Dvadsaťpäťročná Kya Clarková (Daisy Edgar-Jones) prežila väčšinu svojho života v chatrči, skrytej niekde v rozľahlých močariskách Severnej Karolíny. Tam jej spolu s mamou (Ahna O'Reilly) a štyrmi súrodencami zabezpečil strechu nad hlavou pomerne nevyspytateľný, násilnícky otec (Garret Dillahunt), vojnový veterán, ktorý už stratil akékoľvek ilúzie o ľudstve. Život v súlade s prírodou bol pre matku rajom a radosťou, no náhle fyzické útoky zo strany manžela ju nakoniec motivovali k úteku. Ako čas plynul ďalej, trpezlivosť začali strácaj aj ostatní Kayni súrodenci – a zdá sa, že nikoho z nich ani len nenapadlo, žeby ju mohli vziať so sebou. Lenže ona akoby inštinktívne vedela na otcove nálady správne reagovať. Vedela ako prirodzene splynúť s životom v močariskách a asi aj chápala, prečo sa ľudí tak straní...

Pre relatívne neznámeho režiséra Toma Georgea predstavuje film Vražda v divadle jeho hraný debut, pričom však vo filme nechýbajú v obsadení známe tváre. Zvolený subžáner, či naratívny model detektívky ponúka dostatok priestoru na osobité vyhranie sa s vlastnou režisérskou fantáziou a rozvinutím autorského rukopisu. Vražda v divadle pôsobí na prvý pohľad z dostupných záberov a trailerov ako variácia na klasický detektívny kammerspiel v štýle Vraždy v Orient Exprese či celkovo diela Agathy Christie (k čomu prispieva slovenský distribučný preklad). Hoci snímka vychádza z týchto familiárnych základov a dokonca na ne miestami aj explicitne upozorňuje, predsa v istých ohľadoch vybočuje zo zabehnutej trate.

Aký žáner je film Trojuholník smútku ? Satira, komédia, čierna komédia, tragédia, fraška – asi všetko dohromady. Na takmer všetky neduhy súčasného sveta rozkošatená, nezvime to skrátene, spoločenská satira nenechá na nikom suchú nitku a získala v krátkom čase pre švédskeho režiséra Rubena Östlunda tohto roku už druhú Zlatú palmu na festivale v Cannes. Možno nie je až tak vycizelovaná ako bol Štvorec, ale má oveľa širší rozmer. Možno náhodou, možno vďaka kontemplatívne premyslenému mysleniu, sa Östlund dostal takmer až na koreň problémov, ktoré kvária súčasné ľudstvo. Explicitne sa z niečoho vysmieva, uťahuje, druhé odsudzuje, ba sme-tam v podtóne aj moralizuje, ale celok je bravúrny zložitý naratív, aký sa málokedy vidí. A nesporne koketuje aj agnosticizmom o čom nesvedčí len záver.

Hlavní cenu, Zlatou mušli za nejlepší film, získal na jubilejním 70. Mezinárodním filmovém festivalu, který se konal ve španělském San Sebastianu od 16. do 24. září, snímek kolumbijské režisérky Laury Moraové Los reyes del mundo (Králové světa). Moraová natočila v koprodukci Kolumbie, Lucemburska, Francie, Mexika a Norska drsný příběh pětice bezprizorných teenagerů v Kolumbii, jejichž naděje na lepší život naráží na okolní krutý svět. Když se nejstarší z nich dozví, že zdědil po babičce pozemky na druhém konci Kolumbie, vypraví se je kluci společně převzít. Cestují napříč zemí, zažívají mnohá krutá protivenství, ale to nejhorší je teprve čeká.

Akčná snímka Kód 355 z minulého roka a v súčasnosti dostupná na platforme Netflix nezaznamenala ani finančný úspech, ani obdiv kritiky a nedočkala sa ani poriadnej reklamnej kampane. Výsledkom boli nízke tržby v kinách a v globále sa tá tvrdiť, že tento film pozná iba málo fanúšikov akčného žánru. Nejde síce o žiaden výrazne nadpriemerný a originálny počin, ale na druhej strane ani nejde o žiaden umelecký prepadák. Zamrzí to najmä vzhľadom na fakt, že tento rok patril medzi najočakávanejšie tituly veľmi podobne ladený Grey Man s Ryanom Goslingom. Na toto dielo sme sa tešili pomaly od začiatku jeho reklamnej kampane, pričom výsledok sklamal na plnej čiare. Ťažko povedať, prečo akčná snímka s piatimi ženskými hrdinkami obsadenými známymi herečkami nedosiahne ani zďaleka taký záujem verejnosti ako niečo, kde sú ústrednými hrdinami muži, bez ohľadu na kvalitu výsledku.