Režisér Wang Siao-šuaj je ostrieľaným harcovníkom svetových filmových festivalov, s takmer dokonalým citom pre ich vkus i potreby. Okamžite zachytáva meniace sa tematické prúdy a dokáže sa prispôsobiť v miere, prijateľnej ako pre čínsky režim, tak pre jeho kriticky nastavených medzinárodných pozorovateľov.

Treba pripustiť, že  pragmatizmus režimu je aj v porovnaní s tým, čo o komunistickej totalite vieme, extrémny. V jednom z rozhovorov Wang hovorí o tom, ako ho sa  jeho oficiálni predstavitelia snažili viesť tvorcov ku kritike  systému, lebo zistili, že takéto čínske  filmy sa v zahraničí  lepšie predávajú.

Prierez jeho filmami  však jednako dostatočne mapuje radikálne sa meniacu topografiu Číny tak, aby sme jej dokázali aspoň  trochu rozumieť. Začiatkom 90. rokov ako jeden z predstaviteľov 6. generácie čínských filmárov, vo filmoch Dni (1993) a Zmrazený (1995),  otvára svet  postmaoistickej  Číny,  prostredie domáceho umeleckého  undergroundu, ktorý v mnohom pripomína poetiku sovietskych filmov konca 80. rokov. Od poetiky paradokumentárneho štýlu ďalších filmov z 90. rokov, zachytávajúcich mohutnú vnútornú migráciu z vidieka do miest, sa posúva od filmu Tak blízko raja (1997) k Pekingskému bicyklu (2001) a umelecky sofistikovanejším formám.  Ďalšie desaťročia  majú společného menovateľa v príbehoch, rámcovaných rodinnými väzbami. Režisér  otvára vo filmoch Veríme v lásku (2007) a Chongqing blues (2010) súkromný priestor svojich hrdinov, so zaujatím sleduje plynutie času a všetko, čo prináša. Spoločenské zmeny sa odrážajú v životnom štýle a v istom zmysle i myslení  filmových postáv a treba dodať, že tento sociologicko-historický  rozmer je na týchto filmoch  najzaujímavejší.

Film Zbohom synu je rodinnou freskou, zloženou z troch desaťročí, ranných 80. rokov, kedy ešte doznieva revolučný diktát 70. rokov a Čína  postupne nabieha na cestu kapitalistického podnikania  komunistickej nomenklatúry (u nás mal proces zmeny režimu podobný charakter, len sa ho podarilo viac ututlať) v rokoch 90-tych. Ďalších dvadsať rokov až do súčasnosti už tak výrazné  predely nemalo a táto hranica sa vo filme stráca.  Rodiny Liu Yaojuna (Ťing-čchun Wang),  jeho ženy Liyun Wang (Mei Yong, herečka známa napríklad z filmu taiwanského režiséra Hou Hsiao Hsiena Assasin), Shen Yingminga (Cheng Yu) a jeho ženy Li Hayian (Li-ja Aj , hrala medzi inými aj vo filme Mongol Sergeja Bodrova),  spája nielen vzájomné kmotrovstvo (ťažko povedať, čo presne tento preklad znamená, lebo  do krstu budhisti  svoje deti  krstným otcom a matkám asi neodovzdávajú) , ale aj nečakaná tragédia. Syn Liu a Liyun  Xing Xing sa utopí v nádrži, kam sa v lete chodia kúpať  jeho rovesníci. Nebola to náhodná smrť, prispel k nej syn  druhej rodiny Hao hao (Jiang Du, hral vo filme Operácia Červené more z roku 2018, ktorý je jedným z komerčne najúspešnejších čínskchy filmov)  a jej okolnosti sa dozvieme až v závere filmu.

Rozprávanie trojodinového príbehu nie je lineráne, striedajú sa v ňom časové roviny a postupne sa odhaľujú okolnosti kritickej udalosti. Od roku 1979 v Číne platila politika jedného dieťaťa a na  jej dodržiavanie existovali zvláštne komisie. Na čele jednej z nich je  Hayian a keď Liyun druhý krát otehotnie, z titulu tejto funkcie

ju donúti k potratu. Objedná auto, ktoré ju odvezie do nemocnice. Manželovi Liyun ostáva len bezmocné zúfalstvo, lebo peniaze na pokutu za druhé dieťa nemajú. Neskoršia smrť ich syna  vyvolá u Hayiun ťaživé výčitky svedomia, komplikované i synovým priznaním podielu na Xing xingovej smrti. Pár sa sťahuje  do provincie Fujian a osvojí si ďalšie dieťa, ale jeho dospievanie im komplikuje život a zmieria sa s jeho odchodom. Po rokoch, keď Hayiun leží smrteľne chorá v nemocnici, pozvú dvojicu späť. Ich syn Hao hao je lekár a jeho žene sa narodí syn. Rodina zbohatla na realitách a rada by Lyun a jej muža odškodnila. Nič sa už však nedá vrátiť späť a Hao haova spoveď už nemá pre postihnutých rodičov význam. Navyše sa domov vracia aj ich adoptívny syn.

Je zrejmé, že režisér sa snažil  o vytvorenie istej osudovej roviny príbehu  akcentom na motív synov, ktorí majú v čínskych rodinách stále významné postavenie  a sú do istej miery i zárukou sociálnych istôt.  Postupné odhaľovanie všetkých súvislostí centrálnej udalosti presunom v značných časových úsekoch nie je pre európskeho diváka vždy čitateľné a sledovanie príbehu komplikuje. 

Možno sa Wang Siao-šuaj  inšpiroval modelom  iránskeho režiséra Asgara Farhadiho, ktorý vo svojich filmoch Rozvod Nadera a Simin, Minulosť , Klient a Všetci to vedia pracuje s podobným princípom, ale na menšej časovej ploche a preto sú jeho kompozície dramaticky účinnejšie.  Farhadi navyše majstrovsky pracuje so symbolickou rovinou rozprávania, ovláda i umenie skrytých významov viac vrstevnatých obrazov a je výnimočný i v psychologickej stavbe charakterov svojich postáv. Mnoho z týchto kvalít film Zbohom synu chýba a ostáva tak na úrovni kronikárskeho zberu udalostí , vyrozprávaného s dôrazom na  overený melodramatický štýl.

Zbohom, synu (Ti ťiou tchien čchang / So long, My Son), Čina, 2019
Dĺžka: 185 minút
Scenár a réžia: Wang Siao-šuaj
Kamera: Kim Hjon-sok
Strih: Lee Chatametikool
Hudba: Yingda Dong
Hrajú: Ťing-čchun Wang, Meio Yong, Yi Qi, Roy Wang, Jiang Du, Li-ja Aj, Cheng Yu, Jinggjing Li, Yanguozhang Zhao, Zhenjiang Bao, Shuang Wu, Zizi Wang, Yinyuan Zhang, Jiachen Wu, Yajun Wang, Ruilin Liu a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 5. decembra 2019
Foto: Film Europe