V roku 2092 posledný smrteľný človek Nemo Nikto oslavuje 118 rokov. Navštívi ho novinár, aby s ním spravil interview. Lenže Nemove vedomie je plné rôznych zdanlivo nesúvisiacich obrazov, ktoré sú spomienkami nielen na prežitý život, ale i na životy, ktoré prežiť mohol a neprežil. Všetky sa pretínajú v jedinom traumatizujúcom bude z detstva.

Po novinke švédskeho filmára Lukasa Moodyssona Mamut uvádza Asociácia slovenských filmových klubov ďalší film kedysi slávneho tvorcu kvalitných nízkorozpočtových snímok, ktorý sa po rokoch odmlčania pokúša uspieť drahým multikoprodukčným veľkofilmom v anglickom jazyku. Kanadsko-belgicko-francúzsko-nemecká snímka Belgičana Jaca Van Dormaela Pán Nikto vyšla producentov na 60 miliónov dolárov, ale na benátskom filmovom festivale roku 2009 si vyslúžila len cenu Ossella za výpravu.

Ondřej Trojan (1959) patrí medzi najúspešnejších, aj medzinárodne oceňovaných a uznávaných, českých producentov. Stačí spomenúť hoci aj tituly filmov ako Pelíšky, Musíme si pomáhat, Pupendo, Horem pádem, Kráska v nesnázích, Medvídek, U mně dobrý. Svoje kvality však dokázal i ako režisér: Pějme píseň dohola (1990) , Želary (2003) a najnovšie Občanský průkaz (2010), ktorý prichádza do slovenských kín v znamení jedenástich nominácií na ocenenie Český lev.

Tajomný tichý Američan vraj prišiel do horského talianskeho mestečka fotografovať prírodu. V skutočnosti je nájomný vrah a výrobca špeciálnych zbraní. V starobylom ľudoprázdnom Castel del Monte sa ukrýva po zbabranej zákazke – a zároveň pracuje na úprave zbrane pre kolegyňu. No predovšetkým účtuje so životom. A nie je to veselá rekapitulácia. Američan Antona Corbijna je komorná, pomalá, pokojná filmová dráma v znamení osamelosti, smútku a nostalgie.

„Tento film je o rodinách, o rodičoch a deťoch a o tom, ako sa správame k deťom, našim vlastným i cudzím. Je o tom, ako sme všetci na tejto planéte prepojení, či sa nám to páči alebo nie, a o tom, ako jeden druhého potrebujeme.“ Týmito slovami sformuloval švédsky scenárista a režisér Lucas Moodysson (1969) zámer svojho šiesteho celovečerného hraného filmu, prvého v angličtine, ktorý nazval Mamut (Mammoth, Švédsko – Nemecko – Dánsko, 2009). Zámer to bol aktuálny a ušľachtilý, pozrime sa, ako ho autor pretransformoval do príbehu a filmovej reči.

Aký film už len možno nakrútiť o mužovi, privalenom skalou v úzkom kaňone? Jedna postava, žiadne dialógy, minimálny priestor. Čo zostáva? Od čias Londonovho Tuláka po hviezdach vieme, že všetko. Celý svet. Lebo každý si ten svoj nosíme v sebe a vonkajšie okolnosti sú podružné, podstatná je vnútorná sloboda. Dráma 127 hodín je o nej.

Po superhrdinoch klasických prišli superhrdinovia pochybujúci (Spider-Man 2). Superhrdinovia bojujúci medzi sebou navzájom (X-Men). Superhrdinovia deprimovaní (Strážcovia). Superhrdinovia, nestojaci o svoje nadľudské vlastnosti (Hancock). Superhrdinovia menej zaujímaví ako zloduchovia (Temný rytier). Superhrdinovia animovaní (Ja, zloduch, Megamozog). A teraz s filmom The Green Hornet prichádzajú superhrdinovia hlúpi, infantilní a trápni. Zachráň sa, kto môžeš, lebo oni nás veru nezachránia ani náhodou!

S témou uplatnenia kolektívnej viny a s ňou súvisiacim vyhnaním Nemcov sa režisér Juraj Herz (narodený r. 1934 v Kežmarku) stretol hneď po vojne, ale vhodný scenár našiel až začiatkom tohto tisícročia, keď vyšiel román českého autora Josefa Urbana Habermannov mlyn (2001), ktorý sa stal odrazovým mostíkom jedenástich scenáristických verzií. Podľa poslednej, ktorú napísal Wolfgang Limmer v spolupráci s Janom Drbohlavom a Jurajom Herzom, nakrútil tento režisér vlani rovnomenný film. „Realizácia tohto projektu pre mňa osobne znamená čiastočné vyrovnanie sa s minulosťou, rovnako ako verím, že forma i obsah prispejú k vyrovnaniu sa s minulosťou i pre státisíce ľudí, ktorí túto tragickú dobu prežili. Je to obrovská výzva a zodpovednosť súčasne“, povedal J. Herz v jednom z rozhovorov.

Teenagerský animovaný Príbeh žraloka či detinské, tiež animované Monštrá vs. Votrelci rozhodne nie sú veľdielami, no ak sa aj do kina vyberiete duševne pripravení, že idete na ďalší film režiséra Roba Lettermana, novinka si nezaslúži iné označenie, ako „príšerná zlátanina“. Azda jedinou kvalitou jeho hraných Gulliverových ciest je obdivuhodná vyrovnanosť: príšerný je scenár, príšerná je réžia, príšerné sú výkony hercov, príšerné sú vizuálne efekty, príšerný je 3D obraz - a český preklad ani dabing za nimi v príšernosti nezaostávajú.

Pre svoj celovečerný debut Ja tiež si režiséri Antonio Naharro a Álvaro Pastor nemohli zvoliť lepšiu tému, ako vniknúť to duše človeka postihnutého Downovým syndromom, ktorý je zároveň prvým Európanom, ktorý má vysokoškolské vzdelanie. Zhodou okolností natrafili na Pabla Pinedu, ktorý si hlavnú úlohu aj zahral a bol vlastne predobrazom hlavného hrdinu.

Iba Woody Allen vie nakrútiť film o veciach banálnych a o sto ráz premletých problémoch tak, že výsledkom je pôžitok a zábava. Jeho publikum nechodí do kina po nové príbehy a myšlienky, ale na starého dobrého Woodyho Allena. Je to publikum stále a verné, starne spolu so svojím umelcom, rozumie mu, vie, čo od neho môže čakať a len málokedy je sklamané. A, pretože Allenove filmy sa zvyčajne nedostanú na programy veľkých sál multikín, je iba malá pravdepodobnosť, že by sa na predstavenie jeho filmu niekto dostal nedopatrením alebo náhodou. Ten najnovší, s názvom Poznáš muža svojich snov uvádza citát z Macbetha a sprevádza motto „Ilúzie sú lepšie ako lieky“. Prirodzene, ide o Allena, a tak jedno i druhé treba brať s nadhľadom.