John Milius s Arnoldom Schwarzeneggerom to v roku 1982 mali ľahké. Ich béčkový film Barbar Conan nemal v áčkových kinách obdobu. Snáď len Star Wars, ale to je úplne iná hra. Marcus Nispel s Jasonom Momoom to dnes majú ťažšie: kiná sa presťahovali do nákupných centier, konkurencia je obrovská, plátna okupujú desiatky ba stovky najrôznejších superhrdinov, trpaslíkov, čarodejníkov, vlkolakov a upírov, mohutne podporované dokonalými trikmi, ktoré už vlastne prestávajú byť trikmi, sú digitálnou virtuálnou realitou. A áčkové filmy uvidíte leda tak niekde v rezervácii – na festivale.

Pokročilé digitálne technológie spracovania i „výroby‟ obrazu dnes umožňujú s plnou presvedčivosťou zobraziť to, čo bolo ešte donedávna nemysliteľné, alebo aspoň veľmi časovo aj finančne náročné. Bohužiaľ, scenáristická tvorivosť a predstavivosť za technikou zaostávajú. Ak niekto príde s novým, originálnym, pútavým námetom, je to udalosť sezóny (Inception). Azda nikdy sa biznis s filmovou zábavou neinšpiroval starými predlohami tak, ako dnes. Na plátna kín sa dostávajú nové moderné komerčné snímky, nakrútené podľa komiksov, kníh a či filmov, starých pol storočia i viac. Vedecko-fantastický román Planéta opíc z roku 1963 poslúžil v novom tisícročí už po druhý raz.

Apichatpong Weerasethakul, režisér pre Európana s ťažko vysloviteľným menom, získal vlani na  Canneskom festivale Zlatú palmu za film, ktorý sa u nás uvádza pod názvom Strýko Búnmí. Snímka v Cannes prezentovaná pod titulom Ten, ktorý vie vyvolávať minulé životy  (Uncle Boonmee Who Can Recall His Past Lives) vyvolala u medzinárodnej poroty nadšenie, kritika na film však až taká jednoznačná už nebola.

„Toto nie je film o vine. Je to film o rozhodnutiach. O rázcestí v živote, keď človek získa pocit, že môže kontrolovať vlastný osud. Je to tiež moment, keď je človek najzraniteľnejší, hoci zároveň možno po prvý raz cíti, že môže zmeniť svoj život.“ Týmito slovami charakterizoval tému svojho štvrtého celovečerného hraného filmu Utorok po Vianociach (2010) rumunský režisér Radu Muntean (1971), príslušník súčasnej rumunskej „novej vlny“, o ktorej písal nedávno v tomto časopise kolega Jaroslav Hochel v hodnotení tohtoročnej Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti.

V svetovej kinematografii jestvuje viacero  pozoruhodných  diel zo školského prostredia, ktoré sa zapísali do pamäti divákov aj vykreslením mimoriadnych osobností učiteľov. Film Mrcha učiteľka (Bad Teacher) medzi ne určite nikdy patriť nebude. Iba, ak by už naša spoločnosť natoľko zdegenerovala, že za  najvyššie hodnoty  uznáva sebectvo, peniaze, bezohľadnosť a morálku považuje za niečo zbytočné.

Les Schtroumpfs, the Smurfs, Šmolkovia. Modrí piadimižíci s jedinou piadižienkou sú tu s nami už 53 rokov. Belgický kresliar Pierre Culliford, známy ako Peyo, ich svetu predstavil v roku 1958 a deti z frankofónnych oblastí sa ich hneď zamilovali, takže po komiksoch nasledovali krátke i celovečerné filmy. Do USA prenikli až v roku 1976 a päť rokov nato sa zjavil animovaný televízny seriál štúdií Hanna-Barbera, ktorý Šmolkov preslávil po celom svete, aj u nás.

Film Lidice (ČR 2011) videlo v Čechách od júnovej premiéry asi štyristotisíc divákov. Je to dôkaz, že snímka, založená na skutočných udalostiach, nebude fungovať len ako školská pomôcka na doplnenie učebných osnov, hoci sa prostredníctvom filmového plagátu do učebníc dejepisu pre deviatu triedu základných škôl zaradí. Po včerajšej premiére vstupuje zajtra, 4. augusta aj do slovenských kín, a to v úctyhodnom počte devätnástich kópií.

„Ja by som toho šéfa zabil!‟ Túto vetu si aspoň raz v živote pomyslí azda každý. Tobôž dnes, keď vedomosti, znalosti, odbornosť a oddanosť práci nič neznamenajú, pre profesionálny úspech väčšinou celkom stačia len ostré lakte, plechové žalúdky a dostatok nemilosrdnosti. Traja kamaráti Nick (Jason Bateman), Kurt (Jason Sudeikis) a Dale (Charlie Day) však majú v novej americkej komédii Šéfovia na zabitie celkom presné dôvody.

Švédska režisérska dvojica Ola Simonsson, Johannes Stjärne Nilsson je pre naše publikum neznáma. Nie však vo Švédsku kde títo producenti, scenáristi a režiséri pôsobia už  niekoľko rokov i keď len v oblasti krátkometrážnej tvorby. Svojim prvým celovečerným filmom Zvuk hluku zaujali aj v Cannes, snímka mala veľmi dobré recenzie aj v odbornej tlači. Hudobná komédia bodovala najmä originalitou námetu i spracovania.

Rozprávky, včítane tých filmových, sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života, bez ohľadu  na vek a letopočet. Aj  preto sa takej pozornosti teší  najnovšia z nich - Čertova nevesta. Jej  režisér Zdeněk Troška pochádza z južných Čiech, strednú školu navštevoval a zmaturoval vo  Francúzsku. V Prahe absolvoval v roku 1978 odbor filmová a televízna réžia na FAMU. Zaujal začiatkom osemdesiatych rokov réžiou filmu Bota jménem Melichar.