Výnimočnosť tohto dokumentárneho poľsko – slovenského filmu Vietor spočíva v niekoľkých rovinách. Originálne je už jeho žánrové označnie ako dokumentárny thriller, pretože sa dotýka komplexného javu, vplyvu vetra na ľudskú psychiku.

Na poľskej strane  Vysokých Tatier občas fúka ničivý „halny“, spôsobuje škody nielen na lesnom poraste, ale počas jeho priebehu sa zvyšuje počet samovražedných pokusov. Štatistiky uvádzajú, že medzi rokmi 1999 a 2014 dosiahli úctyhodný počet 210, vyšší u mužov než u žien. Príčiny, prečo sa tak deje sa bližšie neskúmali, spočívajú zrejme v prudkej zmene počasia i hrozivými prejavmi prírodnej kalamity.  Sledujeme ich vo filme hneď v úvode, dokonca nasnímané v reáli na mobil jeho priamych svedkov na miestnej ceste. Náročnosť zachytiť vyčíňanie vetra „in flagranti“ je značná a hraničila často s nepredvídateľným rizikom, nehovoriac o zložitej produkčnej organizácii nakúcania.

Tvorcovia sa sústredene venujú i obyvateľom podtatranských dediniek, poväčšine roľníkom a drobným farmárom, ktorým do života „halny“ radikálne zasahuje, rujnuje rozostavané domy i hospodárske stavby, nehovoriac o škodách v okolitých lesoch. Sledujeme i prácu záchranky, telefonáty i početné výjazdy. Režisér Michal Bielawski i kamerman Bartek Solik, ktorý žije v Zakopanom, demonštrujú dôvernú znalosť prostredia. Príroda a ľudia tu žijú v dramatickej súhre, miestni roľníci sa starajú o svoj dobytok, pasúci sa na horských lúkach (poľsky hale, podobné slovenskému označneniu hole), ktoré dali meno i celému regiónu, nazvanému Podhale. Do prírodného prostredia komponujú tvorcovia život jeho obyvateľov. Sledujeme ich v bežných situáciách, gazdovi v goralskom klobúku sa pokazí auto, opravuje spadnuté elektrické stĺpy, vyrába z kravského mlieka syr a s početnou rodinou si vyjde na výlet, lanovkou na jeden z horských vrchov. Pani Tereza nakupuje na trhu čižmy, skúša si blúzku, vyznáva zo vzťahu k lesu, ktorému dokonca zložila báseň. Jej poetické komentáre vnášajú do filmu osobitý rozmer ľudovej básnickej reflexie.

V tejto rovine má film hodnotu etnografického dokumentu. Zachytáva rurálny životný štýl podhalaňských sedliakov, vklinený do prírody, závislý od všetkého čo s ňou súvisí. Kamera dokáže sledovať jednotlivé postavy s nevšednou vizuálnou citlivosťou a zmyslom pre psychologický detail. Sústredene registruje pohľady očí, prezrádzajúce emocionálne reakcie neokázalých hrdinov filmu. Gazda, sediaci v lanovke vydesene načúva chod motoru, v očiach ženy, stojacej osamelo v lese, sa odráža jej tichá fascinácia  majestátnou prítomnosťou vysokých stromov. Dokonalý rytmus obrazov, striedanie statického prírodného rozjímania, živých rozhovorov pri rodinnom stole, tragické výjavy zo zásahov záchranky, záznamy z meteorogickej stanice a všadeprítomné zavíjanie neskrotného živlu, to všetko tvorí sugestívny komplex ukážky zo života v horách, vzdialeného od izolovanej mestskej modernity. V istom zmysle je to odkaz na prirodzené a svojim spôsobom čisté existenčné bytie, tvárou v tvár prírodným podmienkam, zbaveným povrchného turistického pohľadu. Jeho mantrou je prežiť, nie užiť. Kontrapunkt ľudskej krehkosti tvorcovia akcentujú v scénach zásahov záchranky, v ordinácii u lekára hľadá gazda pomoc, zlyháva mu srdce.

Zložitejšie je interpretovať a pomenovať mystický rozmer filmu, hrozivé obrazy presúvajúcich sa mrakov, horské vrcholy s nevľúdnymi obrysmi, všetko v živom pohybe, poháňané vetrom. Je to tvár neskrotnej prírody, voči ktorej stojí človek, odsúdený na večný zápas o prežitie. Výrazne tomuto nadčasovému výrazu pomáha skvelá hudba Lukáša Kobelu.

Na záver, po ďalšom veternom ataku, zanechávajúcom ľudí medzi troskami, zavalenými kmeňmi stromov, kráča gazda so svojimi deťmi zasneženou lúkou. Nesú veľkú veternú vrtuľu a montujú ju na stožiar. Zase sa na chvíľu točí.

Vietor (Wiatr), Poľsko, SR,  2019
Dĺžka: 74 minút
Scenár a réžia: Michał Bielawski
Kamera: Bartek Solik
Strih: Hubert Pusek
Hudba: Lukáš Kobela
Účinkujú: Stanislaw Jarosz, Tereza Bachelda – Kominek, Tomek Nodzinski, Ewa Kondera a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 28. novembra 2019
Foto: ASFK