Pre svoj celovečerný debut Ja tiež si režiséri Antonio Naharro a Álvaro Pastor nemohli zvoliť lepšiu tému, ako vniknúť to duše človeka postihnutého Downovým syndromom, ktorý je zároveň prvým Európanom, ktorý má vysokoškolské vzdelanie. Zhodou okolností natrafili na Pabla Pinedu, ktorý si hlavnú úlohu aj zahral a bol vlastne predobrazom hlavného hrdinu.

Pri témach o postihnutých ľuďoch je vždy veľké nebezpečenstvo, že skĺznu do lacnej sentimentality, rozplačú síce citlivejšie obecenstvo, ale problému sa dotknú len povrchne. Našťastie, sa to nestalo, hádam aj preto, že jeden z producentov filmu Julio Medem, má Downovým syndromom postihnutú dcéru Aliciu, po ktorej nazval aj svoju distribučnú spoločnosť a režisér Antonio Naharro zasa sestru. Že tvorcovia týmto ľuďom rozumejú, chápu ich svet, tak odlišný od ostatných, je od prvých záberov jasné. Nesnažia sa vyvolať ľútosť, nezamerajú sa na srdce drásajúce scény, ale cez životne peripetie dvoch protikladných jedincov sa snažia vniknúť do sveta postihnutých ľudí.

Daniel má 34 rokov, má Downov syndrom, skončil vysokú školu a zamestnal sa v Seville na úrade sociálnych služieb. Tam stretáva Lauru, ktorá je všetko len nie vzor cnosti, žije nezriadeným životom, rada sa pozrie na dno pohárika a strieda mužov ako špinavé prádlo. Tušíme však, že s touto ženou tiež nie je všetko v poriadku i ona je niečím postihnutá. Nečudo, že títo dvaja pocítia k sebe sympatie, a to na počudovanie celého kolektívu spolupracovníkov. Nie je to však láska, ale priateľstvo, rozhodne z Laurinej strany, Daniel ju o to viac tajne miluje. Dni plynú pomaly, chodia spolu na obedy, kúpať sa k moru a Daniel je zo dňa na deň nepokojnejší s takýmto vývojom vzťahu. Lauru zasa straší minulosť, neustále telefonické odkazy švagrinej o stave jej smrteľne chorého otca, na ktoré neodpovedá. Radšej sa spije pod obraz boží a nájde si do postele nejakého náhodného muža. Medzitým sa odohráva ďalšia dráma v tanečnej skupine Danza Móbile Company, v ktorej tancujú deti postihnuté Downovým syndromom. Hudba a tanec sú neoddeliteľnou súčasťou filmu a je vlastne kľúčová vo vývoji hrdinov. V skupine sa rieši hlboká, ale jedným z rodičov neželaná láska dvoch postihnutých tanečníkov. Kým Danielovi sa matka tak oddane a húževnato venovala, že ho dostala až na vysokú školu, zatiaľ iná chráni svoje dieťa až neprimerane izolovane od života, jednoducho nechce pripustiť, že je síce postihnuté, ale už dospelé.

Príbeh Laury, ktorá sa musí vyrovnať so svojou minulosťou a dozrievanie Daniela v dospelého muža, mal veľký ohlas na Medzinárodnom filmovom festivale v San Sebastiane 2009 odkiaľ si obaja herci, Lola Dueñas a Pablo Pineda, odniesli Striebornú mušľu za herecké výkony. Lola získala za túto úlohu aj španielsku výročnú cenu Goya a Guille Milkyway zasa cenu za najlepšiu pôvodnú pieseň Yo, también. Lola Dueñas nie ani pre naše obecenstvo neznáma. Mohli sme ju vidieť vo filmoch Pedra Almodóvara Hovor s ňou, Rozorvané objatia, Volver, ale podľa nej je jej najlepším filmom Hlas mora režiséra Alejandra Amenébara. Postavy Laury sa herečka zmocnila v početných farbách dúhy. Raz ju vidíme ako ordinárnu pobehlicu, potom rebelku azda proti všetkému a všetkým, tento nespútaný živel sa postupne zmení zo začiatku na chápajúceho, neskôr na nežného tvora zmiereného s osudom. A pomáha je k tomu zvláštny vzťah k Danielovi. Obaja sa vzájomne obohacujú. Pablo Pineda síce už vystupoval v televíznych show, ale úloha Daniela je to jeho prvá filmová rola. Pablo nepotlačil, ale skôr využil svoj handicap, na dokreslenie človeka oscilujúceho medzi dvomi svetmi, tým jeho a ostatnými „normálnymi“ ľuďmi. Je hravý, zraniteľný, vďačný aj nahnevaný za všetko, čo ho delí od ostatného sveta. Predovšetkým je to však človek túžiaci po láske, ako všetci ostatní. A necítiť sa byť vydedencom mu pomôže práve tak rozorvaná a rozporuplná Laura. Nepoviem nič nové, že úlohy postihnutých ľudí sú veľmi vďačné a nejednému hercovi už priniesli slávu. Nie je to však prípad Pabla Pinedu – hral seba a veľmi pôsobivo.

Snímka žne na celom svete úspech pre citlivú réžiu, spomínané herecké výkony, výbornú kameru Alfonsa Postiga (rozhodol podľa jeho slov pre prostý vizuálny štýl, ručnú kameru a realistické osvetlenie, čo doviedol do dokonalosti), hudbu Giulle Milkywaya a úžasné tanečné kreácie sevillskej Danza Móbile Company. Žiaľ, stihol ho u nás (tradične) osud, že sa bude premietať len v kinách pre náročnejšieho diváka. Kto však má rád hodnotné filmy si ho istotne nájde.

Ja tiež (Yo, también)

Španielsko, 2009
Réžia: Antonio Naharro, Álvaro Pastor
Scenár: Antonio Naharro, Álvaro Pastor
Kamera: Alfonso Postigo
Strih: Nino Martínez Sosa
Hudba: Guille Milkyway
Produkcia: Manuel Gómez Cardeña, Julio Medem, Koldom ZuazuaHrajú: Lola Dueñas, Pablo Pineda, Antonio Naharro, Isabel Garcia Lorca, Pedro Álvarez Ossorio, Consuelo Trujillo, Daniele Parejo
Foto: AČFK