Karaoke blues (Kuolleet lehdet/Fallen Leaves)
Istá časť režisérov skúša rôzne žánre, iní sa zasa našli v thrilleroch, psychologických drámach, akčných filmoch, životopisných snímkach, najmenšou skupinou sú však tvorcovia, ktorí, aby zaujali a emocionálne zasiahli divákov, potrebujú minimum textu, takmer žiadnu akciu, nijaké čarovanie kamerou a navyše čo najmenšiu metráž. A predsa sa o nich najviac hovorí, „zbierajú“ na festivaloch jednu cenu za druhou. Patria k nim napríklad belgickí tvorcovia bratia Dardennovci, Angličan Ken Loach, ale predovšetkým fínsky režisér Aki Kaurismäki. Upútal filmom Ariel, potom nasledovali len na ukážku snímky Leningradskí kovboji, Muž bez minulosti, Le Havre a teraz je to Karaoke blues. Tohto roku na festivale v Cannes získal Cenu poroty, na festivale v San Sebastian mu odovzdali Veľku cenu FIPRESCI, ašpiruje na Európsku filmovú cenu za dielo roka a je cudzojazyčným nominantom na Oscara.
Zabijak (The Killer)
„Je neuveriteľné, aké vyčerpávajúce je nerobiť vôbec nič... Keď nedokážete znášať nudu, táto práca nie je pre vás.“ To sú dve vety, ktorými hneď na úvod osloví diváka nemenovaná titulná postava bizarne existenciálneho, čierno-humorného thrilleru Zabijak režiséra Davida Finchera – svojráznej psychologickej sondy do mysle až zvrátene deštruktívnej, napriek tomu stále ambivalentne sa javiacej postavy. Skrýva sa v nich obsahová aj formálna premisa nadchádzajúcich udalostí. Jednak príbeh vraha, ktorý si už, ako sám vraví, poctivo „odmakal“ svojich desaťtisíc hodín prakticky s bezchybnými výsledkami... Čo sa v duchu pre publikum známych až ohraných klišé po prvom nešťastnom zaváhaní a následnej zrade zo strany vlastných zamestnávateľov stále viac odhodláva odísť do výslužby – samozrejme, po adekvátne vykonanej osobnej pomste. A ten druhý o večnom čakaní na správnu príležitosť, keď sa konečne dostaví potenciálna obeť. Triumfálna exhibícia metodickosti plánovania, realizácie akcie a čo najefektívnejšieho možného spôsobu úniku.
15x15x5 (minisalón 1984)
V orwellovskom roku 1984 rozposlal disidentský výtvarník Joska Skalník takmer tristo umelcom z československej výtvarnej scény list a drevenú krabičku o rozmere 15x15x5 centimetrov. V liste sa nachádzali pokyny: danú krabičku možno slobodne tvorivo poňať, avšak musia sa zachovať jej rozmery. Mimo praktických dôvodov bolo vytýčenie takýchto hraníc tiež metaforou na súdobý režim, ktorý obmedzoval slobodu občanov, a nielen tú umeleckú. Joskovi Skalníkovi sa vrátilo naspäť 244 „vypracovaných“ krabičiek. Snaha vytvoriť z nich neoficiálnu výstavu bola však z politických dôvodov znemožnená a na verejnosť sa experiment s názvom Minisalon prvýkrát dostal až po ôsmich rokoch.
Fotri (Old Dads)
Jackovi Kellymu (Bill Burr) sa „pošťastilo“ byť otcom až v štyridsiatich šiestich rokoch. Keď sa ho niekto spýta, prečo tak neskoro, v priaznivejšom rozpoložení argumentuje slovami, že dlho hľadal tú pravú. Spravidla je však v nálade každého otravného zvedavca rovno poslať... Kade ľahšie. Každopádne, vychovávanie malého potomka mu celkom ide a so svojou dlhoročnou manželkou Leah (Katie Aselton) s nadšením očakávajú príchod ďalšieho. Ako otec je skôr frfloš, ktorý ešte „vypiplaný starým dobrým spôsobom“ si veľmi nerozumie s aktuálnymi novotami, čo zaviedli „precitlivení, ultrakorektní, genderovo aj uhlíkovo neutrálni“ mileniáli a generácia Z. Postarším otcom je aj jeho kamarát Connor Brody (Bobby Cannavale), robiaci všetko preto, aby svojej mladšej manželke Care (Jackie Tohn) veľmi neoponoval, keď dôjde na svojvoľné prekračovanie morálnych hraníc ich malého ancikrista. To tretí z partie Mike Richards (Bokeem Woodbine) už stihol rozvod, vychoval dvoch dospelých synov, no aktuálne sa musí konfrontovať s faktom, že jeho mladá priateľka Britney (Reign Edwards) s ním čerstvo otehotnela, napriek tomu, že je po vazektómií...
Kukučka (El cuco/ The Cuckoo's Curse)
Španielsky thriller má v súčasnom európskom filme silnú pozíciu a zdá sa, že sa Španieli v žánroch oscilujúcich medzi thrillerom, hororom a mysterióznym filmom skutočne našli. Ich žánrovky sú dostatočne atraktívne a originálne, aby zaujali aj medzinárodné publikum (príkladom môže byť napríklad starší Amenábarov film Otvor oči z roku 1997), pričom ponúkajú nové neopozerané tváre a nebazírujú na klišé a happy endoch ako ich mocnejší a bohatší hollywoodski kolegovia. Za originálnu snímku môžeme rozhodne považovať aj najnovší španielsky mysteriózny thriller Kukučka (a azda by sme sa ani nemuseli báť pracovať s termínom horor), ktorý režírovala skúsená španielska režisérka Mar Targarona.