Vznešeným jménem Proxima se od roku 2022 nazývá nová soutěž karlovarského festivalu, která nahradila dlouholetou soutěž Na východ od Západu. Ta vznikla před čtvrtstoletím na začátku nového porevolučního směřování festivalu, aby upozornila na zajímavé počiny přicházející ze zemí bývalého východního bloku, které dosud na velkých západních festivalech bývaly upozaděny, pokud tam vůbec byly. Karlovy Vary těmto filmům za celou dobu existence soutěže Na východ od Západu udělaly velkou službu – to za nimi do Varů často přijížděli zahraniční novináři a filmoví profesionálové, kteří je tu měli jak na dlani. Karlovy Vary se po své covidové odmlce rozhodly inovovat svou druhou paralelní soutěž a otevřít ji celému světu. Nazvali ji Proxima a charakterizovali ji coby soutěž pro filmaře čekající na objevení i pro renomované autory hledající nové definice své tvorby, která si klade za cíl představit díla plná elánu a progresivního kinematografického výrazu. Transformaci druhé soutěže na Proximu oznámili na podzim loňského roku, a trochu si tím nepředvídaně po ruské agresi na Ukrajině ulehčili situaci. V uměleckém světě totiž nastalo celosvětové odmítání všeho ruského a případně běloruského, a předchozí soutěž se vždy točila kolem filmů z Ruska. Letos se tudíž v programu vedle filmů z Česka, Polska nebo Srbska objevily i filmy z Brazílie, Argentiny, Kanady či Íránu.

Tridsaťpäť ročný Vojtěch Moravec debutoval na poli celovečerného filmu minulý rok vcelku vydarenou snímkou Matky. Išlo o príbeh štyroch tridsiatničiek, ktorých spája motív materstva. Na scenári sa spolupodieľala aj herečka Sandra Nováková, jedna zo štyroch hlavných protagonistiek. Nováková napísala, tentokrát spoločne s Moravcom (dnes už manželom), aj scenár k jeho druhému celovečernému filmu Hádkovci a zároveň si v ňom zahrala jednu z hlavných úloh. V tomto konkrétnom prípade to však znamená, že skoro žiaden z ústredných štyroch, respektíve piatich, postáv, ktoré tu vystupujú, nezlezie počas celej stopáže z plátna. Hádkovci sú totiž tým typom dramedy, kde sa odohráva takmer celý dej v jednom uzavretom priestore (ak nerátame lodžiu ako otvorený priestor).

Tematizácia nenaplnených osudov žien po šesťdesiatke nie je pre masové publikum veľmi atraktívna. Sú už v penzijnom veku, možno osamelé, možno obklopené problémami svojich dospelých detí, alebo starosťami o vnúčatá, možno na odchode z prominentných kariérnych postov. Dramatické peripetie okolo straty sexuálnej príťažlivosti už majú za sebou a hľadanie ďalšej náplne a zmyslu života zaujíma veľmi obmedzenú divácku klientelu. S nejakými hlbšími zábermi do pozitívneho duchovného statusu, rámcovaného skúsenosťami a novozískanou osobnou rovnováhou a múdrosťou, si scenáristi veľmi poradiť nedokážu. Je príliš komplikované hľadať pre tieto hodnoty nejaký zmysluplný a vyčerpávajúci príbeh.

Filmový festival v Karlových Varoch, ktorý písal už svoj 56. ročník priniesol veľa zaujímavých podnetov. Nemyslím si, že mu vynútená prestávka kvôli covidu, nejako uškodila. Ani vlaňajší ročník, ktorý sa nekonal vo zvyčajnom termíne, netrpel suchotinami. Záverečný večer spestrili, okrem odovzdania cien víťazom, traja laureáti – stále vtipný Boleslav Polívka (Cena prezidenta festivalu za prínos českej kinematografie), americký oscarový herec, rodák z Portorika Benicio Del Toro a tiež držiteľ Oscara za film Žiara Geoffrey Rush, človek so zmyslom pre humor a vždy dobre naladený, ktorý si prevzal Krištáľový glóbus – Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografie. Dodali svojou prítomnosťou neopakovateľnú slávnostnú atmosféru.

Koleso šťastia a fantázie, film autora dnes už oscarového filmu Drive My Car, Japonca Rjúsuke Hamagučiho, tématizuje situáciu komunikačnej imaginácie. Tri poviedky zjednocuje snaha vytvoriť za pomoci jednoduchých verbálnych prostriedkov dialógu, situovaného do takmer jediného priestoru, akýsi ďalší rozmer. Premietajú sa doň dôležité životné súradnice, orientované predovšetkým na partnerské vzťahy. V troch poviedkach sa preberajú v najrôznejších nuanciách.