Vďaka reklame a obchodným reťazcom sme si už zvykli na istý predstih v pripomínaní si koncoročných sviatkov. Nikoho teda neprekvapilo, keď sa túto jeseň na plagátoch objavilo klasické  novoročné želanie: Šťastný nový rok. Takto totiž znie titul  nového slovenského filmu (mimochodom, pôvodne sa mal volať Novoročný bozk). Jeho príbeh sa začína v predvianočnej Bratislave, končí sa na Nový rok v zasnežených Vysokých Tatrách a všetko sa točí okolo toho, že ako sa hovorí v reklamnom slogane: “láska má mnoho podôb, ale nakoniec si každého nájde.“

Režisér Wang Siao-šuaj je ostrieľaným harcovníkom svetových filmových festivalov, s takmer dokonalým citom pre ich vkus i potreby. Okamžite zachytáva meniace sa tematické prúdy a dokáže sa prispôsobiť v miere, prijateľnej ako pre čínsky režim, tak pre jeho kriticky nastavených medzinárodných pozorovateľov.

Kate (Emilia Clarke) vyrastala na konci 90. rokov v bývalej Juhoslávii a v čase, keď vedela zo svetoznámej popovej piesne vytvoriť transcendentálnu zborovú pieseň. Ani nie o desať rokov neskôr túto mladú ženu nachádzame v Londýne ako brigádničku v obchode s vianočnými ozdobami, ktorá pije do bezvedomia, spí s neznámymi pocestnými a snaží sa od seba odohnať všetkých jej priateľov a rodinu.

Dokumentárny film? Hudobný film? Experimentálny film? Teoretická esej? Poetický film? The Sound Is Innocent je všetko dohromady. Johana Ožvold je pre mňa síce novým objavom, no musím uznať, že aj mimoriadne zaujímavým. Jej snímka nás pozýva do sveta rôznych historických i súčasných teórií, nápadov, foriem i nástrojov elektronického zvuku a hudby.

Po marcovej premiére  filmu Jednou nohou v base (2018) režiséra Valeria Attanasia sa na plátnach kín hlási o divácke sympatie ďalší taliansky titul S chuťou Toskánska. Svojim žánrovým, komediálnym určením nemá od príbehu právnika Antonia, ktorý  v rámci udržania dobrého miesta v kancelárii svojho profesora súhlasí so sňatkom s jeho bývalou milenkou, príliš ďaleko.

Kapitola vikingských ság, rozprávanie o bohoch Odinovi a Thorovi, strome života Yggdrasil, rabovaní pobrežných miest na východe i na západe, či vzdore voči  kresťanským misionárom, je v škandinávskom filme obsiahla a vždy populárna. Pre zbytok Európy i sveta má svoje romantické polohy, prehliadku mužskej krásy, sily a umu, v tetjo triáde akčným, komerčným trhákom chýba najmä posledne menovaná kvalita.

Výnimočnosť tohto dokumentárneho poľsko – slovenského filmu Vietor spočíva v niekoľkých rovinách. Originálne je už jeho žánrové označnie ako dokumentárny thriller, pretože sa dotýka komplexného javu, vplyvu vetra na ľudskú psychiku.

Thriller aký tu ešte nebol nakrútil nemecký režisér Fatih Akim, syn tureckých imigrantov, pod názvom U Zlatej rukavičky o zvrátenom sériovom vrahovi prostitútok v Hamburgu v prvej polovici 70. rokov minulého storočia.

Francúzska režisérska dvojica Oliver Nakache a Eric Toledano je našim divákom dostatočne známa z niekoľkých filmov, uvedených v domácej distribúcii. Sú to predovšetkým nezabudnuteľní Nedotknuteľní (2011), príbeh vzťahu ochrnutého milionára Philippa a jeho nekonformného sluhu Drissa.

„Bol si na podpore?“„Nie, radšej by som hladoval.“ Krátky dialóg medzi protagonistom príbehu Rickym Turnerom (Kris Hitchen) a jeho potenciálnym šéfom na pracovnom pohovore čo-to prezradí o rozdielnosti ich pováh vo filme Pardón, nezastihli sme vás.