Niečo pred vyše rokom sa rozhostilo v našich kinách kvôli pandémii koronavírusu ticho. Veľký návrat do kín paradoxne taktiež sprevádza ticho. Tentokrát však nejde o metaforu, pretože vo fiktívnom svete, kde nás napadli zákerní mimozemšťania, je jedinou zárukou prežitia mlčanie a okrem toho sa nevypláca spôsobiť akýkoľvek, čo i len menší hluk. Mimozemšťania sú síce slepí a zrejme necítia ani žiaden pach, sluch však majú vyvinutý lepšie ako akékoľvek pozemské zviera. Rozhodne sa vyplatí po nešťastnom našliapnutí na klinec nezačať vrieskať od bolesti, čo pred troma rokmi zistila Evelyn Abottová (Emily Blunt), matka troch detí a oddaná manželka muža menom Lee (John Krasinski).

Filmovými obrazmi posttotalitného sveta prispeli do historickej pamäti všetky postihnuté krajiny, každá podľa aktuálneho stavu spoločnosti a kultúrnych axióm, tradícií, pevne usadených vo vedomí ich nositeľov. Účastnili sme sa príbehov vinných i nevinných obetí komunistických režimov a zdieľali sme svedectvá o nástupe kapitalizmu v jeho divokých, polodivokých i relatívne civilizovaných formách. Snahy prispôsobiť sa čo najrýchlejšie novým poriadkom a dobehnúť usilovne všetko, čo podľa predstáv kandidátov na život v nových časoch súviselo s ich novým statusom, vytvorili čosi, čo by sa pracovne dalo nazvať civilizačným skratom. Generoval tak najrôznejšie poetiky grotesiek, paródií, satirických i absurdných drám. Najviditeľnejším zrkadlom doby sa stala politika, so zástupom bizarných postavičiek v najrôznejších kostýmoch, od mocných patriarchov, sľubujúcich za zvolenie spásu a všeobecný blahobyt, až po vševedúcich podnikateľov s receptami na to isté.

Jedna epizóda strieda druhu, nasledujú po sebe bez toho, aby ich čokoľvek spájalo, no dva prípady sú výnimkou, aby popredný švédsky režisér Roy Andersson mohol zdôraznil ich dôležitosť, všednosť či banalitu. O veciach, krásnych, škaredých, nič nehovoriacich a predsa v konečnom dôsledku dôležitých, hovorí jeho film O nekonečnosti. Hneď na úvod sa žiada upozorniť, že je to dielo výlučne pre diváka ochotného nad filmom sa aj zamyslieť, teda snímka určená len pre diváka klubových filmov.

Označenie výpravy do Británie 19. storočia, štartujúcej k velkému obdobiu priemyselnej revolúcie a novej doby, ovenčenej vynálezmi ako elektrina, alebo bezdrôtové spojenie, za science fiction asi nie je úplne presné. Do relatívne stabilného života viktoriánského impéria sa dostávajú správy o skupine „dotknutých“ žien. Majú výnimočné schopnosti, znepokojujúce všetky společenské vrstvy. Lord Massen sa obáva narušenia harmónie i hierarchie a vyvolávania nepokojov. Tvrdí, že „chaos nie je zmena“. Asi takto nejako musela dobová spoločnosť vnímať všetko, čomu nerozumela a bola nútená sa nejako so všetkým, čo nepoznala, vyrovnať.

Človek inštinktívne striktne delí známy svet na našu planétu Zem a okolitý vesmír. Cesty mimo našu atmosféru nazývame cestami do vesmíru, pričom sme jeho plnou súčasťou a žijeme skrátka vo vesmíre. Táto spätosť, pociťovaná najmä vďaka gravitácii a atmosfére, s našou planétou je možno dôvodom práve tohto delenia na TU a TAM a tak sa niet čo čudovať, že zopár vyvolených, ktorí z otvoreného vesmíru mali možnosť z dostatočnej diaľky uvidieť tretiu planétu od Slnka, budú potencionálne vnímať aj svoj život po návrate domov ako odtrhnutý od každodennosti, či reality všednosti. Podobným syndrómom začne trpieť aj hlavná hrdinka americkej snímky Lucy in the Sky, pohľadná tridsiatnička a kozmonautka Lucy Colová po návrate z kozmickej misie.