Vraj každých pätnásť minút sa niekde na svete hrá Ravelove Bolero. Tento odkaz, navyše v rôznom podaní, v rôznych žánroch a rôzne poňaté dáva režisérka Anne Fontaine ako podtitulkový dej. Je to výborný nápad, počujeme bolero, vidíme hráčov v symfonickom orchestri, potom sa v rovnakom rytme obraz aj zvuk prehupne do džezovej verzie, inokedy ho svojsky a predsa rozpoznateľne spieva Afričanka a opäť orchester a dynamické gestá dirigenta. Rôzne verzie, ale jedna skladba. Melódia sa divákovi vrýva do pamäti, aj keď ju pravdepodobne už dávno dobre pozná. Ak je aj športový fanúšik, spomenie si na nezabudnuteľný voľný tanec britskej krasokorčuliarskej dvojice Jayne Torvillová a Christopher Dean. Áno, Maurice Ravel a Bolero.

Životopisných filmov sú plné filmové archívy. Vždy postavia ich tvorcov pred rovnakú výzvu – pozrieť sa na osobu, či v lepšom prípade na osobnosť komplexne, čo samozrejme nevyhnutne vedie k prepálenej minutáži a márnom pátraní po dráme, alebo si vybrať iba úsek z jeho života, hľadať a nájsť príbeh. Režisérka Anne Fontaine zvolila druhú možnosť, tým skôr, že mala k dispozícii aj zaujímavý fakt – Ravelove Bolero nevzniklo náhodou, ako tvorivé vzopätie, ale na objednávku. K dispozícii mala režisérka prácu francúzskeho žurnalistu a muzikológa Marcela Marnata, ktorý mimochodom zomrel v decembri 2024 vo veku 91 rokov. Jeho biografia o Mauricovi Ravelovi jej poskytla dostatok zaujímavých informácií.

Mladý Maurice Ravel (skvelý Raphaël Personnaz) hrá svoju skladbu pred komisiou tzv. Rímskej ceny, čo bol štipendium pre študentov umenia. Už z tvárí ctihodných starcov je zrejmé, ako Ravel dopadne. Je začiatok dvadsiateho storočia a Ravel sa o cenu postupne uchádza päťkrát. Vždy neúspešne. A niekoľko rokov neskôr vstupujeme do príbehu s hlavným motívom. Píše sa rok 1928 a k Ravelovi prichádza exaltovaná dáma a objednáva si u skladateľa hudbu pre svoj nový balet. Je to Ida Rubinsten (Jeanne Balibar), ruská tanečníčka a choreografka, bohatá a excentrická, ktorá chce po Ravelovi niečo „telesné, uhrančivé a erotické“. Nie je jasné, prečo sa Ida Rubinstein rozhodla práve pre Ravela, ktorý je jemný, kultivovaný a melancholický. Zahalený do cigaretového dymu je stále viac pohrúžený do seba. Až postupne vlastne odhalíme, že mala asi „nos“.

Nie je to však šťastné Ravelove obdobie, nazvali by sme to tvorivou krízou. V rodinnej vile v Montfort-L’Amaury blízko Paríža, kde žije so svojou matkou (Anne Alvaro) je vzdialený od vzruchu mesta. Občasné stretnutia s priateľom Cipom (Vincent Perez) a jeho sestrou Misiou (Doria Tillier) postupne odhaľujú jeho zvláštny vzťah k ženám. Cipo naznačuje, že Misia (V skutočnosti Misie Sert, žena, ktorá patrila v období Belle Époque k najvplyvnejším postavám parížskej bohémskej scény. Bola múzou mnohých, Liszta, Mallarmého, Prousta, jej portrét namaľoval Renoir.) ho azda aj miluje, napriek tomu, že už má tretieho manžela. Ravel to prijíma s nehybnou tvárou a netušíme, či si fyzickú príťažlivosť Misie vôbec uvedomuje. Nikdy ju nepobozká. Aj pri svojich návštevách nevestinca je pohrúžený do seba a najerotickejšie napokon vyznieva, keď požiada jedno z dievčat, aby si pomaly naťahovalo dlhé Misiine saténové rukavice, ktoré si zabudla v taxíku. Ravel chce počuť, ako sa satén kĺže po pokožke. (V mysli sa mi vynorila spomienka na fetišizmus Luísa Buňuela a motív topánok vo Viridiane). Napokon sa erotika jemne zjavuje a aj vytráca v jeho rozhovoroch s Misiou– keď Ravel hovorí, že neverí v múzy a ich vplyv.

Ravelova cesta k Boleru sa vo filme Anne Fontaine rozpadá na sekvencie, ktoré sa odohrali skôr, alebo neskôr, ako dostal objednávku. Zrazu sme niekedy v období prvej svetovej vojny,  Ravelov hlas číta list matke a dozvedáme sa, že dobrovoľne narukoval, avšak jeho túžba ísť k letectvu sa nesplnila, stal sa zdravotníkom. V zázemí nemocnice je ušetrený hrôz Veľkej vojny, ale napokon je to iba ďalšia melancholická vsuvka, ktorá rytmus filmy brzdí a spomaľuje. V roku 1928 sa vydáva do Ameriky, kde slávi úspech so svojou klavírnou tvorbou. Tieto sekvencie Anne Fontaine skracuje a aj rytmizuje, keď znie klavírny opus, Ravel ho hrá vždy v inom prostredí a iba nenápadný titulok dáva vedieť, kde sa práve nachádza.

Tak ako Ravel nie je schopný zložiť niečo, čo by vyhovovalo požiadavke Idy Rubinstein, režisérka v ruchoch postupne naznačuje to, čím napokon sedemnásťminútové Bolero fascinuje a kde možno nevdojak hľadá Maurice Ravel inšpiráciu. Rytmus – raz ohlušujúci v továrne plnej ozrutných železných stojov, inokedy náhlivo tikajúci budík na Ravelovom nočnom stolíku, aj metronom, keď sa pokúša zapisovať noty. Medzitým do deja vstupujú ďalšie postavy, priateľka – klaviristka Marguerite Long (Emmanuelle Devos) a gazdiná, ktorá jednoducho upozorní Ravela na svoju obľúbenú skladbu – šláger Valencia. Ako leitmotív sa vinú príbehom Ravelove stretnutia s Misiou, ktoré sa však napokon stávajú únavné, keďže je už jasné, že ich vzťah sa nikam neposunie.

Ida Rubinstein sa nástojčivo dožaduje skladby, s Ravelom sa sporia o jej minutáž, až sa zhodnú na sedemnástich minútach. Napokon je Bolero hotové a parížska opera zažije veľký večer. Avšak dramatická koncepcia Idy Rubinsteinovej sa diametrálne odlišuje od toho, ako si Ravel balet predstavoval. Tanečníčka predvedie akési bakchanálie, v orientálnom kostýme vyzývavo tancuje na stole, okolo ktorého krúžia muži aj ženy. Núka sa im, predvádza sa a uniká im. Je tam vášeň, je tam erotika. Avšak Ravel je sklamaný, napriek tomu, že sa mu pri ďakovačke Rubinsteinová klania. Chcel iné Bolero, industriálne, tvrdšie, tak ako ho cítil v továrne.

Smrť Ravelovej matky a možno aj únava z toho, že sa mu napokon podarilo Bolero vytrpieť vedie k jeho zväčšujúcej sa osamelosti. Melanchólia sa stáva patológiou, Ravel postupne zabúda, stráca sa v svojom svete. Nie je schopný skladať, písať. Keď ide s Cipom po ulici a nejaký chlapec si pohmkáva známu melódiu Bolera, Ravel z hlbín svojej miznúcej pamäti vyloví spomienku: „Ozaj som to zložil? Nebolo to zlé“. Cipo aj priatelia sú zhrození jeho zdravotným stavom a presvedčia ho, aby sa dal operovať, aj keď nie je jasné, o akú neurologickú diagnózu ide. Keď v zábere tlačí ošetrovateľ po nemocničnej chodbe vozík s Ravelom, ktorý má oviazanú hlavu, zaváhame, či to malo ešte zmysel.

Maurice Ravel po neúspešnej operácii zomiera, má iba 62 rokov. Záverečná sekvencia pripomína ženy, ktoré stáli za krehkou postavou skladateľa. Jeho matku, Misiu, Idu Rubinstein, klaviristku Marguerite Long, tváre z nevestinca aj gazdinú. Sekvencia je čiernobiela, skladateľ má v prestrihoch na sebe to, čo mu bolo najvlastnejšie. Čierny oblek, bielu košeľu a bieleho motýlika. Tak dirigoval svoje skladby. Avšak ani tento výtvarný ornament nenaruší už trocha únavný rytmus filmu, tak odlišný od dynamiky Bolera.

Anne Fontaine (1959, Luxembursko) je u nás predovšetkým známa ako režisérka portrétu Coco Chanel (2010), ktorý získal cenu BAFTA za najlepší neanglicky hovorený film, Audrey Tatou bola ocenená ako najlepšia herečka v hlavnej úlohe, na European Film Awards získala režisérka cenu divákov. V poľskej koprodukcii nakrútila film Agnus Dei (2017), ktorý získava ocenenie Cézar za najlepší film, režisérka za najlepšiu réžiu a ocenenie získali aj traja scenáristi spolu s Anne Fontaine, a kameramanka Caroline Champetier.

Tu ako režisérka aj ako spoluscenáristka stvorila iný životopisný film. Je plný úžasnej atmosféry Paríža začiatku storočia, noblesnej a trblietavej, nádherných kostýmov a lesku. Bolero je však aj intímny portrét človeka, ktorý nám uniká. Nedostaneme sa do jeho duše, zostáva uzatvorený v svojej bubline a nedozvieme sa ani o jeho vzťahu k ženám. Problematická zostáva druhá časť filmu, keď sa rytmus neúmerne spomaľuje. Niektoré motívy, ako opakujúce sa zabúdanie Ravelových lakoviek, sú zbytočným ornamentom, trocha lacnou ozdôbkou. Napokon zostáva veľa nezodpovedaných otázok o Ravelovi človeku, aj skladateľovi. Možno to tak Anne Fontaine chcela. Jej Bolero nie je pitva, je to zľahka načrtnutý obraz krehkého človeka, jeho utrpenia, aj geniality. Škoda, že symbol jeho najznámejšej skladby Bolera sa v rytme nepremietol do filmu a namiesto vrcholiaceho finále sa iba ticho vytráca génius Maurica Ravela.

Bolero, Francúzsko, 2024
Dĺžka: 120 minút
Réžia: Anne Fontaine
Scenár: Claire Barré
Kamera: Christophe Beaucarne
Strih: Thibaut Damade
Scénografia: Riton Dupire-Clément
Kostýmy: Anaïs Romand, Luca Costigliolo
Hrajú: Raphaël Personnaz, Doria Tillier, Jeanne Balibar, Emmanuelle Devos, Vincent Perez, Anne Alvaro, Sophie Guillemin, Alexandre Tharaud, Marie Denarnaud, Serge Riaboukine, Jelle De Beule, Katia Tchenko, Elisa Doughty, Thi Mai Nguyen (menej)
Produkcia: Philippe Carcassonne, Julien Deris, David Gauquié, Jean-Louis Livi
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 29. mája 2025
Foto: Film Europe