„Bol si na podpore?“„Nie, radšej by som hladoval.“ Krátky dialóg medzi protagonistom príbehu Rickym Turnerom (Kris Hitchen) a jeho potenciálnym šéfom na pracovnom pohovore čo-to prezradí o rozdielnosti ich pováh vo filme Pardón, nezastihli sme vás.

Ricky už v živote zakúsil všetky možné povolania, k akým mu jeho tvrdo pracujúce ruky stačili. Je hlavou rodiny, ktorá sa vinou hospodárskej krízy dostala do dlhov a potrvá ešte nejaký ten rok, aby sa jej z nich vôbec podarilo vyhrabať.

Jeho budúci šéf (Ross Brewster) dokáže chlapsky drsným spôsobom povzbudiť, keď preňho človek drie ako stroj s každým svojim pohybom dôkladne načasovaným tak, aby stihol doviezť každú dôležitú zásielku do cieľa. Keď však zamestnanec z opakujúceho sa vopred naplánovaného kolobehu na moment vypadne, šéf sa stane nemilosrdným a vyžaduje nájdenie okamžitej náhrady alebo rovno splatenie pokuty. A z práce sa stane niečo, za čo zamestnanec snažiaci sa zúfalo uživiť, musí nakoniec absurdne z toho mála, čo mu zostane, ešte aj platiť. Lebo všetko sa deje v duchu: Nepáči sa ti? Vonku je množstvo iných, čo by ťa veľmi radi na tvojej pozícií nahradili!

Život so svojimi peripetiami si však skôr, či neskôr nejaké to vypadnutie zo zabehaného kolobehu štrnásť hodinových každodenných smien určite vynúti. Zvlášť, keď vzťahu s malou, veľmi múdrou avšak tiež aj krehkou dcérou Lisou (Katie Proctor) a pubertálnym, často vzdorujúcim synom Sebom (Rhys Stone) rodičovská absencia doma veľmi neprospieva.

Manželka Abbie (Debbie Honeywood) pracuje s obdivuhodnou trpezlivosťou a na podobne dlhé smeny ako ošetrovateľka starých, imobilných a chorých. Pred ošetrovanými hlása názor, že sa nechce na nich príliš citovo viazať. Len čo však zájde za roh ich domácností, starostlivosť na ňu rázom dolieha. Obzvlášť, keď vidí nezáujem príbuzných, ktorí si jej služby najali. Pod maskou svojej profesionality im ponúka starostlivosť veľmi podobnú takej, akú by bola ochotná dopriať vlastnej matke. A keď v jej vlastnej rodine nastane kríza, nakoniec sa česanie vlasov starou paňou pre ňu stane akousi náhradou za večnou prácou zapríčinenú absenciu doma a chýbajúcu rodinnú intimitu.

Dôležitou rekvizitou v príbehu sa stane dodávka - Rickyho pracovný nástroj potrebný na to, aby mohol každý objednaný balík doviezť tam, kam treba. Dodávka je síce investíciou, schopnou rodinu ešte viac zadĺžiť, no ak by si ju Ricky nekúpil, musel by si ju najímať v nevyhovujúcej cene. Rodina by tak finančne prichádzala ešte o viac. Na to, aby dodávku získal, musí dokonca Abbie predať svoje auto, a to jej vlastnú situáciu v práci rozhodne nezjednoduší. Dodávka sa pozvoľna stáva miestom, kde Ricky trávi najviac času. Paradoxne tiež miestom, kde sa odohrá aj jeden z ľudsky najkrajších momentov filmu, udržujúcich rodinu v pevnom zomknutí. Lenže...

„Je to moja dodávka!“ Ricky protestuje. „Je to naša licencia na prácu!“ argumentuje šéf vo chvíli, keď mu autoritatívne zakazuje voziť v nej blízkych. Dodávka sa tiež stane rekvizitou rodinného vzdoru snažiaceho zabrániť protagonistovi pracovať, keď jedno z detí kľúče k nej zámerne pred ním ukryje. Nie nepodobne ako v Zlodejoch bicyklov talianskeho neorealistu Vittoria de Sicu bicykel, tento raz je práve dodávka rekvizitou, na ktorú tvorcovia významovo nabaľujú jednu existenciálnu myšlienkovú vrstvu príbehu za druhou. Aby nakoniec bola „povýšená“ na skoro až existenčnú podmienku pre to, aby postavy vo svojich životoch vôbec mohli ako tak naďalej konštruktívne fungovať.

Scenár Paula Lavertyho v expozícií predstaví postavy, ich povahové črty a plány do budúcnosti. Hoci perspektíva novej práce sľubuje niekoľko dlhých rokov úmornej driny schopnej jednotlivých členov rodiny od seba odcudziť, cieľom sa stane najmä splatenie dlhov. To lepšie je akýmsi snom budúcnosti, ktorý nastane až po vyplatení posledného centu. Ak teda vôbec nastane... Kameraman Robbie Ryan, s takmer dokumentaristickou autenticitou, sleduje obe rodičovské postavy pri riešení bežných životných povinností. Mechanické, dôkladné načasovanie každého nasledujúceho pracovného kroku diváka takmer pocitovo otupí podobne ako postavy. Pocit únavy až vyhorenia je v niektorých záberoch skoro až hmatateľný. Keď sa prejavia asi najintenzívnejšie, prekvapivo začne do príbehu prenikať ľudskosť a bežná príjemná každodennosť rodinného života. A hoci ani ten nemusí byť vždy ideálny, rodina ako štruktúra spoločnosti je všeobecne tvorcami obhajovaná ako zdroj neoceniteľnej životnej podpory.

Režisér Ken Loach (Ja, Daniel Blake) s výrazným záujmom o sociálnu problematiku vo svojich filmoch majstrovsky dávkuje obe spomínané emocionálne polohy filmu – pracovnú aj rodinnú. Postavy sú ľudsky uveriteľné, plasticky charakterizované a umožňujú divákovi ľahko sa s nimi stotožniť. Či už na základe vlastných skúseností, prípadne možnej podobnosti s životnými osudmi ľudí naokolo. Hoci sa režisér sústreďuje na britské prostredie a následky hospodárskej krízy v až absurdnom kolobehu jej príčin, rôznych komplikácií a nedostatočných, či do budúcna stále viac zväzujúcich riešení, nekomentuje kriticky len jeden nefungujúci sociálny systém. Upozorňuje na každodennú skutočnosť, ktorá aj po rokoch stále pretrváva a rozhodne nie len v krajine pôvodu filmu. Snímka funguje na univerzálnej úrovni.

Herci sa zhostili svojich úloh veľmi presvedčivo. Postava syna sa spočiatku môže zdať mierne schematická, akoby občas neponúkala jeho konaniu dostatočnú motiváciu. Avšak pozvoľna sa stane akýmsi „zrkadlom“ svojho otca. Jeden charakter významovo dokresľuje druhý. S tým, ako si otec uvedomuje dôsledky svojho konania, odhaľuje, ako málo o svojom synovi doteraz vedel. Dojemný moment, kedy si Ricky uvedomí, že niekedy tak trochu proti svojej vôli ubližuje ľuďom, ktorých miluje – a divák dôkazy jeho lásky vo filme skutočne má možnosť aj vidieť –, je akýmsi myšlienkovým paradoxom predstavujúcim srdce celého filmu. Kľúčovým je pocit, že protagonista pod všetkým tým tlakom, ktorý naňho úmorná práca, bezohľadný zamestnávateľ a všetci naokolo vytvárajú, vlastne už nedokáže so svojimi vlastnými reakciami skoro nič urobiť. Len sa zúfalo snažiť nepokaziť ešte viac to, čo sa už pokazilo.

Vo filme Pardon, nezastihli sme vás je práca živobytím, prostriedkom ako sa dostať z dlhov, ale tiež aj v kritickom zohľadnení súčasných pomerov veľmi funkčným nástrojom šikany. Je dokonca vykreslená aj ako ničiteľka rodinných zväzkov a zdravia. Všetky motívy príbehu, spočiatku nenápadne predstavené, sa postupne navzájom myšlienkovo ovplyvňujú, gradujú až do nejedného skutočne vyhroteného momentu. Práca začne v priebehu deja ohrozovať životy protagonistov ako časovaná bomba, ktorej výbuch sa zdá byť osudovou nevyhnutnosťou. Príbeh surovo vynecháva akýkoľvek sentiment a neúprimné prikrášľovanie. Dokonca aj namiesto hudby Georgea Fentona, ktorá zvykne podobné príbehy vždy svojou melódiou zjemňovať do divácky prívetivejšej podoby, ako leitmotív filmom oveľa výraznejšie znie jednotná melódia vyzváňajúceho mobilného telefónu. A s ním aj nevyhnutná potreba protagonistov splniť si svoju ďalšiu pracovnú povinnosť. Lebo inak...

Pardon, nezastihli sme vás (Sorry We Missed You), Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko 2019
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Ken Loach
Scenár: Paul Laverty
Kamera: Robbie Ryan
Strih: Jonathan Morris
Hudba: George Fenton
Hrajú: Debbie Honeywood, Kris Hitchen, Rhys Stone, Nikki Marshall, Katie Proctor, Ross Brewster, Stephen Clegg, Alfie Dobson, Micky McGregor, Charlie Richmond, Julian Ions a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v  SR: 21. novembra 2019
Foto: Film Europe