Angela (Miriam Garlo) a Hector (Álvaro Cervantes) žijú celom príjemný, dokonca harmonický život. A to napriek tomu, že Angela je nepočujúca, zatiaľ čo Hector počuje. Milujú sa a zdá sa byť všetko v najlepšom poriadku. Angela pracuje v hrnčiarskej dielni a jej kolegovia ju rešpektujú, v ich dennodennej komunikácii je vžitý fakt, že musia na Angelu hovoriť jasne a tak, aby im videla na ústa a mohla odčítať. Hector je viac ako skvelý manžel. Keď sa Angela vracia z práce, zväčša je už navarené a komunikácia celkom spontánne pozostávajúca z hovoreného slova a posunkovej reči, ktorú Hector výborne ovláda. To všetko len zvyšuje pocit, že tu všetko bezchybne funguje. Hneď na začiatku sa dozvedáme, že Angela je konečne tehotná. To, čo by sa malo stať cestou za dokonalým šťastím sa stáva cestou k rozporom, nepochopeniu a problémom nielen v komunikácii. Angelini rodičia Elvira (Elena Irureta) a Fede (Jaquín Notario), najmä však jej matka Elvira, dávajú jasne najavo, že Angela by vlastne nemala mať vôbec deti, jej postihnutie je príliš veľká prekážka.

Pavel Talankin pracoval ako pedagóg-organizátor v základnej škole ruského mesta Karabaš. Čeljabinská oblasť, kde sa nachádza, susedí na juhu s Kazachstanom a je jednou z priemyselne najrozvinutejších regiónov Ruska. Mestá tu vznikali pri náleziskách nerastov, v Karabaši sa ťaží a spracováva meď už od 19. storočia. Je to uralská oblasť, tiahne sem zo Sibíru chlad a vládnu drsné klimatické podmienky. Pavel sa v škole venuje predovšetkým nakrúcaniu školských udalostí na video kameru a jeho kabinet sa stáva obľúbeným miestom najmä starších žiakov. Je vlastne kronikárom kľudne plynúceho života, je osobný, vidíme jeho mamu, ktorá pracuje v knižnici, vieme, ako to vyzerá uňho doma a zároveň sa delí so svojimi myšlienkami prostredníctvom vnútorného monológu. Veľmi rýchle sa však dynamika atmosféry mestečka s desiatimi tisícami obyvateľov a školy mení. Dochádza k vojne, pardón, špeciálnej operácii, a realita, ktorú Talankin registruje sa hrozivo začína meniť.

"Nuda, nuda, nuda" – sťažujú sa na domáce pomery jeden druhému kolegovia Julia (Julia Jentsch) a Max (Mehmet Ateşçi) a idú si tajne zapáliť na cigaretu. Svojim partnerom fajčenie taja a robí im radosť, že sa to deje tajne. No práve v ten deň sa náhodou zvrtne komunikácia k lascivitám, dosť drsným, ale je to len špás. Juliin manžel Tobias (Felix Kramer) v tom čase zasa obhajuje obálku k pripravovanej knihe. Keď sa zdá, že je už všetko v poriadku, ako vždy sa ozve otravný kolega Sõren (Moritz Truenfels) a obálku neschvália. Robí to Tobiasovi stále a on, trpiaci nedostatkom autority v práci, ustúpi. Rodičia, ktorí doma hovoria niečo iné ešte netušia, že ich dcéra Marielle (Laeni Geisler) nepekne urazila priateľku a tá jej dala poriadnu facku, ktorá vyvolala u dievčaťa telepatické schopnosti. Marielle vie všetko o rodičoch, čo robia, čo hovoria a čo si myslia. Dievča s nemým údivom počúva ich klamstvá, matku podozrieva z nevery, otca má za zbabelca a aj im to okamžite vytmaví.

Svérázným nejen grafickým krokem vykročil Mezinárodní filmový festival ve Varšavě do své čtvrté dekády. Festival se letos konal po jednačtyřicáté a nový umělecký ředitel Bartek Pulcyn nástup digitálního věku naznačil i tím, že v hlavním festivalovém logu nechal číslovku 41 psát s tečkou mezi číslicemi, tedy 4.1. Nepůsobilo to ve spojení s modernizovaným festivalovým kaštanovým listem nepatřičně, naopak, naznačovalo nové cesty tradičního festivalu. Pulzyn nastoupil po více jak třicetiletém šéfování Stefana Laudyny, který festival proměnil v 90. letech z Varšavského filmového týdne na respektovaný festival mezinárodního rozměru. Po Laudynově odchodu do důchodu se loni na rok ujal funkce uměleckého ředitele Gustav Kolanowski, od letošního roku nový umělecký ředitel Bartek Pulcyn má nakročeno k úspěšnému prohlubování i transformaci tradiční filmové značky v polském hlavním městě.

Hovorí sa o ňom, že mal najlepšie uši na skutočné hudobné talenty v rámci vlastnej afroamerickej komunity. Najväčšiu dobu slávy zažil so začiatkom 21. storočia. Doba sa však od vtedy zásadne zmenila. Hudobný vkus sa zameral na iné žánrové preferencie, distribúcia skladieb prešla na stream. Tvorcom už nestačí len ignorovať negatívne recenzie, aby sa oklepali a nadviazali v tvorbe ďalej. Musia dnes čeliť až toxickému drobnohľadu fanúšikov na sociálnych sieťach, neraz dokonca novodobým „honom na čarodejnice“, ak sa im svojimi činmi a názormi „ideologicky“ vzopreli. Napriek láske k hudbe a snáď ešte väčšej náklonnosti k peniazom, čo Davidovi Kingovi (skvelý Denzel Washington), niekdajšiemu zakladateľovi vydavateľstva Stackin' Hits Records, pomáhala „vydolovať“ z peňaženiek pozorných poslucháčov veľké sumy, zatúžil ten na moment uniknúť zo sebadeštruktívnej špirály stresov, obchodných schôdzok a neustálych konkurzov hudobníkov, z ktorých len hŕstka disponovala talentom, aký si sama sebe pripisovala. Nie je to tak dávno, čo sľúbil konkurencií predať svoj väčšinový podiel. Len, aby sa chvíľu na to, čo vyzistí, aké s ním majú plány, všetko oľutoval. Nie, nie, žiadny predaj nebude. V neopodstatnenej eufórií si odkúpi ešte podiely ďalších svojich kolegov, zastaví väčšinu svojho majetku a začne s hudbou pekne krásne odznova. Svoju podnikateľskú stratégiu si ale ešte chvíľku nechá radšej pre seba...