V najnovšom filme turecko- talianskeho režiséra Ferzana Özpeteka je veľa autobiografických čŕt. Tie bývajú často pre bežného diváka ťažko odhaliteľné, ale sú dôležité. Zväčša vypovedajú viac o emóciách, ako o reáliách. Film Diamanty ako keby bol extraktom spomienok, vyznaní aj príbehov, ktoré sa možno nikdy nestali.
Na záhrade je spoločnosť, roznáša sa jedlo, všetky tie talianske lahôdky. Spoločnosť sa skladá takmer výlučne z dám. Hostiteľ, istý Ferzan (sám režisér Ferzan Özpetek) pri servírovaní horúcich lasagní oznamuje dámam, že sú jeho obľúbené herečky a chce s nimi nakrútiť film o ženskej sile.

Luisa Ranieri, Jasmine Trinca, Nicole Grimaudo, Paola Minaccioni, Elena Sofia Ricci, Lunetta Savino, Aurora Giovinazzo, Milena Vukotic, Carla Signoris, Anna Ferzetti a Loredana Cannata, ale aj ďalšie. Takže sci fi, smeje sa jedna z nich. Žartuje sa, režisér nazve tieto dámy svojimi diamantami. A zaznie vtipný ženský komentár – „takže akýsi vagínodrom“. Režisér Ferzan Ozpetek im medzi taniermi s pastou rozdáva prvú načrtnutú verziu scenára, bude to film o ženskej sile. Herečky čítajú a ich hlasy naznačujú v úryvkoch zo scenára vzťahy, emócie aj konflikty, ku ktorým vo filme dôjde.

Ocitáme sa v sedemdesiatych rokoch v Ríme, v renomovanej krajčírskej dielni. Žiadne kostýmy pre bohaté paničky, ale všetko pre svet filmu. Minulé storočia, historické toalety. Majiteľkami salónu sú dve sestry, Alberta (Luisa Ranieri), neprístupná a despotická a Gabrielle (Jasmine Trinca), ktorá skrýva svoje utrpenie zo straty dcéry za pohárik prosecca či koňaku. Ruch dielne, brokáty, zamaty a tafty. Do toho ruchu sa osadenstvo dozvedá, že si kostýmy u nich pre historickú drámu objedná Bianca Vega (Vanessa Scalera), držiteľka Oscara. Začína sa boj a závod s časom, keďže Alberta sľúbi, k prekvapeniu zamestnankýň, že jej dielňa vytvorí kostýmy nielen pre hlavné postavy, ale pre celý film. Kľúčom je kostým hlavnej postavy, ženy, ktorá urobí všetko, aby sa nemusela vydať za muža, ktorého nechce, ale ktorého jej núti otec. Kostým to má vyjadriť, je to ozvena jej zronenej duše zdôrazňuje Bianca Vega.

Postupne film odhaľuje ďalšie kľúčové postavy príbehy. Šitie kostýmov, hľadanie správneho materiálu či odtieňa je jemnou niťou, ktoré ich spája, ale za každou podstavou je jej vlastný príbeh, hľadanie lásky, utrpenie či samota. Nina (Paola Minaccioni) je hlavnou krajčírkou, vždy má na všetko odpoveď, ale potichu trpí tým, že jej syn odmieta komunikovať, zamkol sa v svojej izbe a ani ona, ani jej muž ho z utrpenia akejsi krízy dospievania nedokážu vytiahnuť. Modistka Paolina (Anna Ferzetti) ledva prežíva ako slobodná matka a svojho malého syna s tichým súhlasom krajčírok skrýva v miestnosti s gombíkmi, lebo jej chýbajú peniaze na obedy aj aktivity syna v škole. Ďalšou v zozname je Nicoletta (Milena Mancini), ktorú doma týra manžel a vyhráža sa, že ju hodí do studne na ich záhrade, ktoré ústí do Tibery. A okrem ďalších aj starnúca Silvana (Mara Venier), dobrý duch dielne. Varí svoje skvelé lasagne, perie, pre každého má pochopenie.

Film je plný dialógov, vášne, ale aj hudby a piesní. Z všetkých príbehov je cítiť enormný obdiv režiséra k ženám. Keď jedna z postáv hovorí: „Nech sa pozeráme kdekoľvek, ženský pohľad vždy mieri k nebu. Smeruje k tomu, čo my nevidíme, ale cítime. Sme spojené s hviezdami“ je táto scéna akýmsi extraktom filmu. To, čo možno všetci vnímajú iba ako kostým, je zároveň projekciou ženskej duše. Aj tam, kde by sme to nečakali. Eleonóra (Lunetta Savino) spolu s ďalšími ženami ošetruje zranenia svojej netere Beatrice (Aurora Giovinazzo), ktoréutrpela pri demonštrácii. Dievča sa bojí vrátiť domov, kde u možno polícia bude hľadať. Ale ani Eleonóra ju  nechce zobrať ku sebe. Ženy náhlivo rozmýšľajú kam s dievčinou, napokon bude Beatrice schovaná v prezliekarni, kam šéfka Alberta nikdy nechodí. Keď sa tam však Alberta raz zjaví, všimne si, že šaty originálne dievčina upravila. Je rozhodnuté. Beatrice sa stáva členkou tímu. Svoj príbeh má aj neprístupná Alberta. Do krajčírskej dielne sa ohlási doktor Leonardo Cavani (Carmine Recano) ktorý chce investíciou podporiť dielňu. Je to bývalý Albertin partner, ktorý pred desiatimi rokmi neprišiel na dohodnutú schôdzku. Nechal ju čakať na železničnej stanici v Paríži. Bez vysvetlenia. Alberta je evidentne spomienkou zasiahnutá, ale nedáva na sebe nič znať.

Zatiaľ Ferzan Özpetek servíroval romantiku, túžbu po láske, hoc aj nenaplnenú, trápenie. Teraz začne servírovať drámu. Kriminálnu drámu. Nikoletta je opäť zranená, ale tento raz jej už kolegyne neveria, že ju v noci uštipol hmyz, alebo že sa udrela. S plačom prezradí, že ak neprestane chodiť do práce, manžel ju hodí do studne a nik ju už nenájde. Studňa ústi do Tibery. Ženy sa dohodnú, že jej budú každý večer volať. Ak im do telefónu povie heslo: Ružový gombík, je všetko v poriadku. Ak povie Modrý gombík, je zle. A odporučia, aby sa manžela zbavila. Nikoletta sa desí toho, ako by jeho zmiznutie vysvetlila. Povieš, že si odišiel kúpiť cigarety a už sa nevrátil, znie odpoveď. Sme svedkami ďalšieho násilia, Nikolettin manžel ju vlečie k studni, prší, žena kričí a bráni sa. Neskôr v dome dvíha slúchadlo a hovorí: Modrý gombík.... po odmlke sa opraví: Nie, ružový!

Pokračuje šitie, hektika, spory s režisérom, ktorému sa šaty pre hlavnú herečku nepáčia. Návrhárka Bianca Vega je sklamaná zo seba. Mala pocit, že je nula aj keď si išla pre Oscara. Miešajú sa jednotlivé príbehy. Paolina prináša Alberte údajne veľmi cennú brošňu, ktorú jej zanechal manžel. Prosí ju, aby ju predala a ona mohla zabezpečiť synčeka. Alberta zistí, že brošňa je bezcenná, ale Paoline povie, že má značnú hodnotu a necháva si ju. Rozhodne, že dielňa bude chlapčekovi platiť výdavky do školy a Paoline zvýši plat. Príbehy sa postupne uzatvárajú. Nikoletta zrazu chodí do práce nalíčená, učesaná a usmievavá. Preto, lebo manžel si odišiel kúpiť cigarety a už sa nevrátil, hovorí kolegyniam. Aj Albertin príbeh má pointu. Pri náhodnom stretnutí v reštaurácii sedí pri vedľajšom stole jej bývalá láska Cavani s manželkou Ritou (Loredana Cannata). Tá je na vozíčku, Alberta pochopí, prečo vtedy neprišiel. Albertina sestra Gabrielle si roky nechce priznať, že jej dcérka je mŕtva. Keď jej to Alberta vykričí, utečie na ulicu, Alberta ju dobehne a v emotívnej scéne jej vyznáva svoju starosť o ňu. Nad nimi sa rysuje veľký mural, vidíme z neho iba úryvky, ženskú tvár s doširoka otvorenými očami. Ako Gabrielle. Tu radšej Özpetek rieši romantickú scénu zmierenia viac obrazom, ako slovami, lebo balansuje na hrane gýča.

Pri hostine, kde sa servírujú báječné lasagne, kde žiari čerstvá zelenina a pije sa iskrivé víno sa táto zmes príbehov končí. Sú tam všetky, tie, ktoré zošívali svoje osudy aj neuveriteľné toalety, starnúca hviezda divadla Alida Borghese (Carla Signoris) aj mladá hviezda filmového plátna Sofia Volpi (Kasia Smutniak), ktoré sa ešte pred pár okamihmi častovali ironickými výpadmi spolu sedia a vzájomne skladajú poklony svojmu umeniu. Postupne sa krajčírky a kostymérky nenápadne dvíhajú a odchádzajú hore do dielní. Tam dokončujú kostým. Ten nepodarený, zavrhnutý režisérom (Stefano Arccorsi). Spolupracujú, pretože ako hovorila jedna z nich: Hádajte sa s milencami, manželmi, bratmi, ale nikdy medzi sebou.

Napokon sú šaty hotové a prichádza aj Alberta a Bianca Vega. V žiarivej červenej farbe a ozrutnej siluete sa skrýva presne to, čo Bianca Vega chcela. Protest, nedosiahnuteľnosť, ale aj krása. Ako ukončiť tento gejzír romantiky a poézie? Ferzan Özpetek sa napokon prechádza temnými miestnosťami, v ktorých to ešte pred chvíľou žilo umením, humorom, drámou aj láskou. Kostýmy aj ich autorky zmizli. Ozývajú sa úryvky ich príbehov, hlasy. Nebýva zvykom, aby takto režisér vstupoval do príbehu, viackrát ho prerušil svojimi poznámkami k hereckému prejavu svojich obľúbených herečiek. Aby však trocha prehlušil ten podozrivý závan romantiky, ktorý tak ľahko môže skĺznuť do gýča, volí dobré riešenie. Nepochybne by sa film dal urobiť inakšie, s prísnejším zostrihom, s viac ustráženou romantikou. Ale zmes humoru, hudby a vizuálneho umenia funguje. Scenár má skvelé momenty hravosti a vtipu, herecké výkony všetkých žien sú brilantné a muži sú v tejto hre pokornými štatistami. Napokon sa napĺňa to, čo režisér na začiatku sľuboval. Je to film o ženskej sile. A ženská sila hovorí: „V našich srdciach sa miešajú zážitky s našimi predstavami. Živí s mŕtvymi, viditeľné s neviditeľným, láska a bolesť. To, čím sme presahuje našu pamäť i naše životy. Práve to po nás zostane, keď pominie všetko ostatné. To je večnosť. To je film.“

Diamanty (Diamonds), Taliansko, 2024
Dĺžka: 135 minút
Réžia: Ferzan Ozpetek
Scenár: Ferzan Ozpetek, Carlotta Corradi, Elisa Casseri
Kamera: Gianfilippo Corticelli
Hudba: Giuliano Taviani, Carmelo Travia
Casting: Davide Zurolo
Strih: Pietro Morana
Scénografia: Deniz Göktürk
Kostýmy: Stefano Ciammitti
Produkcia: Tilde Corsi, Marco Belardi
Hraju: Kasia Smutniak, Jasmine Trinca, Luisa Ranieri, Stefano Accorsi, Elena Sofia Ricci, Aurora Giovinazzo, Vinicio Marchioni, Milena Vukotic, Vanessa Scalera, Carla Signoris, Anna Ferzetti, Lunetta Savino, Edoardo Hendrik, Milena Mancini, Mara Venier, Paola Minaccioni
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 17. júla 2025
Foto: ČSFD cz.