V podstate je to silná žena, ktorá túži po šťastí, ale nikdy sa nezníži k vzťahu, ktorý by ju nejako obmedzoval alebo ničil život. Radšej žije sama, ako s niekým, kto jej nevyhovuje. Podobný prípad je aj Hoppala výborne stvárnený Jussim Vatanenom. Kým o Anse čosi vieme o ňom takmer nič. Jedno je isté, že pije a má depresie. Chcel by prestať alebo akosi mu to nejde. V momente, keď zistí, že mu na Anse skutočne záleží sa odhodlá s tým prestať. Aby si ju však zaslúžil musí zdolať ešte nejednu prekážku.

Cena poroty v Cannes ma až tak veľmi neprekvapila, skôr Veľká cena FIPRESCI – tá vzniká celosvetovým hlasovaním filmových kritikov a keď film zaujal filmových kritikov na všetkých svetadieloch tak je omyl takmer vylúčený. Minimalistická romanca medzi depresívnym robotníkom a introvertnou predavačkou a ich nenápadné zbližovanie je vyrozprávané jednoduchou štylizáciou a suchým humorom a navyše s veľkým obdivom a láskavosťou. Kaurismäkiho neopakovateľný cit povýšiť banalitu všednosti na umenie a dodať príbehu jedinečnosť opäť triumfovali. Snímke, samozrejme, nechýba ani sociálny rozmer, ani absurdný humor, ani ponaučenie z ľudskosti. Nevšedné režijne majstrovstvo navyše dokonale dopĺňa výborný soundtrack, úsporná kamera Timo Salminena, už spomínané herecké výkony, a preto by som sa nečudovalam keby k filmu pribudli ešte ďalšie prestížne trofeje.

Karaoke blues (Kuolleet lehdet//Fallen Leaves), Fínsko, Nemecko, 2023
Dĺžka: 81 minút
Réžia: Aki Kaurismäki
Scenár: Aki Kaurismäki
Kamera: Timo Salminen
Strih: Samu Heikkilä
Zvuk: Pietu Korhonen
Scénografia: Ville Grönroos
Kostýmy: Tiina Kaukanen
Produkcia: Aki Kaurismäki, Misha Jaari, Mark Lwoff
Hrajú: Jussi Vatanen, Alma Pöysti, Janne Hyytiäinen, Nuppu Koivu, Matti Onnismaa, Martti Suosalo, Sakari Kuosmanen, Alina Tomnikov
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 16. novembra 2023
Foto: ASFK