Dokumentárny film? Hudobný film? Experimentálny film? Teoretická esej? Poetický film? The Sound Is Innocent je všetko dohromady. Johana Ožvold je pre mňa síce novým objavom, no musím uznať, že aj mimoriadne zaujímavým. Jej snímka nás pozýva do sveta rôznych historických i súčasných teórií, nápadov, foriem i nástrojov elektronického zvuku a hudby.

The Sound is Innocent nie je klasickým dokumentárnym filmom s nepretržitým sledom hovoriacich hláv. Ide o päť kapitol pripomínajúcich bludisko tejto priekopníckej hudby. Prechádzame naprieč päťdesiatimi rokmi kľúčových momentov jej vývoja. Od prvopočiatkov až po súčasnosť. Každý jeden interpret nám predstavuje jedinečný a osobný pohľad na objav tohto hudobného žánru, ktorý menil nielen umenie a kultúru, ale i celú spoločnosť. Snímka skúma vzťah medzi človekom a strojom, umelcom a jeho nástrojom. Zisťujeme, že tento alternatívny hudobný žáner nachádza analógie medzi zvukom, jeho technologickými premenami a spoločnosťou i svetom globálne.

The Soun is Innocent je ako apokalyptická vízia pozdravu z budúcnosti. Hovoriace hlavy sa nám prihovárajú v retro technológiách – televízoroch a počítačoch, režisérka si oblieka sterilné oblečenie a umelci predvádzajú extatický happening, sprevádzaný ambientnou hudbou a tancom domorodých kmeňov. Tuto sa zároveň dostávame aj k sebareflexii filmu s rozprávačom v osobe režisérky a herečky s Božským sprievodným slovom, ktorý na seba neustále upozorňuje. A nielen to! Upozorňuje aj na to, že sa neustále pozeráme predsa len na film. Tým, že nám to jednoducho hovorí „pozeráte sa na film“, „teraz prichádza koniec“ a podobne. Ba dokonca, interaktívnym spôsobom „teraz zatvorte oči a počúvajte“, pretože ak ste o tom doteraz netušili, konkrétne zvukové frekvencie vedia rozpohybovať určité časti tela.

Pri tomto filme sa kino stáva naozajstným a plnohodnotným kinematografickým zážitkom. Všetky prestrihy, lokácie a invenčné prístupy sú starostlivo dramaturgicky usporiadané do jedného komplexného a detailne premysleného celku. Práve štruktúra tohto dokumentárneho filmu bola mimoriadne zaujímavá. V našich končinách je takáto INÁ práca s filmovým materiálom pomerne nevšedná. Nepíšem len o využívaní rozličného typu materiálu (archívne zábery, inscenované scény, dokumentárne zábery hovoriacich hláv), ale aj o jeho skladaní, s cieľom vytvoriť konkrétne analógie prezentácii jednotlivých častí do jedného celku i jeho bezprostredných interpretáciách, ktoré divákom napadnú hneď po skončení filmu.

Tento film však v divákovi zanechal aj niekoľko nezodpovedaných otázok, napríklad, ako vznikali analógie toho, čo sa hovorí priamo v obraze v podobe inscenovaných scén so samotnými respondentmi, z ktorých sa napokon stávajú performeri? A mimo obraz? Ako vznikol nápad konštrukcie samotného príbehu a rozvrstvenia na rozhovory, ako odraz protagonistov v starých technológiách, teda televízoroch a inscenovaných scénach? Nechala ich režisérka len tak plynúť a pohybovať sa v pre nich prirodzenom hudobnom či zvukovom priestore? Elektronická hudba je tu reflektovaná aj ako umenie happeningu. V snímke predstavuje ďalšieho samostatného protagonistu, ktorý si žije svoj príbeh.

Až mám miestami pocit, akoby moja pozornosť bola miestami sústredená najmä na zaujímavý vizuál snímky a nie na jej obsahovú zložku. Avšak, aj o tom je čaro experimentálneho filmu. Niekedy sme jednoducho my – diváci vtiahnutí do sveta blikajúcich po sebe idúcich obrazov, ktoré sú pre naše mimoriadne slastné.

The Sound Is Innocent, ČR, Francúzsko, SR, 2019
Dĺžka: 68 minút
Réžia: Johana Ožvold
Scenár: Johana Ožvold, Lukáš Csicsely
Kamera: Šimon Dvořáček
Strih: Zuzana Walter
Hudba: Martin Ožvold
Účinkujú: Steve Goodman, François Bonnet, John Richards, Hannes Hoelz, Alberto DeCampo a ďalší
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 26. novembra 2019
Foto: Filmtopia