Režisérka filmu Maryna Vroda si pre svoj celovečerný debut Stepne zvolila jednoduchý príbeh, situovaný do reality ukrajinského vidieka. Je koniec zimy a po rozbahnenej ceste kráča k rodnému domu Anatolij, bývalý učiteľ. Matka je chorá a prišiel sa s ňou podeliť o jej posledné dni. Vypláca mladú ženu, Aňa sa o ženu starala a pred odchodom pripomína synovi, že jej má dať injekciu a nejaké kvapky. Na chatrnom hospodárstve ostal už len psík Jula. Anatolij si číta matkin denník, kde si s dôkladne zapisovala každý deň stav počasia a drobné poznámky o tom, že prileteli sivé husy a listy višne začali žltnúť. Medzi stránkami nájde jej rukou zapísanú modlitbu pre zvieratá.“Môj pane, daj mi silu čakať na úrodu z mojej práce...“ Vzýva jeho prozreteľnosť, s ktorou sa stará o všetko živé a prosí o ochranu. Kŕmi ju a ona sa pýta na Zinu a Mášu. Nemohli prísť. Pracujú. Brat Ľoša príde, len sa kdesi zdržal.

Stopy civilizačného rozkladu sú všade. Dedina vymiera. Mladí odchádzajú za prácou a starý Iľjič po opustených domoch zbiera, čo ostalo. Domy nemajú vodu, svieti sa sviečkami, lebo elektrina je len zriedka. Mobilný signál Anatolij loví na dlhej palici. Obchod nefunguje, potraviny privážajú, výber je skromný, chlieb, konzervy, klobása, olej. Čo ostalo, je ľudská spolunáležitosť, vzájomne si pomáhajú ako vedia. Starostlivosť o matku má rysy archaického obrazu. Syn pred ňou kľačí na kolenách, vernosť a dôstojnosť vzťahu ostala.

Diagnóza situácie, kde síce ešte existuje nejaká zbytková hodnota súdržnosti prežívajúcej komunity, sa vymyká akémukoľvek krízovému modelu, ktorý v postkomunistickom priestore v našich súradniciach poznáme. Predstava, že to je stav, do ktorého ešte nezasiahla vojna s Ruskom, je tristná. Štát tu nefiguruje v žiadnom náznaku, dedina je ponechaná svojmu osudu. Ktosi sa ešte dožaduje nejakých novín a správ z mesta, ale politická situácia sa ich netýka, nereptajú, nesťažujú sa a nedožadujú pomoci. Existenčný minimalizmus je prijímaný s pokorou.

V ich životoch akosi mimovoľne figurujú zlomky sovietskej minulosti. Gýčová pesnička o láske a jasnej zore nad Dneprom zaznieva zo starého gramofónu a Aňa sa prehŕňa v Anatolijových kresbách, na zrolovanom papieri je portrét otca, nejaké pokusy o umelecké akty a známa tvár Lenina. Aňa skonštatuje, že je akýsi škuľavý. Niet tu typickej dedinskej jednoduchosti, okrem hudby, demonštrácie výtvarných Anatolijových zručností sa tu hrá šach a diskutuje. Podľa všetkého sú to potomkovia revolucionárov, ako bol Anatolijov dedko, utekal pred bielymi a presedel tri dni na breze. “Čo je to pokrok?“, pýta sa nad šachovnicou jeho kamarát. „To je degradácia, chápeš to? Technokracia, len aby usadila svoju riť na stoličke.“ Chápanie zmeny ako prejavu nejakého druhu nedostatočnosti signalizuje malého človeka, porazeného modernitou a oboma režimami, ktoré zrodila, fašizmom a komunizmom. Zahnala ho na okraj, kde biedne prežíva, ale zachováva tradície, ľudskú spolunáležitosť a citlivosť.

Matka umiera a nasledujú pohrebné rituály. Dedinčania prišli na spomienkovú večeru, sedia pri stole a spomínajú na druhú svetovú vojnu, armádne prídely potravín, rybie konzervy, čerstvé vajcia, kondenzované mlieko. „A my sme jedli burinu“, ozve sa starenka. Na scénu prichádza predstaviteľ podnikateľskej triedy, ponúka bratom za prenájom pôdy naturálie. Raz do mesiaca môžu prísť do skladu a tam si zobrať, čo potrebujú, cukor, cestoviny, múku, alebo aj keksy. Vonku žiadajú od neho robotníci vyplatenie aspoň nejakých peňazí, on je ochotný platiť len „barter“. Výmenný obchod je súčasťou ekonomickej degradácie. Anatolij s Ľošom vypratávajú dom, všetko, čo ostalo rozdávajú ľuďom z dediny a odchádzajú.

Kombinácia dokumentu s hraným filmom vytvára dôkladný výklad sveta intenzívnou reflexiou miesta s jeho prírodným charakterom, zahmlenou nehostinnou stepou bez zelene, zbavenej akýchkoľvek príkras, mestečkom, kde v podstate niet žiadnych stôp po aspoň elementárnom pokroku. Okrem mobilov a áut tu nepripomína 21. storočia vlastne nič. Zmeny sa nedostavili, všetko je tak, ako bolo, chýbajú len znaky sovietskeho impéria. Ostala po ňom iba polovica Stalinovho portrétu, odloženého kdesi vedľa cesty a spomienky generácie na odchode. Ticho si spieva svoje niekdajšie sovietske šlágre i ľudové pesničky a modlí sa v rozpadávajúcich sa kostolíkoch. Je to elegická rozlúčka s minulosťou. Bez nádeje na lepšiu budúcnosť. Je však jar a po nej príde leto. Optimizmus diktuje už len príroda.

Stepne, Ukrajina, Nemecko, Poľsko, Slovensko, 2023
Dĺžlka: 117 minút
Réžia: Maryna Vroda
Scenár: Maryna Vroda
Kamera: Andrij Lyseckyj
Hudba: Anton Bajbakov
Strih: Marek Šulík, Maryna Vroda
Zvuk: Igor Jedinák, Lukáš Kasprzyk
Produkcia: Maryna Vroda
Hrajú: Radmyla Ščoholeva, Nina Antonova, Oleg Primogenov
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 23. októbra 2023
Foto: Filmtopia