Koleso šťastia a fantázie, film autora dnes už oscarového filmu Drive My Car, Japonca Rjúsuke Hamagučiho, tématizuje situáciu komunikačnej imaginácie. Tri poviedky zjednocuje snaha vytvoriť za pomoci jednoduchých verbálnych prostriedkov dialógu, situovaného do takmer jediného priestoru, akýsi ďalší rozmer. Premietajú sa doň dôležité životné súradnice, orientované predovšetkým na partnerské vzťahy. V troch poviedkach sa preberajú v najrôznejších nuanciách.

Laclosova známa predloha Nebezpečné známosti sa stala predmetom množstva rôznojazyčných filmových adaptácii a pokračovaní, nakrútených aj renomovanými tvorcami (Miloš Forman). Zdalo by sa tak, že nakrútenie ďalšej verzie v podstate univerzálne aplikovateľného príbehu je už len mlátenie prázdnej slamy. Mladá režisérka Rachel Suissa svoj debut aktualizovala do modernej podoby a zasadila ho do prostredia súčasnej francúzskej strednej školy. Ako sa jej podarilo implementovať klasický príbeh do kritického obrazu súčasnej spoločnosti? 

Teddy (Kevin Hart) je smoliar. Snaží sa na internetových divákov zapôsobiť svojimi videami, kde pomerne neobratne cvičí, aby presadil svoj najnovší podnikateľský nápad – bezkontaktný box. Skutoční tréneri ho ale od toho odhovárajú, obzvlášť ak ho v minulosti už najali na vytvorenie propagačných materiálov k ich vlastnej telocvični. Sem-tam totiž zabudne na plagát dodať aj tak potrebné informácie, ako sú adresa, prípadne telefonický kontakt na majiteľa. Takže potenciálni zákazníci málokedy vedia, ako sa k svojmu vytúženému produktu alebo službe aj naozaj dostať. A navrch má Teddy tiež večný problém s tonerom v tlačiarni, čo ho už neraz dostalo do dosť nepríjemných problémov... Napríklad k nešťastnej zámene identity s v podsvetí dosť známym nájomným vrahom (Woody Harrelson).

„Za vlády Impéria sa Obi-Wan Kenobi vydáva na kľúčovú misiu“ láka jedna z reklám na predplatné Disney + zameraná na jeden z najočakávanejších televíznych projektov tohto roka. Stávka na istotu pritom zjavne vyšla, keďže už po svojej premiére sa stal Obi-Wan Kenobi najsledovanejším originálnym seriálom vysielaným na tejto streamovacej službe. No vydaril sa i kvalitatívne?

Pri pohľade na švédsku filmovú produkciu posledných rokov je evidentný akcent na príbehy, analyzujúce národnú psychickú kondíciu. Podpísala sa pod ňu dozaista aj situácia s covidovou izoláciou, trpko popisovaná napríklad vo filme Orca (2020) režisérky Josephine Bornebush, v ktorom sleduje jedenásť hrdinov, zdieľajúcich nútenú samotu. Do nominácie na domáce filmové ceny Guldbagge sa dostal aj film Psychóza v Štokholme (2020) Marie Back o starostiach dcéry a jej psychicky chorej matky. Veľmi v tejto súvislosti neprekvapí ani odbočka do thrillerového žánru, ako to názorne predvádza film Klopanie (2021) Fridy Kempff. Lesbická hrdinka trpí po odchode milenky halucináciami. Počuje hlas týranej ženy aj po prevoze na psychiatriu.

Každý z nich má na svedomí nejaký zločin. Niektorí úmyselne, iní viac-menej nedopatrením. Boli síce právoplatne odsúdení, no dostali na výber, akým spôsobom si svoj trest odpykajú. Konvenčné mreže väzenia vymenili za futuristicky neosobné, akosi zvláštne minimalistické priestory laboratória na ostrove nachádzajúcom sa na presnejšie neidentifikovanom mieste. Vraj to tam riadi nejaká korporácia. Tých pár vedcov skúmajúcich na „dobrovoľníkoch“ psychotropné látky vplývajúce na ich emocionálne prežívanie, sú viac-menej len komparzisti plniaci príkazy. Jeff (Miles Teller) si užíva voľnosť v rámci definovaných možností, zábavu, ku ktorej by sa vo väzení určite nedostal, jedlo, ktoré má okrem bežnej výživovej hodnoty dokonca aj chuť. Jeho emócie mu však patria len vo vyhradenom čase...

V portfóliu filmov na streamovacích platformách by sme asi ťažko hľadali festivalové tituly z teritórií mimo euro-atlantického okruhu, možno s výnimkou Japonska. Jednako sa však v ponuke HBO Max objavil film Hasan popredného tureckého režiséra Semiha Kaplanoğlua, po Nuri Bilge Ceylanovi asi najznámejšej postavy tamojšej filmovej scény. Pripomenúť si ho môžeme filmom Med (2010), za ktorý dostal na MFF Berlinale Zlatého medveďa. Hasan súťažil minulého roku na MFF Cannes v sekcii Un certain regard. Jeho film Zrno (2017) sa premietal i na Febiofeste. Od metaforicko-apokalyptickej sci-fi sa v nasledujúcom filme Odhodlanie (Asli, 2019), posunul k téme realistickej každodennosti a ostal pri nej i v Hasanovi.

Z produkcie štúdia BBC prichádza ďalší prírodovedný, dokumentárny seriál. Po nádhernej dokumentárnej sérii Planéta Zem, nás BBC vezme o 66 miliónov rokov späť v čase, aby nám na základe najaktuálnejších vedeckých poznatkov a použitia najmodernejších trikových technológii, ukázalo svet, ktorému vládli obrovské jaštery. Dokumentárnych filmov a seriálov o dinosauroch bolo už pomerne veľa, medzi tie najznámejšie patrí napríklad Putovanie s dinosaurami (2005), Planéta dinosaurov (2011), alebo Prechádzky s dinosaurami (2013). Avšak Prehistorická Planéta oživuje svet dinosaurov v zatiaľ najambicióznejšom podaní, a to vo všetkých zložkách. O naráciu sa dokonca postaral David Attenborough. Jeho ikonický hlas je už neoddeliteľnou súčasťou každého kvalitného prírodovedného projektu.

Písal sa rok 1943 a toľko známe vylodenie spojeneckých vojsk v Normandií bolo ešte v nedohľadne. Plánovala sa však iná operácia. Jej cieľom bola Sicília – bohužiaľ, jeden z veľmi očakávaných cieľov, zúrivo bránený Wehrmachtom. Strojcami nebezpečného plánu sa stali dôstojníci námornej spravodajskej služby Ewen Montagu (Colin Firth) a Charles Cholmondeley (Matthew Macfadyen), údajne podľa nápadu nadporučíka Iana Fleminga (Johnny Flynn). Ich vojna sa neodohrávala v prvej línií, ani v zákopoch. Bola skrytá v tieni a súvisela najmä s odhaľovaním identity skutočných aj falošných nacistických agentov v Británii. Mohli ich, buď zajať a odovzdať alebo zneužiť na podstrčenie falošných informácií nepriateľovi.

Nový film z produkcie streamovacej spoločnosti Netflix Životná trefa predstavuje Adama Sandlera v ďalšej zo svojich vážnych úloh a ako sme sa mohli presvedčiť aj z jeho predchádzajúcich filmov, odstúpenie Sandlera od typických bláznivo-komediálnych kreácií mu skutočne svedčí. Dalo by sa povedať, že sa z neho stáva univerzálnejšia herecká osobnosť a režiséri teda začínajú využívať jeho úplný herecký potenciál, ktorý Sandler tak dlho „premárnil“ v prevažne jednoduchších komédiách pre nenáročného diváka.