Scott Beck a Bryan Woods, ktorí v minulosti nakrútili nenápadný horor Haunt (2019) a prispeli pôvodným scenárom k hitu Tiché miesto (A Quiet Place, 2018) prichádzajú tento rok s novinkou Heretik. Ten sa na rozdiel od Tichého miesta nevyznačuje natoľko masívnym produkčným zázemím a väčšinu času funguje na báze dialógov. No Beck a Woods vedia, ako vygenerovať slušnú dávku napätia s obmedzenými prostriedkami. Kalkulujú a s maximálnou efektivitou plánujú postupné odhaľovanie potrebných informácií na naratívnej, ako aj priestorovej úrovni.

Aj keď prvenstvo vo festivalovom rebríčku patrí v Maroku Marakéšu, o Rabate sa tu vie a hovorí. Jeho orientácia na „autorský“ film je síce trochu klasifikačnou hádankou, ale festivalový program je koncipovaný so znalosťou všetkého, čo tieto filmové sústredenia majú obsahovať. Medzinárodnú súťaž hraných filmov dopĺňala súťaž krátkometrážnych filmov, hraných, animovaných i dokumentárnych, prehliadka filmov z kanadského Quebecu, dlhometrážnych dokumentov i výber svetového filmu. Nechýbala Panoráma marockého filmu a súbor, venovaný deťom. Okrem toho séria masterclassov, panelových diskusií i okrúhlych stolov. Téma jedného z nich bola zvlášť zaujímavá – Cenzúra a sloboda prejavu v arabských krajinách a v Maroku, redefinícia filmu 21.storočia. Nakoniec sme sa ale dozvedeli, že diskutovať sa bude arabsky, bez prekladu. Masterclassy sa venovali hudbe, práce s hercami i scenáristike, ale zaslúženú pozornosť hlavne ženského publika pritiahla štylistka hviezd ako Nicole Kidman, Umy Thurman, alebo Christiny Ricci, Nemka, žijúca v New Yorku, Julia von Boehm.

Tento film si môžete zvoliť z najrôznejších príčin, ale dve z nich boli v mojom prípade rozhodujúce, prvá je nostalgická, lebo Taipei je mesto, ktoré je zaujímavé nielen filmovým festivalom Golden Horse, ale i Národným palácovým múzeom, kam boli v roku 1949 prenesené Čankajškovou vládou pri ústupe z kontinentálnej Číny, tie najväčšie poklady starej čínskej kultúry. Je to svet, sálajúci na mesto vznešenosť a pouličný ruch i všetko, čo v jeho uliciach európsky návštevník absolvuje, má tak o istý levitujúci rozmer navyše. Druhá príčina je praktická a stručná, meno spoluscenáristu režiséra Georga Huanga, Luca Bessona. Čo táto kombinácia kultúr a tvorivých naturelov priniesla?

V novembri 2021 sa v Paríži odohrala takmer mysteriózna akcia. Dvadsaťšesť umeleckých artefaktov z Musée du Quai Branly je starostlivo balených, takmer bez slov sa pracovníci múzea starajú o to, aby sochy a iné artefakty, niektoré obrovské, iné skôr drobné, bezpečne zakotvili v debnách. Do tejto akcie, v ktorej zaznievajú iba tiché technické pokyny pracovníkov múzea, zrazu zaznie zvláštny hlas. Hlas rozpráva o sebe, o svojich pocitoch. Roky trávil v tme, vytrhnutý zo svojej krajiny. Pýta sa, prečo, nevie, čo ho čaká. Divák sa zrazu ocitá v duši jednej zo sôch, v duši kráľa Ghezu, obrovitej sochy, ktorá sa z “kráľovstva noci” dostane do krajiny, “ktorú videl v svojich snoch”. A divák spolu s artefaktami cestuje do Beninu.

Seriálová produkcia Marvelu sa už istý čas nachádza v zaujímavom štádiu. Na jednej strane si všetci, vrátane vedenia Disney, uvedomujú, že je všetkého priveľa, na strane druhej však ani navzdory slovám hlavného výkonného riaditeľa Boba Igera zatiaľ až tak výrazne nepoľavuje. Len ďalší rok je predbežne naplánovaných až šesť projektov – trojica hraných a trojica animovaných a divácka pozornosť sa tak zákonite rozdrobuje. Za všetkým hľadaj Agátu však týmto zdanlivo netrpí a môže sa chváliť viac než dobrými číslami sledovanosti. Čo stojí za jej úspechom a ponúka i niečo viac než tradičnú stávku na istotu?