Niekedy je priam nutné odpútať sa od akčných filmov, sci-fi príbehov alebo sentimentálnych tém a pozrieť si napríklad dokument o snažení environmentalistov. Téma je to aktuálna, podporovaná i nepopulárna, večné diskusie o tom kto má pravdu nemajú konca-kraja. Mladých aktivistov neraz násilne odnášajú policajti, niektorí na krátky čas pobudnú aj vo väzení, ale nikto sa vážne nezamyslí nad najdôležitejším faktom – majú pravdu, že tak vehementne bránia našu planétu. Samozrejme, že majú, len problém sa, žiaľ, mnohých bytostne dotýka, príliš veľa profesii je ohrozených. Totiž pri striktnom dodržaní pravidiel by mnohí prišli o prácu. Postihnutým sa nemôžete čudovať ani ich odsudzovať. Krásne a s citom nastoľuje túto tému fínsky environmentálny dokument Vtedy v lese režisérky Virpi Suutari.

Režisér Christopher Landon začínal ako scenárista prevažne hororových filmov a podieľal sa takýmto spôsobom aj na sérii Paranormal Acitivity. K piatemu pokračovaniu nenapísal iba scenár, ale posadil sa aj na režisérsku stoličku, čím vlastne odštartoval svoju kariéru žánrového režiséra. O rok neskôr nakrútil film Skautov sprievodca zombie apokalypsou, ktorý sa nebral príliš vážne a Landon sa vzápätí udomácnil v pozícii režiséra hororových komédií. Z nich možno spomenúť filmy ako Všetko najhoršie alebo Slečna beštia, ktoré mali pozitívny kritický aj divácky ohlas. Mimo komediálneho žánra sa pokúša diváka zaujať vo svojom najnovšom filme Zabitý večer, ktorý by sme mohli považovať za modernú variáciu na staré „hitchcockovské“ thrillery.

Strata blízkych môže vyvolať extrémne reakcie rôzneho druhu. Po rozkvete špionážnych filmov v 60. a 70. rokoch sa tento žáner stal čoraz vzácnejším a jeho produkcia sa často obmedzuje na úroveň akčnej jednohubky na Netflixe. James Hawes sa s Amatérom, voľne založenom na rovnomennom románe Roberta Littella, pokúša o špionážny triler zo starej školy a niekoľkokrát sa snaží svoj film ozvláštniť – napríklad zvolením atypickej postavy traumatizovanej stratou najbližšej osoby.

Kto som? Kým chcem byť? S touto dilemou či s otázkami podobného charakteru sa na prvý pohľad musia vysporiadať najmä herci a herečky, ktorí profesijne striedajú svoje identity. Otázku skutočnej povahy vlastnej totožnosti si však v určitom okamihu života nevyhnutne kladie väčšina ľudí. A tak je príbeh Bernharda Wengera, rodáka zo Salzburgu, určite univerzálne relevantný. Režisér a scenárista, ktorý debutuje v celovečernom filme po sérii krátkych filmov ako napríklad Prepáčte, hľadám pinpongovú miestnosť a svoju priateľku (Entschuldigung, ich suche den Tischtennisraum und meine Freundin, 2018), opisuje stratu individuality pod ťarchou chorobného obsadzovania rôznorodých predpripravených rolí. Priateľ na prenájom rozpráva príbeh muža, ktorý sa vo svojom profesionálnom, ale i osobnom živote opakovane stáva niekým iným až zabudol byť sám sebou.

Stretnú sa v nočnom klube, aby si vymenili informácie aj pokyny na najbližší týždeň. Ak by totiž vyriešenie problému trvalo dlhšie, riskovali by tým tisícky nevinných životov. Obzvlášť, keď hrozí, že protivníci použijú program Severus. Philip Meacham (Gustaf Skarsgård) potvrdí počiatočné obavy svojho podriadeného v Britskej spravodajskej službe Georgea Woodhousea (vynikajúci Michael Fassbender), že majú medzi sebou zradcu. Dodá mu zoznam štyroch podozrivých a nezabudne zmieniť aj jeho manželku Kathryn St. Jean (zvodná Cate Blanchett). „Dokážeš si s tým poradiť?“ spýta sa Georgea, pretože vie, že osobné vzťahy môžu spôsobiť nejeden problém, keď to práve netreba. Sám má totiž doma priostrenú situáciu, kvôli nešťastnému odhaleniu vlastnej nevery. George už má plán: Pozve svojich podozrivých kolegov na večeru. Dobre navarí, otvorí dobré víno a rozohrá jednu zo svojich charakteristických „zábavno-spoločenských“ hier, ktoré sú v podtexte skôr hrami psychologickými. Nezaškodilo by tiež pridať do indického Eintopfu trochu DZM 5 na rozviazanie jazykov, o čom, samozrejme, manželku vopred informuje. Pre Kathryn by totiž neváhal ani klamať, ani zabíjať...

Rozvíjanie komornej, paradivadelnej línie je v maďarskom filme zrejme stále pri živote a ako sme videli vo filme Zajtra zomriem (2024) režisérky Nikoly Cibuly, ambiciózne mieri aj k thrillerovej žánrovej odnoži. So slovenskou účasťou vznikol aj predošlý film Szabolcsa Hajdua Kálmanov deň (2023). O rok neskôr prichádza s ďalšou verziou „rozhovorov v kuchyni“, kde sa skupinka priateľov zišla po smrti jedného z nich. Tesne pred koncom si dal urobiť rozbor DNA a vyšlo mu, že je jednopercentný indián a okrem iných ingrediencií aj desať percentný Slovák. Aký význam má tento detail v nejakej myšlienkovej koncepcii filmu, ťažko povedať. Najskôr je to pokus o absurdnú, humornú vložku.

„Dejiny píšu víťazi“, konštatuje v roku 1945, po skončení druhej svetovej vojny Vidkun Quisling (1887-1945), ministerský predseda nórskej kolaborantskej vlády a obdivovateľ Adolfa Hitlera. Dôvody pre tieto sympatie a podporu, ktoré sa mu stali osudnými, sa dozvedáme v príbehu o jeho páde, zakončenom súdnym procesom a popravou. Režisér Eric Poppe a trojica scenáristov Anne Bache-Wiig (spolupracovala s Poppem i na jeho filmoch Uttoya a Emigranti), Ravn Lanesskog a Siv Rajendram Eliassen (rovnako Uttoya a Emigranti), vychádzali z denníkov pastora Pedera Olsena (1902-1977). Po zaistení nórskou políciou poskytoval Quislingovi pastoračnú starostlivosť. V roku 2015 ich knižne vydal jeho vnuk, novinár Hakon F. Hoydal. Tento krok vyvolal diskusie, týkajúce sa spochybnenia povinnej kňažskej mlčanlivosti.

Ak je hlavnou postavou dokumentu žena, ktorá o sebe len veľmi nerada rozpráva, nemá pred sebou režisérka vôbec ľahkú úlohu. Ale možno práve preto sa príbeh Diny Štěrbovej nestal výbuchom emócií a oslavných ód. Potichu a bez pátosu sa odvíja príbeh ženy, ktorej pokora je tou pravou cestou k jej výnimočnosti. V  Bratislave sa narodila 22. apríla 1940 nemeckému otcovi a maďarskej mame dcéra Margita Schochmannová.

V dome na pokraji dediny žije päťčlenná rodina. Matka Romana (Zuzana Fialová) sa s manželom (Jozef Abafi) tíško zhovárajú o šokujúcom prekvapení, že k ich trom, takmer dospelým deťom, pribudne súrodenec. Majú obavy, že sa im deti budú vysmievať a nielen oni, veď už nie sú najmladší. Na nový prírastok sa tešia, ale ako im to šetrne oznámiť. Láskavý manžel ju upokojuje – veď to už nejako prežijú. Jeho optimizmus je opodstatnený, rodina žije harmonicky, vzťahy sú vyrovnané, láskavé a porozumenie v rodine mimoriadne veľké. Ak si myslíte, že po tejto novine sa rozvrátia dovtedy harmonické vzťahy ste na omyle, deti to zoberú ako samozrejmosť. Nič dramatické sa neudeje a predsa vás tento nenápadný príbeh osloví a zaujme. Osloví neuveriteľnou súdržnosťou, harmóniou a láskavosťou vzťahov, až by som povedala, že v dnešnom svete až nereálnymi.

V novom filme režisérskej dvojice Dan Berek a Robert Olsen nám tvorcovia predstavujú nezvyčajný pohľad na žáner akčného filmu, v ktorom hlavný hrdina nemusí byť svalnatý, neodolateľný, ani rešpekt budiaci tvrďas, na ceste za záchranou svojej novej lásky totiž stačí iba to, aby necítil bolesť. Táto komediálna variácia na akčné snímky sa snaží búrať zaužívané klišé a predstavuje hrdinu z ľudu, ktorý vďaka svojmu handicapu prekonáva prekážky , pri ktorých by iní odpadávali bolesťou.