Snímka Frankenstein scenáristu a režiséra Guillerma del Tora je svojráznou reinterpretáciou slávneho rovnomenného románu Mary Shelleyovej z roku 1818 – v istom zmysle jedným z tvorcových splnených životných snov, osviežením mnohonásobne adaptovanej látky pre moderné publikum, ktoré zostáva na jednej strane verné pôvodnej myšlienke, no tiež prináša zopár prekvapení preskúmavajúcich ju z ešte ďalších nepreskúmaných uhlov pohľadu. V hravo morbídnom „kabáte“ je film skôr melancholickou tragédiou nielen ústrednej postavy vedca, ktorý prekročil všetky možné hranice, pretože sa nedokázal zmieriť s vlastnou smrteľnosťou a smrteľnosťou svojich blízkych – a teda nedokázal byť človekom s jeho neodvratným životným údelom a amorálne si skúsil hrať sa na Boha. Ale je aj srdcervúcim vnorením sa do duše jeho z častí mŕtvych tiel oživeného výtvoru, ktorý ako jediný predstaviteľ svojho druhu čelí samote, zavrhnutiu zo strany ostatnej „živej“ ľudskej spoločnosti, neschopnosti nájsť vo svojom nedobrovoľne vynútenom, o smrť „okradnutom“ živote akýkoľvek zmysel. A režisér – ako býva v jeho tvorbe často zvykom – opäť sympatizuje viac s nevinným, v hĺbke „duše“ krásnym monštrom. Prípadne sa pokúša zbaviť ho viny za jeho príležitostne tiež zastúpené amorálne prejavy a činy.

Osgood Perkins sa ako režisér dostal do širšieho povedomia slovenského diváka až v roku 2024, kedy zaujal originálnym a temným thrillerom/horrorom Longlegs, ktorý bol uvádzaný aj v našich kinách. Netrvalo dlho a začiatkom roku 2025 sa v kinách objavil jeho ďalší film Opica, hororová komédia, ktorá bola síce originálna, ale nepotvrdila režisérovu silnú formu. Vďaka svojej aktivite, však dostáva ďalšiu možnosť už o pár mesiacov neskôr a prichádza so svojim ďalším zárezom do hororového žánra so snímkou s nejasným názvom Keeper. Tento raz však nepracuje s vlastným scenárom, ale poveruje nováčika Nicka Leparda, ktorý sa však tento rok stihol podpísať pod dobre prijatý horor Nebezpečné zvieratá.

Už prvá scéna filmu vzbudzuje v divákovi nepokoj, zlovestný záber Eriky (Lea Drinda), ktoré kráča temnou chodbou s barlami, ktorými vyrovnáva rovnováhu. Chýba jej noha. Napokon sa Erika zastaví a vyhrnie si sukňu. Pod ňou si skrýva nohu, ktorú si zviazala šnúrkami, aby to vyzeralo, že ju nemá. Vchádza potichu do izby, v ktorej leží jej strýko Fritz (Martin Rother). Sleduje jeho odhalené telo, jeho kýpeť nohy a pomaly ponára prst do jeho pupku. Ochutnáva pot, ktorý sa v priehlbine nezbieral. Zmes hnusu, súcitu, tajomstva a skrytej sexuality. Zvonku počuť krik muža, ktorý zúrivo volá Eriku, aby mu pomohla naháňať prasatá, ktoré behajú po dvore. Napokon Erika vychádza z domu a otec jej uštedrí hrubú facku. Erika iba odvráti tvár, na ktorej má jemný úsmev, ako keby tá násilnosť nebola vôbec prekvapujúca. Pozrie hore, do kamery. Zrazu sme v príbehu. Štyri ženy, ktorých osud sa prelína s miestom deja – Alma, Erika, Angelika a Lena.

Na prvý pohľad sa Sisu: Odplata javí ako stereotypné pokračovanie, ktoré jednoducho nahrádza jednu skupinu záporákov druhou. Tento dojem je však klamlivý. Zatiaľ čo scenárista a režisér Jalmari Helander v prvom dieli predstavil divákom svoju podstatne brutálnejšiu a menej mytologicky podloženú verziu Johna Wicka, v tomto pokračovaní (ako už naznačuje anglický podtitul „Cesta za pomstou“) v podstate vytvoril vlastnú verziu filmu Mad Max: Zbesilá cesta (2015).

Niet pochýb o narastajúcej frekvencii istého súčasného trendu: čoraz viac nacistov je povolávaných zo záhrobia, aby svoje zverstvá znovu predviedli na plátne. Artovo poňatá fascinácia zlom – to už bola téma filmu Zóna záujmu (2023), neskôr sme zasa mohli vidieť Roberta Stadlobera ako ríšskeho ministra propagandy Josepha Goebbelsa vo filme Goebbels (2024), zatiaľ čo August Diehl stvárnil neľudského lekára z koncentračného tábora vo filme Mengeleho zmiznutie (2025). Najnovší člen rodinky Norimberg, sa, prekvapivo, odohráva v Norimbergu a dej sa točí okolo Norimberského procesu pred Medzinárodným vojenským tribunálom od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946. V tom čase sedelo na lavici obžalovaných dvadsaťštyri nacistických predstaviteľov – v popredí s veliteľom Luftwaffe Hermannom Göringom.