Angela (Miriam Garlo) a Hector (Álvaro Cervantes) žijú celom príjemný, dokonca harmonický život. A to napriek tomu, že Angela je nepočujúca, zatiaľ čo Hector počuje. Milujú sa a zdá sa byť všetko v najlepšom poriadku. Angela pracuje v hrnčiarskej dielni a jej kolegovia ju rešpektujú, v ich dennodennej komunikácii je vžitý fakt, že musia na Angelu hovoriť jasne a tak, aby im videla na ústa a mohla odčítať. Hector je viac ako skvelý manžel. Keď sa Angela vracia z práce, zväčša je už navarené a komunikácia celkom spontánne pozostávajúca z hovoreného slova a posunkovej reči, ktorú Hector výborne ovláda. To všetko len zvyšuje pocit, že tu všetko bezchybne funguje. Hneď na začiatku sa dozvedáme, že Angela je konečne tehotná. To, čo by sa malo stať cestou za dokonalým šťastím sa stáva cestou k rozporom, nepochopeniu a problémom nielen v komunikácii. Angelini rodičia Elvira (Elena Irureta) a Fede (Jaquín Notario), najmä však jej matka Elvira, dávajú jasne najavo, že Angela by vlastne nemala mať vôbec deti, jej postihnutie je príliš veľká prekážka.

Na druhej strane skupina Angeliných a Hectorových priateľov dáva nepokryte najavo radosť z Angelinho tehotenstva, ženy v posunkovej reči spomínajú na svojetehotenstvá a pôrody, stretnutie je plné smiechu a uvoľnenej radosti. Iba mimochodom prenikajú do zatiaľ bežných situácií informácie, ktoré naznačujú, že nepočujúca žena a budúca matka to nemala a v budúcnosti vôbec nebude mať jednoduché. Nikdy nechcela nosiť slúchadlá. Matkino konštatovanie a Angelina až bolestná spomienka. Bude ich potrebovať? Bude ich musieť nosiť? Otázky sa tichučko vynárajú, ale zasa zapadnú. Film Počuješ ma? získal viaceré ocenenia na španielskych festivaloch, na MFF v Berlíne a na MFF v Seattle.

Pôrod. Nie, nie je to lahodná a pekná vec, je to bolesť, krik, pot, krv. Tím lekárov a sestier v pôrodnici vie, že budúca mamička nepočuje. Kým ide všetko podľa plánu, je situácia v norme. Hector sedí pri Angele tak, aby na neho videla a posúva jej informácie lekárskeho tímu. "Teraz zatlač. Dobre, vydýchni si. Teraz pokoj. A teraz znova zatlač. Silno!" Keď však nastane problém, dieťatko je unavené, Angela je tiež na pokraji síl, nastáva frmol. Prídu ďalší lekári, gynekologička, zrazu je okolo Angely hemžiaca sa a prekrikujúca sa skupina. Hectora odsunú na bok. Avšak pokyny, ktoré dávajú už Angele nemôže nik sprostredkovať, aj keby vládala odčítať, nevie, na koho v tom zmätku sa má zrazu obrátiť. To je jeden zo zásadných okamihov filmu, ktorého kameramanské a režijné spracovanie zvyšuje Angelin pocit vylúčenosti, zmätku a zúfalstva. Zrazu sa divák na chvíľu ocitne v Angelinej koži a až bolestne si uvedomuje jej pocity. Možno v pokojných chvíľach je všetko v poriadku, ale v kríze zabúdame na tých, ktoré nie sú rovnakí ako my.

Napokon sa ozve vyslobodzujúci plač práve narodeného dieťaťa. Prvý, ale viackrát sa opakujúci, ako keby výkrik človiečika signalizoval upozornenie, že sa začína niečo, čo si aktéri nevedeli predstaviť. Obaja rodičia sa predovšetkým usilujú zistiť, či Ona – tak dievčatko pomenovali – bude počuť. Zatiaľ im to nik nevie s istotou povedať a tak prvé mesiace žijú v neistote. Film tu preskakuje v čase, viaceré úseky ich života sú vynechané, aby sme sa napokon dostali k dôležitej informácii. Pri jednom z ďalších vyšetrení sa Angela a Hector dozvedajú, že dievčatko počuje. A to je ďalší moment, ktorý stavia bariéru medzi Angelu a Hectora. Hector sa venuje malej One, ale pri komunikácii s počujúcim dievčatkom často zabúda na posunkovú reč, ktorej by rozumela Angela. Tá sa cíti vylúčená z rodinného života, reaguje podráždene. Nepočuje, keď malá plače a tak je logické, že tu matku supluje otec. Angela sa usiluje dcérke sprostredkovať posunkovú reč, tak ako to vidí u svojich kamarátov, ktorých deti s nepočujúcimi rodičmi celkom spontánne komunikujú posunkovou rečou. Ale malá Ona nevie, čo po nej matka chce. Okamih, na ktorý sa teší každá matka, totiž keď dieťa začne komunikovať a vysloví slovko mama, je v nedohľadne.

Angela sa vracia do práce, kde sa cíti bezpečne, kde ju kolegovia rešpektujú. A domov sa vracia stále neskoršie, aj keď vázy a kvetináče vytočené na hrnčiarskom kruhu má dávno hotové. Aj intímne chvíle s manželom sú narušené. Malá Ona má postieľku hneď vedľa ich manželskej postele, a tak strach, že sa dieťa zobudí je väčší ako túžba sa pomilovať. Hector vodí Onu do škôlky a tiež chodí pre ňu. Keď sa pre dieťa vydá Angela, stretáva sa ihneď s okamihmi, keď si uvedomuje svoju inakosť, osamotenosť medzi toľkými ľuďmi. Jedna z mamičiek sa jej pýta, či ju môže pridať do WhatsAppovej skupiny, aby sa im lepšie komunikovalo. Angela netuší, čo jej hovorí. Pred tým si nasadila načúvací prístroj, ale kakofónia zvukov, ktoré sa vlámali do jej tichého sveta bola príliš agresívna. Prístroj si napokon dala preč.

Angela sa stále viac cíti vylúčená z rodinného života. Dobre sa cíti medzi priateľmi, ktorí sú takisto nepočujúci. Pri jednej oslave prijíma pozvanie, aby s nimi išla ešte do baru a necháva Hectora odviezť unavenú Onu domov. Je to ďalší moment pre ich rozchod? Priatelia pozývajú Angelu, aby s Hectorom aj malou prišli k moru na víkendový pobyt, jedna izba v apartmáne zostala ešte voľná. Keď to Angela oznamuje Hectorovi, on jej pripomenie, že mali ísť navštíviť jeho otca, ktorému už to dávno sľúbili. Vzniká konflikt, Angela sa cíti ešte viac odsunutá, ani jej dovtedy milujúci manžel je neposkytuje dostatočnú oporu. Tak to ona vidí. A napodiv to tak vidí aj divák, ktorý počuje, sleduje ich život, ale jedno nedokáže. Dokonale, bezo zvyšku, sa vcítiť do Angely, sledovať s pochopením jej výbuchy, rozpad jej vzťahu,

Angela odchádza napokon na víkend k moru sama a zanecháva Hectora s malou Onou. Pri mori je v svojom prostredí, medzi svojimi, komunikácia je samozrejmá, uvoľnená. Pláva v mori, voda ju nadnáša a zmýva všetko, čo ju vylučuje, zraňuje. Tak to aspoň chce režisérka. A vtedy urobí Eva Libertad režijné rozhodnutie, ktoré prekvapí, ale zároveň doplní prežitok diváka. Vo filme zmizne zvuk. Nie celkom, počujeme akési ruchy, ktoré počuje aj Angela. Divák sa zrazu nevie orientovať, zmizla tá časť audiovizuálneho diela, ktorá nás bezpečne vedie uvedomením si významov. Aj nasadenie načúvacieho prístroja nie je žiadnou výhrou. Neštruktúrovaný zvuk, plný pichľavých a agresívnych tónov nám nesprostredkuje nič, čoho by sme sa mohli chytiť. Zrazu je aj divák izolovaný, nedostáva informácie, na ktoré je zvyknutý. Záverečná scéna s Onou a Hectorom naznačuje možnú novú cestu v partnerstve a komunikácii, ale bude jednoduché na ňu nastúpiť? Režisérka túto otázku necháva bez odpovedi, zrazu film končí a divák sleduje titulky. Aj názov filmu sa dozvedá až v jeho závere.

Eva Libertad nechcela z filmu urobiť propagačné video o tom, ako to majú nepočujúci v „normálnom“ svete ťažké. Zameriava sa na Angelin život v rôznych mikrospoločnostiach, na jej partnerský vzťah s Hectorom, ktorý sa zdá byť dokonalý, na partiu jej nepočujúcich priateľov, na počujúcich rodičov aj na kolegov v hrnčiarskej dielni. Táto rôznorodosť dovoľuje sledovať dej bez pocitu, že sme svedkom agitky. Aj fakt, že režisérka vedie svoju nepočujúcu sestru v roli Angely dokonale a Miriam Garlo vlastne nehrá, ale je. To, že je v skutočnosti nepočujúca, jej umožňuje byť autentická. Kameramanka Gina Ferrer García je skvelá v svojom pohľade na Angelu, najmä keď ručnou kamerou sleduje ikonickú scénu pôrodu. Film je komplexný, emocionálne nasýtený pohľad na človeka, ženu a napokon matku, ktorá sa napriek okruhu priateľov a milujúcemu manželovi, môže cítiť stratená v modernom svete. Ten jej totiž poskytuje veľmi málo pochopenia.

Počuješ ma? (Sorda/Deaf), Španielsko, 2025
Dĺžka: 99 minút
Réžia: Eva Libertad
Scenár: Eva Libertad
Kamera: Gina Ferrer
Hudba: Aránzazu Calleja
Casting: Irene Roqué
Strih: Marta Velasco
Zvuk: Alejandro Castillo, Enrique G. Bermejo, Urko Garai
Scénografia: Anna Auquer
Masky: Miríam Sánchez, Mercedes Carcelén López, Cristina Gómez Marquina
Kostýmy: Desirée Guirao
Produkcia: Adolfo Blanco, Nuria Muñoz, Miriam Porté
Hrajú: Miriam Garlo, Álvaro Cervantes, Elena Irureta, Joaquín Notario
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 23. októbra 2025
Foto: ASFK