Zo širokého registra žánrových označení filmu Kronika večných snílkov asi najviac nesedí zaradenie do oboru filmových balád. To preto, že tu o žiadnu pochmúrnu atmosféru s tragickým koncom nejde, skôr naopak. Divák si z nej v podstate môže vybrať čokoľvek - magicko-realistickú fresku, absurdnú rodinnú komédiu, ľudovú grotesku, prepis slovenskej klasiky a tak ďalej. Sieť citácií, odbočiek a narážok je XXL a ponúka v podstate všetkým všetko.

Režisér a scenárista Rasťo Boroš situuje rodinu troch bratov a ich lyricko-dementnú matku (Jana Oľhová) do starého, rozpadávajúceho sa domu niekde na vidieku stredného Slovenska, keďže sa v dialógoch spomínajú ovce, snáď v horách, aj keď zvonku to tak nevyzerá, lebo ide o južné reálie. Bratia pokrývajú všetky vekové kategórie, najmladší je Aureliáno (Samuel Teicher), básnik, takmer neustále za písacím strojom, spisujúci rodinnú kroniku, dôsledne prenasledovaný akčnou Jessicou, ale snívajúci o záhadnej Istane (Anežka Petrová). Inú individuálnu dynamiku demonštruje Enriko (Milan Ondrík). Južanský naturel nezaprie a pripomína viac prihlúpleho talianskeho dona, než nejakú jeho slovenskú odrodu. Tretí brat, tajný marxista Titus (Milan Mikulčík) je učenec – filozof, teda veľa číta a mudruje. Takto určená postava je zrejme režisérovou obľúbenou akvizíciou, lebo ju nájdeme aj v jeho predošlom filme Čierne na bielom koni (2022). Istí intelektuálnu kalibráciu príbehu, keby sa náhodou niekomu zdalo, že ide len o nezáväznú hru o ničom.

Veľa sa toho v tomto príbehu neudeje, skladá sa z rozohraných skečových charakteristík jednotlivých bratov s občasným pohybom kamery na duchom neprítomnú matku, sediacu za šijacím strojom. Produkuje stále tie isté šaty, ktoré potom s Enrikom akože predávajú, ale do mesta na trh sa nedostanú. Ide o čisto fiktívne, láskavé divadlo. O bratoch sa rozpráva hlavne cez ich vzťahy k ženám, tým reálnym i vysneným. Enrikovi sa zjavuje krásna Angelina. Hľadá ju všade a nakoniec vyhrabe kdesi na cintoríne. Titusova láska prichádza do domu každý týždeň. Kora (Eva Bándor) má dve vysoké školy, príde autobusom spolu s kŕdľom oviec v malých čiernych a vyznáva mu nehynúcu lásku až za hrob. Všetci sa tu akosi radi zabíjajú, Kora a Aureliano ukončia svoje životy dobrovoľne, ale keďže nejde o nič vážne, pokračujú kľudne ďalej, Kora na elektrickom stĺpe a duch Aureliano sa s Jessicou na záver chagallovsky vznáša kamsi ďaleko. Ostáva po nich v poslednom zábere len kytička. Vlastne umiera i matka. Akýmsi symbolickým koncom je teda smerovanie k posledným veciam, do kostola, na cintorín a do večnosti.

V podobe ducha sa zjavuje aj ich otec ako komunistický našepkávač, či ako si ten marxistický lobbing vysvetľovať. Jeho politickým avatarom je Titus, snaží sa naverbovať i Aureliana, v obale od rozprávok mu daruje komunistický Manifest. Do týchto politických aktivít aktuálne zaznieva Internacionála. Otca si nakoniec odvedú chlapci na tanku a vôbec nie náhodou hovoria rusky.

Interpretovať tento patchwork ambicióznych skečov inak než komediálne variácie na tému platonického libida, inscenované v palete najrôznejších poetík a kultúrnych kľúčov, je asi tak najbližšie k pravde. Neviem, či ide o nejakú verziu neskoršej polodekadentnej postmoderny, alebo jednoducho o nepriznanú epigónsku show, kopírujúcu poetiku Emira Kusturicu a našťastie i Jakubiska, čo predsa len aspoň trochu približuje dianie filmu k niečomu, čo sa s prižmúrením oboch očí dá označiť za legitímnu inšpiráciu v rámci jednej kultúrnej domény.

Čo je však neprijateľné až iritujúce, je snaha spojiť tento nenáročný výlet pre nepoučených, so slovenskou literárnou klasikou. Nemá s Ťapákovcami Boženy Slančíkovej Timravy spoločné nič a keby existovalo ešte presnejšie slovo, hneď by som ho použila. Nič, je zatiaľ vyčerpávajúce. Čítanie vyhlásení, že ide o analýzu slovenského osudu, mentality, identity a všetkého čo je o nás a pre nás, je ďalšou zaťažkávajúcou skúškou kritikovej trpezlivosti. Na premiére filmu, ktorý otváral Art Film v Košiciach, hovorila Eva Bándor s dojatím, že sa všetci vlastne len tak slobodne a s nadšením pri nakrúcaní hrali, čo asi najlepšie vystihuje intencie vzniku tohto filmu. Vôbec by to dielo nezhadzovalo, skôr naopak. Zaujímať však pózy zasvätených analytikov a znalcov čohosi, čo sa vo filme ani nemihne, je nemiestne.

V ďalšom plane tu ide aj o schopnosť rozprávať príbehy cez prizmu vlastnej poetiky, nastavenej na obsahy, ktoré sú ak nie čitateľné, tak aspoň nejako emocionálne uspokojujúce, čo samozrejme nie je prípadom tohto filmu. Režisérovej poetike chýba jednotná orientačná os. Keby ju nastavil napríklad na slovenský folklór, alebo na nejaké rómske reálie, ich dynamiku a imagináciu a kontrastne citoval čosi úplne iné, možno by dosiahol nejakú štýlovú jednotu, ale čerpať a rozvíjať príbeh z jedného zdroja predpokladá jeho dokonalú znalosť. A to je zrejme problém. Preto je jednoduchšie skladať ho z momentálnych nápadov a tak sa chvíľu podobať na Balkán a potom Latinskú Ameriku, dokonca zabrúsiť ak sa nemýlim k éterickým prerafaelitom (Istana v klavírnom bazéne) a množstvu ďalších “pôžičiek”.

Povrchné obrazové surfovanie má aj svoju jazykovú obeť, bijúcu do očí v názve. Chcelo to len málo, siahnuť do slovníka a zistiť, že snílek je bohemizmus ako hrom. Slovenský hraný film neustále osciluje medzi svojimi príbehovými schémami, alebo sa odtrhne a v sebavedomom tvorivom nadšení servíruje divoké kompilácie zo všetkých svetových strán, bohato dotované ornamentami s ovečkami, sliepkami a kopou peria.

Kronika večných snílkov, Slovensko / Česko, 2025
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Rasťo Boroš
Scenár: Rasťo Boroš
Kamera: Tomasz Wierzbicki
Hudba: Martin Štefánik, Martin Štefánik
Strih: Adam Okoličány
Produkcia: Rasťo Boroš
Hrajú: Milan Ondrík, Anežka Petrová, Milan Mikulčík, Samuel Teicher, Kristína Spáčová, Éva Bandor, Peter Oszlík, Jana Oľhová, Veronika Meszárosová, Anna Dysko
Distribúcia: Continental Film
Premiéra v SR: 3. júla 2025
Foto: Continental Film