Keď sme bývalú vojačku impéria Koru (Sofia Boutella s mrákotne melancholickým pohľadom) videli naposledy, pokúšala sa spoločne s farmárom a svojím potenciálnym milostným záujmom Gunnarom (Michiel Huisman) nájsť nejakých odhodlaných pomocníkov s nespochybniteľnými bojovými schopnosťami, čo by mierumilovnému obyvateľstvu mesiaca Veldt pomohli ubrániť sa pred armádami admirála Materského sveta Attica Nobla (Ed Skrein). Dal im totiž desať týždňov na dopestovanie a spracovanie úrody, ktorú by si rád tyransky prebral pre potreby vlastných vojakov. A tak Kora našla sedem vhodných adeptov na nádejnú záchranu - hoci z jedného z nich sa nakoniec vykľul zradca, aby v záverečnej konfrontácií zasiahla aj samotného Nobla na adekvátne smrteľnom mieste jeho tela. Manipulátori s imperiálnou technikou si však veľmi nelámu hlavu s bežnou ľudskou smrteľnosťou vlastných vodcov. Takže vo chvíli, keď si obyvateľstvo Veldtu zdanlivo môže vydýchnuť, že sa zbavilo obávaného protivníka, hlása imperiálny dezertér Aris (Sky Yang), čo sa pridal na stranu ohrozovaných farmárov, že nie, nie. Atticus Noble je po vzkriesení z hľadiska dobývania stále pri chuti a o päť dní dorazí aj s posilami...

V utorok 14. mája  sa začala najväčšia filmová slávnosť 77. medzinárodný filmový festival v Cannes, ktorý sa skončí 25. mája.  Každoročne sa tu  stretávajú hviezdy a režisérske osobnosti z celého sveta. No namiesto radosti z peknej filmovej i spoločenskej udalosti prichádzajú len samé nepríjemné správy tak na festival, ako aj z domova. Začnime však s tým čo urobilo návštevníkov festivalu radosť a potešenie.

Aj keď je názov poľského filmu Zakázaná túžba trochu inde, než naznačuje slovenský variant, je tento posun zaujímavý aj preto, že kým poľskí tvorcovia vidia celý príbeh ako „Heaven in Hell“, situovaný kamsi medzi nebo a peklo, Slováci v ňom identifikovali „zakázanú túžbu“. Tou je vzťah štyridsaťročnej sudkyne Oľgy s krásnym, o pätnásť rokov mladším Talianom Maxom. Kto tento druh milostného vzplanutia zakázal nevedno. Patriarchálne spoločnosti to asi vidia inak. Viac priťahujú zákazy ako poetické odkazy na rozlietané rozkoše.

Príbeh osamelej Eteo, predavačky čistiacich prostriedkov a kozmetiky v dedinskom obchode kdesi v gruzínskych horách s názvom Drozd v černičí, má charakter letmej love story, neplánovanej a náhodnej. Žena má svoje roky a tak trochu už vyzerá menopauzu. So zvýšeným tlakom a arytmiou. Vo svojom tichom živote nezažila žiadne milostné vzplanutia a ostala pannou. V istý obyčajný deň sa náhle rozhodne tento stav zmeniť a jeho vykonávateľom má byť istý Murman. Dováža jej tovar a je už dedkom s rodinou. Začnú sa stretávať a táto organizácia má vzrušujúci konšpiračný charakter. Nervá dlho,Murman dostane lepšie platenú prácu v Turecku. Navrhuje Eteo, aby odišla s ním. Ona trvá na svojej samostatnej nezávislosti a všetko by sa uhladilo bez zbytočných emócií, keby sa nestal zázrak. Teda aspoň tak označí lekár v nemocnici zistenie, že je tehotná.

Štvrtý diel reštartovanej Planéty opíc patril od začiatku medzi čierne kone tohtoročnej kinosezóny. Latka bola totiž nastavená vysoko a sedem rokov, ktoré uplynuli od uvedenia Vojny o planétu opíc jasne naznačili, že štúdio si doprialo dostatok času na to, aby znova doručilo mimoriadne poctivý a dostatočne kvalitný blockbuster. A čuduj sa svete, vyšlo to aj do štvorice. Nový tím tvorcov to teda zase raz uchopil správnym spôsobom a pokiaľ náhodou stále váhate, môžete rýchlo zahnať akékoľvek obavy.