S témou uplatnenia kolektívnej viny a s ňou súvisiacim vyhnaním Nemcov sa režisér Juraj Herz (narodený r. 1934 v Kežmarku) stretol hneď po vojne, ale vhodný scenár našiel až začiatkom tohto tisícročia, keď vyšiel román českého autora Josefa Urbana Habermannov mlyn (2001), ktorý sa stal odrazovým mostíkom jedenástich scenáristických verzií. Podľa poslednej, ktorú napísal Wolfgang Limmer v spolupráci s Janom Drbohlavom a Jurajom Herzom, nakrútil tento režisér vlani rovnomenný film. „Realizácia tohto projektu pre mňa osobne znamená čiastočné vyrovnanie sa s minulosťou, rovnako ako verím, že forma i obsah prispejú k vyrovnaniu sa s minulosťou i pre státisíce ľudí, ktorí túto tragickú dobu prežili. Je to obrovská výzva a zodpovednosť súčasne“, povedal J. Herz v jednom z rozhovorov.

Námet filmu vyvolal – vzhľadom na dlhoročnú tabuizáciu – veľký ohlas vo všetkých troch koprodukčných krajinách, najmä v Čechách a Nemecku, pretože doteraz žijú, buď priami účastníci oných tragických udalostí alebo ich potomkovia. August Habermann bol historická postava, bohatý nemecký majiteľ mlyna a píly v dedine Bludov na severnej Morave, ktorý po vojne zahynul za dosiaľ nevyjasnených okolností. Jeho život bol voľnou inšpiráciou pre tvorcov filmu, ktorí preniesli dej do Sudet a rámcovali ho rokmi 1937-1945. Ich Habermann sa ožení s Češkou, polovičnou Židovkou, vychovanou mníškami v kláštore, ktorá takmer do konca príbehu netuší nič o svojom pôvode. (Je to istá scenáristická schválnosť, lebo všetci ostatní o tom vedia, často to spomínajú a informácie z Janinho rodného listu vo vhodnej chvíli použijú.) August Habermann zamestnáva prevažne českých robotníkov a jeho cieľom je udržať a zveľadiť firmu, ktorá tu existuje už viac ako storočie, tešiť sa z rodiny a žiť v súlade so svojimi mravnými zásadami. Lenže nenormálna doba nepraje jeho normálnym ľudských snom. Sudety sa stanú súčasťou veľkonemeckej ríše a charaktery ľudí sa v zmenenej politickej situácii začnú prejavovať vo svojej pravej podstate.

Habermannovým najoddanejším priateľom je český lesník Karel Březina, rovný, priamy chlap, ktorého manželka je Nemka. Rozumie si s ním oveľa lepšie ako s mladším bratom Hansom, ktorý podľahne vábeniu Hitlerovho sugestívneho prejavu a po koketovaní s Hitlerjugend, čo rodina ešte považuje za vcelku nevinnú zábavku, prihlási sa do wehrmachtu, s ktorým ho odvelia na východný front. Hlavným Habermannovým protihráčom je esesák Kurt Koslowski, stelesnené zlo so sadistickými sklonmi. Nedovolí majiteľovi mlyna zabudnúť na to, že je vlastne Nemec, ktorého svätou povinnosťou je slúžiť ríši, a pri každom náznaku nesúhlasu pritvrdzuje, pričom ide najmä o psychický nátlak. Koslowski svojím správaním akoby v obyčajných obyvateľoch okupovanej dediny aktivizoval najhoršie ľudské vlastnosti, ktoré sa naplno prejavia po vojne v tragickom finále. „Keď je charakter ľudí narušený, je niečo v neporiadku a môže to mať fatálne dôsledky. Vypätá doba potom ešte viac umožňuje ľudskému hnevu, aby vyvrel“, hovorí producent filmu Karl Dirka. V tomto

prípade hnev vyústi do zločinu, pričom jeho zdrojom je nielen pomsta za príkorie spôsobené Nemcami, ale aj snaha zakryť vlastnú zbabelosť či udavačstvo, nie v poslednom rade i chamtivosť, závisť a túžba po majetku, ba i obyčajné nedorozumenie. Slušný človek pri tomto výbuchu vášní nemá šancu. A napokon – je tu niekto celkom bez viny?

Tragický, v detailoch až drastický príbeh z druhej svetovej vojny, ktorý sa neodohráva na fronte, ale v tyle, je dostatočne nosný na to, aby sa pri jeho filmovej prezentácii nemuseli tvorcovia uchyľovať k artovému čarovaniu. Rozprávajú ho vlastne chronologicky (až na rámcovanie záverečnou scénou), ako mozaikovitú skladačku, a prísne realisticky. Kamera Alexandra Šurkalu, s ktorým sme sa stretli vo vynikajúcich Zelenkových Karamazovcoch, sníma hercov v dlhých, neprerušovaných záberoch, akoby vždy len z jedného bodu. Farebnosť filmu je obmedzená, pritlmená, čím ladí s charakterom príbehu i doby, v ktorej sa odohráva. Strih Melanie Werwie je dynamický, prechody z prostredia do prostredia sú rýchle, ale pôsobia logicky. Škoda, že isté vopred dané obmedzenia nedovolili režisérovi účelnejšie využiť dvojjazyčnosť diela – častá (deformovaná) čeština nemeckých vojakov narúša vzácnu autenticitu, podporovanú kostýmami, účesmi, líčením i architektonickým riešením, a miestami vyrušuje. Pozornosť si zaslúži spôsob, akým režisér buduje napätie, prítomné vo filme od prvého záberu, ktoré je také silné, že občas nedovoľuje divákovi poriadne sa nadýchnuť.

Podobné limity ako pri dabingu či titulkoch mal Juraj Herz aj pri obsadzovaní postáv. Hoci českí a slovenskí interpreti sú výsledkom jeho castingu, pri nemeckých zväčša musel rešpektovať želanie veľkého koprodukčného partnera, ktorý zaplatil podstatnú časť z deväťdesiat miliónových nákladov. Výsledkom sú pomerne nevyrovnané herecké výkony. Najvýraznejšou postavou, hoci vedľajšou, je presvedčivý Karel Roden ako lesník Březina, ktorý opäť potvrdil svoje, kvalitou výnimočné postavenie českej filmovej hviezdy. Na vyjadrenie vnútorných pocitov mu stačí minimalistický prejav, pohľad, krivka úst, cigareta. Žiaľ, táto tvárnosť a zovnútornenosť prejavu chýba jeho partnerovi, nemeckému hercovi Markovi Waschkemu v titulnej úlohe, i keď za ňu dostal bavorskú filmovú cenu. Sympatický exteriér interpreta zostáva po celý čas rovnaký, žiadna z udalostí nenájde adekvátny odraz v jeho príjemnej tvári, dokonca ani okamih, keď stojí pred svojím variantom „Sophiinej voľby“. Väčšinou „pokerový ksicht“ si udržiava aj Ben Becker ako esesák Koslowski, no súčasne z neho priam sála koncentrované zlo, ktoré zasahuje všetkých okolo. Popri Rodenovi je to ďalší výrazný herecký výkon filmu. Darí sa aj Hannah Herzsprungovej ako Habermannovej manželke Jane a Zuzane Kronerovej v úlohe Elišky, gazdinej u Habermannovcov, o ktorej neľahkom osude sa divák dozvie až v záverečnej časti diela. Hoci herečka pokladá za svoju kľúčovú scénu zvonenie na poplach, ktoré je upozornením pred blížiacim sa nebezpečenstvom, divák určite ocení aj obraz, keď ako plačúca madona kľačí pred svojím nehodným, a predsa milovaným obeseným synom.

I keď medzi hercami nájdeme mnohé ďalšie zaujímavé mená, ako sú Andrej Hryc, Oldřich Kaiser, Jan Hrušínský, Radek Holub či Michal Pavlata, scenár im nedoprial väčší priestor na vybudovanie postavy, ktorej by divák porozumel, s ktorou by súcítil. Mnohé z nich sú iba tézovité figúrky, ilustrujúce jedinú, zväčša negatívnu ľudskú vlastnosť, a tak okrem odporu nevyvolávajú žiadne ďalšie emócie. Je to trochu škoda, lebo práve na ľudí, ktorí dokážu obratne prevracať kabáty, pochodovať krokom zjednoteným s každým režimom a využívať ostatných vo svoj prospech, sa mohol film výraznejšie sústrediť, lebo v nich je jeho nadčasovosť.

Juraj Herz hovorí, že nikdy sa nechcel opakovať, preto striedal témy, štýly, žánre. Nakrútil psychodrámy (Znamení Raka, Petrolejové lampy), komédie (Holky z porcelánu, Kulhavý ďábel), tragickú grotesku (Spalovač mrtvol), dobovú romantickú drámu (Morgiana), netradičné rozprávky na hrane mystického hororu (Panna a netvor, Deváté srdce), romantický rodinný príbeh (Den pro mou lásku), impresionistickú adaptáciu literárneho diela (Sladké hry minulého leta), aby sme spomenuli aspoň časť jeho bohatej filmografie. Po filmoch Pasáž a T.M.A., ktoré vznikli po jeho návrate z emigrácie v Nemecku, kde žil dvanásť rokov, sa s nápaditosťou a vitalitou, neobvyklou u tvorcov jeho úctyhodného veku, pustil do dlho tabuizovanej a bolestnej témy vyhnania obyvateľov nemeckej národnosti po vojne z Čiech. Nakrútil ju s pôsobivým výsledkom, ktorý sa – hoci nie je bez chýb – určite zapíše na čestné miesto Herzovho tvorivého konta. Dočkáme sa podobnej filmárskej odvahy pri spracovaní kontroverzných tém aj na Slovensku?

Habermannov mlyn, Česko – Nemecko – Rakúsko, 2010
Námet: Josef Urban – rovnomenný román, 2001
Scenár: Wolfgang Limmer, spolupráca Jan Drbohlav, Juraj Herz
Réžia: Juraj Herz
Kamera: Alexander Šurkala
Strih: Melanie Werwie
Hudba: Elia Cmíral
Zvuk: Tomáš Bělohradský
Výtvarník: Petr Fořt
Hrajú: Mark Waschke, Karel Roden, Ben Becker, Hannah Herzsprung, Zuzana Kronerová, Jan Hrušínský, Andrej Hryc, Oldřich Kaiser, Radek Holub, Wilson Gonzales Ochsenknecht, Francizka Weisz a ďalší
Foto: Bontonfilm