Festival v Karlových Varoch sa skončil slávnostným odovzdaním cien a z výsledkov mali radosť najmä naši tvorcovia. Ako je už známe slovenský režisér Miro Remo získal trofej najvyššiu – Krištáľový glóbus za najlepší film hlavnej súťaže - za dokument Radšej zošalieť v divočine. Že túto radosť zakalí smútok ešte netušil, ale o tom neskôr. Slovenská kinematografia už dávno nemala tak reprezentatívne zastúpenie, čo sa odrazilo tak na cenách, ako aj na návštevnosti a popularite. Snímku Duchoň uviedli mimo súťaže, ale mala mimoriadny ohlas. Zbormajster dostal dve ceny – neštatutárnu Cenu Europa Cinemas Label ako najlepší film hlavnej súťaže a Kateřina Falbrová za úlohu vo filme Zvláštne uznanie. Tentoraz sa skutočne nemusíme sťažovať a ostáva len dúfať, že nezaspíme na vavrínoch.

Z víťazstva sa radovali režisér i čudáci 

Je možné stráviť život na jednom mieste ? Túto otázku si položili Aleš Palán a Jan Šibik v knihe Radšej zošalieť v divočine (Raději zešílet v divočine). Podľa ich predlohy nakrútil rovnomenný film Miro Remo v česko-slovenskej koprodukcii. Hlavnými hrdinami sú dvojčatá František a Ondřej Klišíkovci, čudáci, povahovo diametrálne vzdialaní, ktorí žijú na jednom mieste, stále opakujú tie isté úkony. Neúnavne tárajú nezmysly, často veľmi úsmevné i únavné. Sú to blázni alebo charizmatické osobnosti je ťažké povedať, možno aj jedno aj druhé. František je známy aj z disentu a dokonca bol aj literárne činný. Pretechnizovaná spoločnosť iste mnohých búrlivákov zvádza aj k takejto originálnej vzbure. Veď utiecť od civilizácie a žiť ako praľudia, nie je do istého času taký nezmysel. No čo potom so životom, keď už nebudú vládať postarať sa o seba, František a Ondřej však nikdy nedospejú, sú to stále deti, žijú bukolickým životom, nemajú perspektívu a vôbec im to neprekáža. Je im v tomto svete dobre. František je búrlivák a bohém. Brat Ondřej zasa utiahnutý, ale rád sa pozerá fľaše na dno, čo mu brat neustále vyčíta. Sú to nesporne svojrázne osobnosti, o ktorých nakrútiť dokument priam zvádzalo.

A preto sa nečudujem rozhodnutiu medzinárodnej poroty, že ju ich mikrosvet uchvátil, lebo je to všeobecný trend na všetkých väčších festivaloch hľadať originálne príbehy a vyhýbať sa mainstreamu. Je to správna cesta, no mnoho dokonalých filmov tak ostáva nepovšimnutých, ale netreba sa báť o ich osud, lebo o nich sa postarajú diváci. Ostáva len dúfať, že tento trend pominie, lebo je obava, aby sa príliš nerozkošatil a prestane byť zaujímavý. Zvádza totiž tvorcov zapáčiť sa porotám, a to nie je dobrá cesta. Filmu Radšej zošalieť v divočine sa však netýka, lebo profesionálnemu uchopeniu témy nemožno nič vyčítať a je predpoklad, že Miro Remo sa po tomto úspechu vydá aj inou cestou.

Radosť vystriedal šok

V soboru večer si Miro Remo prevzal hlavnú cenu festivalu a v nedeľu prekvapila správa, že dopoludnia našli v rybníku pri Prahe, konkrétne obec Ohrovec, utopeného hrdinu snímku Františka Klišíka, píše vo svojom článku spisovateľ Aleš Palán, podľa predlohy ktorého film vznikol. Autor dlho sledoval deväť takýchto pustovníkov žijúcich na Šumave. Dvojčatá Ondřej a František Klišíkovci, ktorí majú 62 rokov sú známe tváre z okolia šumavských Vojar, žijú neortodoxným spôsobom života na samote a neustála sa hádajú. Bratia Klišíkovci skončili školu v siedmej triede – nezvládnuteľný František pracoval v panelárni v Prahe. Tam sa zoznámil s autormi disentu Janom Patočkom, spisovateľom Eugenom Bondim, s ktorými sú dodnes kamaráti. Sám začal písať básne a podpísal za Hnutie za občiansku slobodu, pomáhal zakladať Občianske fórum, neskôr sa však politiky vzdal. „Krčmy to bola moja univerzita“, hovorieval.

Vo štvrtok prišli, aby sa poprechádzali na červenom koberci, predstavili sa obecenstvu na premiére filmu. Hanblivý Ondrej ešte v ten deň odišiel na Šumavu, nikto predsa musí nakŕmiť kravy, ale veselý František si to užíval do konca. Zabával sa v bare, ráno bol na besede a tešil sa, že s filmom bude chodiť po republike na besedy. Keď mu telefonicky Miro Remo oznámil: „Vyhralisme“, František bol nadšený. Nedeľná správa je nielen pre režiséra, ale pre všetkých nepochopiteľná, čo tam robil, kam sa ponáhľal, lebo na záverečnom ceremoniály už nebol na festivale. František podľa Palána odišiel v štýle prekliatych básnikov: „Ta časová súhra je desivá: štvrtok premiéra, v piatok beseda s publikom, sobota Krištáľový glóbus a v noci zo soboty na nedeľu smrť. František odišiel na samom vrchole.“ 

Palán pripomenul, že otvorenejší z dvojčiat, František, bol už neraz na hranici života a smrti. Keď sa vrátil na Šumavu, po nezhode s priateľkou, začal pracovať na píle, kde prišiel o ruku. Pri spolupráci na knihe ho zmlátila parta násilníkov tak brutálne, že skončil v nemocnici s vážnym poranením mozgu. Keď Remo začal nakrúcať film podal si ho zasa býk. Šťastie si zrejme vyčerpal – rybník mu bol osudný. Čo sa stalo sa zrejme ešte len dozvieme.

Iránu sa radšej vyhnúť

Niet pochybností, že súťažný film Bezprávie (Bidad) iránskeho režiséra Soheila Beiraghiho, ktorý vznikol v nezávislej produkcii, lebo miestna cenzúra by ho neschválila, patril k favoritom. Získal Zvláštnu cenu poroty za sugestívne nakrútený námet nezmyselného zákona, ktorý zakazuje ženám verejne vystupovať. Mladé dievčatá a ženy vôbec to nemajú v Iráne ľahké. Talentovaná mladá speváčka sa tomuto nezmyslu vzoprie a spieva kde sa len dá. Dokonca sa jej podarí zaujať aj na sociálnych sieťach, má veľký úspech a to už vládnu moc znepokojuje. Väzenie ju neminie, ale matka ju odtiaľ dostane. Situácia nevyzerá ružovo, niet nádeje, že sa v toto smere niečo zmení, ale mladí sa začínajú búriť. Či z tejto iskierky nádeje vzbĺkne veľký požiar je zatiaľ len zbožné želanie. Nádej však zomiera posledná a tešne sa, že žijeme síce v komplikovanej, ale predsa len kultúrnej Európe.

Keď nedohodnú bude to ex aequo

Na originálne témy zameraný festival podporil tento trend aj udelením ex aequo Ceny za réžiu. Vytautas Katkus sa v Návštevníkovi (Svečias) sústredil na muža, ktorý hľadá seba samého v mesto svojej mladosti. Mladomanžel, ktorý žije v Nórsku, po narodení dieťaťa odchádza do Litvy predať rodičovský dom. To je jeho jediný ciel. No netuší, že spomienky a atmosféra domova ho tak pohltí. Potĺka sa ulicami stretáva priateľov, nemajú si už veľa čo povedať a predsa sa s nimi nedokáže rozlúčiť. Pôvodne krátka cesta, len na predaj domu, sa neúnosne predlžuje a k práve narodenému potomkovi sa neponáhľa. V meste, ktoré už nie je jeho, kde už oň takmer nikto nejaví záujem, hľadá uspokojenie a vnútorný pokoj. Neprekáža mu ani to, že starí známi od neho takmer bočia. Jeho nostalgia za domovom je príliš silná vyrozprávaná do detailov a precízne, sugestívne dokreslila celkové rozpoloženie hrdinu. Jednoduchosť a zdanlivá bezkonfliktnosť priniesla filmu Cenu za réžiu.

Porota rozhodla takisto nie náhodou odmeniť aj francúzskeho režiséra Nathana Ambrosioniho za réžiu filmu Z lásky (Les enfants vont bien) o žene, ktorá musela prijať rolu matky, i keď nikdy o ňu nestála. Ambrosioni sa sústredil predovšetkým na jej prerod, kúsok po kúsku sa mení pred očami divákov. Snímka sa sústredila najmä momenty váhania, bezradnosti s novou situáciou,s prijatím nanútenej úlohy, ktorá ju nakoniec možno urobí aj šťastnou a dá zmysel života. Za sugestívny profil prerodu jednej ženy sa Cena za réžiu ocitla takisto v správnych rukách.

Tjelta a Brendemühl excelovali

O filme sme už podrobne písali - témou je manželský trojuholník, ale podstatou karierizmus, pretvárka a problém prisťahovalectva. Nórska herečka Pia Tjelta je objav a nemala ľahkú úlohu stvárniť tak rozporuplnú ženu akou je jej Eva vo filme Nehovor mi mami (Se meg) režisérky Niny Knag. Žena sklamaná manželom mu napriek tomu pomáha v klesajúcej kariére. Začne pracovať v azylovom centre kde sa zoznámi s mladým Sýrčanom. Mladý muž, jej učaruje aj svojim literárnym talentom. Podľahne mu, stanú sa milencami, ale ako sa zachová, keď romanca speje ku koncu, jej neslúži ku cti. Eva je v podstate vypočítavá, klame, milenca zradí, vyhostia ho, aby si udržala dobrú povesť, dokonca aj bezcharakterného manžela a s falošnou slávou užívala jeho vzostupnú politickú kariéru. Jej postava má veľa odtieňov a herečka si s nimi farbisto poradila. Cena za ženský herecký výkon nebol prekvapením.

Takisto zaujímavo si počínal aj jej španielsky herecký kolega Alex Brendemühl v trojhodinovom filme Keď sa z rieky stane more (Quan un riu esdevé el mar) réžiséra Pere Vilá Barcelóa, ktorý využil všetky možnosti ponúknuté témou. Takisto v plnej miere s využil svoj bohatý herecký register, najmä civilný herecký prejav. Zahral si až neuveriteľne trpezlivého otca dievčiny, ktorej jedná zlá skúsenosť rozvrátila celý život. Dcéra Gaia nevie čo zo sebou, nedokáže sa mieriť s tým čo sa stalo. Otec jej oporou, trpezlivo jej pomáha, na muža až neuveriteľne citlivo, chápe ju a nikdy nenechá v neistote. Kultivovaný herecký prejav mu právom priniesol Cenu za mužský herecký výkon

Herecké výkony tohto roku doplnili o ďalšiu kategóriu – Zvláštne uznanie. Mladej herečke – neherečke Kateřine Falbrovej (v čase nakrúcania mala 12 rokov) pririekli za herecký výkon vo filme Zbormajster režiséra Ondřeja Provazníka túto cenu. S mimoriadnym uznaním možno len súhlasiť, lebo o tomto mladom talente budeme ešte počuť. No popri tom nemožno zabudnúť, že vynikajúci herecký výkon podal aj Juraj loj v úlohe zbormajstra.

Foto: Film Servis Festival Karlovy Vary