Koleso šťastia a fantázie, film autora dnes už oscarového filmu Drive My Car, Japonca Rjúsuke Hamagučiho, tématizuje situáciu komunikačnej imaginácie. Tri poviedky zjednocuje snaha vytvoriť za pomoci jednoduchých verbálnych prostriedkov dialógu, situovaného do takmer jediného priestoru, akýsi ďalší rozmer. Premietajú sa doň dôležité životné súradnice, orientované predovšetkým na partnerské vzťahy. V troch poviedkach sa preberajú v najrôznejších nuanciách.

Prvá má názov Kúzlo, alebo niečo menej isté. Začína fotografovaním modelky Meiko (Kotone Furukawa). Upravuje ju kostymérka Tsu (Hyunri). Keď skončia, vezú sa v taxíku domov a Tsu sa kamarátke Meiko zveruje so svojou novou známosťou. Je otvorená. Hovori o mladom mužovi, je dobre situovaný, ale akosi zdržanlivý, teda rozvážny, čo jej tiež v nejakej miere imponuje. Meiko kladie len doplňujúce otázky a domyslí sa, že reč je o jej bývalom partnerovi Kazuakim (Ayumu Nakajima). Po tom, čo sa rozlúčia, zamieri okamžite k nemu s výčitkou ako sa o nej Tsu zmieňoval. Je to však i rafinovaný ženský prieskum, lebo ako zdá, nevzdala sa ho úplne. Aj by došlo k zmiereniu, ale do kancelárie jeho firmy, kde do noci pracuje, vstúpi sekretárka s tým, že si zabudla notebook. Ďalšie stretnutie je, zdá sa, náhodné, vidí ich spolu za stolíkom v kaviarni. Bez váhania vstúpi a nasleduje predstava o tom, ako prekvapenej kamarátke vyjaví pravdivý stav vecí. Nakoniec odchádza a dvojica tiež opúšťa kaviareň. Meiko vidíme v závere, ako si fotí akési stavenisko.

V druhej poviedke s názvom Doširoka otvorené dvere, sme svedkami zložitej konfrontácie profesora literatúry Sasakiho (Shouma Kai) a jeho študentky Nao (Katsuki Mori). Práve dostal prestížnu literárnu cenu, nazvanú podľa slávneho japonského spisovateľa Rjúnosake Akutagawu. Mladá žena vstupuje do jeho kancelárie a chce mu položiť pár otázok, týkajúcich sa jeho románu. Túži sa dozvedieť, prečo a za akých okolností vznikla istá pasáž. Tú mu začne čítať. Je to popis akejsi sexuálnej hry s podrobných popisom všetkých biologických detailov a reakcií jeho vzrušeného orgánu. Sasaki sa prizná, že sa mu spôsob akým to číta páči a rovnako príjemne naňho pôsobí i jej hlas. Nao mu sľúbi načítanie celého románu pod jednou podmienkou. Musí pri počúvaní masturbovať. Pasáž, ktorú čítala si nahrávala a sľúbi Sasakimu, že mu ju pošle v mai. Vracia domov a odosiela inkriminovaný dokument profesorovi. Vidíme ju opäť po nejakom čase. Sedí v metre a prisadne si k nej bývalý milenec. Z rozhovoru vyplynie, že správu síce poslala, ale nesprávnemu človeku. Odohral sa veľký škandál, profesor musel odísť zo školy a Nao sa rozviedla.

Aj napriek tomu, že sa verbálne, prostredníctvom čítania, odhaľuje ničím nebrzdená sexuálna orgia, reálny obraz je nadmieru cudný. Nevidíme žiadne vzbúrené city, všetko sa odohráva s robotickým pokojom. Zhovárajú sa bez toho, aby sa na seba pozreli, lebo emocionálna zdržanlivosť a kontrola citov je čosi, na čom japonská kultúra trvá. Sasaki dokonca nedovolí Nao zatvoriť dvere a počujeme tak bežný hluk univerzitného prostredia. Zdôveruje sa mu s milostným životom, striedaním milencov aj keď je vydatá a má dieťa. Napriek takmer vojenskej strohosti, s akou sa obaja chovajú, vytvára režisér drámu skrytého obsahu. Odohráva sa akosi nemateriálne a čímsi evokuje tieňové divadlo. Kontrast oboch polôh, miestami pôsobí až komicky, ale ak by sme hľadali protipól spontánnosti a prirodzeného ventilovania sexuality, je tu prezentovaný takmer ukážkovo.

Tretia poviedka začína stredoškolským stretnutím bývalých spolužiačok a naznačuje jemné tápanie v rozoznávaní toho, kto je kto. Nana (Aoba Kawai) na eskalátore spoznáva známu tvár. Hneď sa jej prihovorí a chvíľu sú obe v domnení, že vedia o koho ide. Aja (Fusako Urabe) dovedie Nanu k sebe domov a postupne zistí, že Nana ju pokladá za niekoho iného a vlastne sa na ňu zo školy nepamätá. Svoju identitu si rýchle vyjasnia a zistia, že napriek nedorozumeniu ich čosi spája. Poviedka s ľahkým lesbickým náznakom má názov Znovu.

Anatómia japonských vzťahov je inscenovaná s minimálnym dramatizmom a na odhalenie metódy tohto síce úsporného, ale sugestívneho jazyka si môžeme pripomenúť spôsob vyjadrovania klasického japonského divadla, pracujúceho s náznakom. Herec na prázdnom javisku dokáže bez slova vyrozprávať príbeh pohybom a napríklad vejárom v ruke. Dokáže vykúzliť všetko, čo si divák má predstaviť, od pohybu morských vĺn, až po celú plejádu pocitov a dejových posunov.

Hamaguči doviedol túto metódu, založenej na aktívnej imaginácii, vo filme Drive My Car do obdivuhodnej formy. Má vycibrený zmysel pre vytváranie originálnych a mierne bizarných situácií. Dokáže hrou so zatajenou, posunutou alebo pomýlenou identitou diagnostikovať vnútorný svet svojich hrdiniek. Sú to príbehy bez konca, uzavreté do osudového kruhu, v ktorom sa odohrávajú predstavy o podobách šťastia a harmónie.

Koleso šťastia a fantázie (Gûzen to sôzô), Japonsko, 2021
Dĺžka: 121 minút
Réžia: Rjúsuke Hamaguči
Scenár: Rjúsuke Hamaguči
Kamera: Jukiko Iioka
Produkcia: Satoši Takata
Hrajú: Kotone Furukawa, Kijohiko Šibukawa, Kacuki Mori, Aoba Kawai, Ajumu Nakadžima, Hjunri
Distribúcia: HBO Max
Foto: ČSFD cz.