Filmový festival v Karlových Varoch, ktorý písal už svoj 56. ročník priniesol veľa zaujímavých podnetov. Nemyslím si, že mu vynútená prestávka kvôli covidu, nejako uškodila. Ani vlaňajší ročník, ktorý sa nekonal vo zvyčajnom termíne, netrpel suchotinami. Záverečný večer spestrili, okrem odovzdania cien víťazom, traja laureáti – stále vtipný Boleslav Polívka (Cena prezidenta festivalu za prínos českej kinematografie), americký oscarový herec, rodák z Portorika Benicio Del Toro a tiež držiteľ Oscara za film Žiara Geoffrey Rush, človek so zmyslom pre humor a vždy dobre naladený, ktorý si prevzal Krištáľový glóbus – Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografie. Dodali svojou prítomnosťou neopakovateľnú slávnostnú atmosféru.

Víťazné Nádejné leto

Ťažiskom každého festivalu A kategórie je hlavná súťaž dlhometrážnych filmov. Tohto roku bola jej úroveň kolísavá, možno povedať, že nie najinvenčnejšia. Porota mala nezávideniahodnú prácu, musela veľa uvažovať a zvažovať a ani tak sa mnohým neodvďačila. Po prvé preto, že dva najlepšie filmy súťaže sa medzi ocenenými nevyskytli. Bola to poľská snímka Fucking Burnholm Anny Kazajak, cenu útechy však získala od neštatutárnej poroty Europa Cinamas Label. Problematika výchovy detí a nepredvídateľnosť, čo všetko sa môže stať počas jedného nevinného výletu. mala veľa obdivovateľov. Takisto izraelský film Amerika režiséra Ofira Raula Graizer o láske, ale najmä o morálnej zodpovednosti za svoje činy a rozhodnutia si žiadal povšimnitie. Veľkú cenu Krištáľový glóbus získala kanadsko- iránska snímka Nádejné leto (Tebastan Ba Omid) režisérky Sadaf Foroughi. Na položené otázky, čo na ňom porota videla mám len jedinú odpoveď, že to nie je márny film. Režisérka študovala vo Francúzsku, nakrúca v Kanade a možno preto má odvahu aj hlbšie siahnuť do problémov súčasného Iránu. Ústrednou postavou víťaznej snímky je mladý plavec, ktorý sa nemôže zúčastniť dôležitých pretekov, lebo sa zabudol včas zapísať. Ide mu o veľa a rozhodne sa súťažiť v mori, no to je už úplne iná disciplína a musí sa na ňu poriadne pripraviť. More nie je bazén. Nájde si veľmi kontroverzného učiteľa, ktorý je však na slovo vzatý macher. Niekto, alebo viacerí, si neželajú, aby pretekal a robia im stále zle, samozrejme, že svoju zlobu doženú do krajnosti. Snímka však nie je len o plávaní, ale aj o rozporoch v spoločnosti, ktorá sa neustále pletie do života mladých ľudí a nedovolí im samostatne uvažovať a rozhodovať o svojom osude. Je to trochu viac, ako to čo my zvykneme nazývať generačný konflikt, je to diktát - raz priamy, raz nepriamy. Film má pre iránske publikum zrejme veľkú cenu, ale nie je nezaujímavý ani pre nášho diváka, lebo jeho výpoveď ma všeobecnú platnosť.

Šesťdesiatjeden minút úvah v prírode

Zvláštnu cenu poroty sa rozhodli udeliť preferovanému španielskemu režisérovi Jónasovi Truebovi za snímku Musíte sa prísť pozrieť (Tenésis que venir a verla). V expozícii uchváti diváka klavírne sólo známeho skladateľa, je to totiž po čase prvý koncert, na  ktorom sa dva manželské páry rozhodli stretnúť. Dlhý čas sa kvôli covidu nevideli a sú šťastní, že môžu byť spolu. Jeden pár žije v meste, druhý na vidieku. Návšteva vidieka je vlastne nosnou témou tohto dielka, na ktorom sa do sýtosti vyrozprávajú o svojich pochybnostiach, politických názoroch, filozofii a všeličom inom. A zrazu uprostred prírody zrazu film končí. Jeden nevie, či im došiel materiál alebo to bol zámer. Film trvá 61- minút a bez dlhého klavírneho sóla by nemal ani dostatok minutáže na celovečerný film. Snímka má dosť podmanivú atmosféru a ani diskusie nie sú bezpohlavné, len nevedie nikam. Vcelku vydarená väčšia kultivovaná etuda, a to je všetko. No prečo nie? Aj to je umenie.

Dve ceny pre Slovo Beaty Parkanovej

Režisérka nakrútila snímku Slovo v česko- slovensko- poľskej koprodukcii. Nie je to nič výnimočné, výnimočné je skôr to, keď vznikne film len v jednej krajine. Hlavnou témou Slova je morálka, tá skutočná nie hraná. Hlavný hrdina, uznávaný notár, ktorého hrá vynikajúco Martin Finger, Cena za mužský herecký výkon ho neminula, nechce vstúpiť do komunistickej strany. Našťastie, v tomto rozhodnutí ho podporuje aj manželka a je ochotná znášať aj následky. Rok 1968 týmto charakterným a nekompromisným človekom zatrasie, ochorie, lieči sa, aby sa opäť mohol ujať svojej práce. Lenže súdruhovia sú vytrvalí a nespia. Keď ho nedokážu zlomiť, musia konať. Rodina vyhnanstvo neberie tragicky a hrdinsky znáša svoj osud. Takto sa rozhodli. Vedeli čo ich čaká, nedali sa zlomiť. Počula som aj názor, že veď sa im nič strašné nestalo. Je to na prvý pohľad pravda, ale tí čo tak uvažujú tie časy poznajú len z literatúry, filmov, ale nikdy ich na vlastnej koži nezažili. Znovu som sa utvrdila v názore, že skúsenosti sú neprenosné. Kladom filmu je jednoduchosť rozprávania o týchto pre mnohých smutných a stratených rokoch. Parkanová nič nedramatizuje, drží sa faktov, jej hrdinovia sú normálni ľudia, ktorí sa líšia od ostatných len tým, že nie sú ochotní kolaborovať. Vzácni jedinci.

Dievčatá je čas dospieť

Sympatickou story sa na festivale uviedol gruzínsky režisér Ioseb „Soso“ Biladze. Snímka Vlastná izba (Chemi otakhi) zviditeľnila dve mladučké herečky Taki Mumladze a Mariam Khundadze, ktoré dostali ex aequo Cenu za ženský herecký výkon. Dievčiny sú charakterom tak rozdielne, ako len môžu byť. Beka je plná života, priam bláznivá, využije každú príležitosť na zábavu, ale pozná mieru. Tina je jemné a neskúsené dievča, nevie vonkoncom nič ani o živote a spolieha sa len na svojho milého, kvôli ktorému opustila manžela. No situácia sa nevyvinie pre ňu najlepšie, milenec to s ňom zrejme nikdy nemyslel vážne, vyhlási, že bývať spolu u jeho matky nikdy nebudú a rozídu sa. Tine neostáva nič iné len sa vrátiť do podnájmu k Beke a postaviť sa na vlastné nohy. Je to cesta ťažká, dievča je učenlivé a nevzdáva to. Gruzínsko-nemecká koprodukcia teda priniesla svoje ovocie, ale najväčší šok zažili dve herečky, ktoré to zrejme nečakali a chvíľu trvalo kým sa nadýchli. Ich rozpaky však boli sympatické a nie trápne.

Čo teda priniesol 56. MFF Karlove Vary, veľa podnetných filmových zážitkov, viac mimo súťaže, veľa zaujímavých stretnutí a tiež viac otáznikov, na ktoré niet jednoznačná odpoveď. Na otázku, ktorým smerom sa svetová kinematografia uberá priniesol len parciálnu odpoveď. Jedno je však isté, že slovenský, ale ani český film sa pálčivým témam súčasnosti vyhýba. Vraciame sa radšej do minulosti a myslíme si, že to stačí. No nestačí. Neželáme si napríklad tragédie o covide, i keď ich je dosť, ale ani náhodou sa o ňom ani nezmienime. Vo filmoch sa nám akosi ani nechce naznačiť v akej dobe sa dej odohráva. Španieli o covide nehovorili, ale mali rúška, aby sme si boli istí, že konverzujú a vynieňajú si názory teraz. Bulhari vo vynikajúcej Okresnej nemocnici sa dokázali na toto utrpenie pozrieť aj s humorom. Žiaľ, podobný postoj máme aj k inými ešte vážnejším problémom. Dokedy nám táto pštrosia politika bude vynášať a budeme si nahovárať, že sme úžasní, nedokážem presne odhadnúť. No myslím si, že už nie dlho. Aj toto je odkaz 56. MFF Karlove Vary.

l