Snímka Frankenstein scenáristu a režiséra Guillerma del Tora je svojráznou reinterpretáciou slávneho rovnomenného románu Mary Shelleyovej z roku 1818 – v istom zmysle jedným z tvorcových splnených životných snov, osviežením mnohonásobne adaptovanej látky pre moderné publikum, ktoré zostáva na jednej strane verné pôvodnej myšlienke, no tiež prináša zopár prekvapení preskúmavajúcich ju z ešte ďalších nepreskúmaných uhlov pohľadu. V hravo morbídnom „kabáte“ je film skôr melancholickou tragédiou nielen ústrednej postavy vedca, ktorý prekročil všetky možné hranice, pretože sa nedokázal zmieriť s vlastnou smrteľnosťou a smrteľnosťou svojich blízkych – a teda nedokázal byť človekom s jeho neodvratným životným údelom a amorálne si skúsil hrať sa na Boha. Ale je aj srdcervúcim vnorením sa do duše jeho z častí mŕtvych tiel oživeného výtvoru, ktorý ako jediný predstaviteľ svojho druhu čelí samote, zavrhnutiu zo strany ostatnej „živej“ ľudskej spoločnosti, neschopnosti nájsť vo svojom nedobrovoľne vynútenom, o smrť „okradnutom“ živote akýkoľvek zmysel. A režisér – ako býva v jeho tvorbe často zvykom – opäť sympatizuje viac s nevinným, v hĺbke „duše“ krásnym monštrom. Prípadne sa pokúša zbaviť ho viny za jeho príležitostne tiež zastúpené amorálne prejavy a činy.

Scenár prenecháva deju štruktúru pôvodnej knižnej predlohy, začína prológom, v ktorom je divákovi predstavovaná iná postava trpiaca obdobným fanatizmom vo vlastnýchzámeroch, aký mal samotný Victor (Oscar Isaac) na začiatku svojho príbehu a skrz jeho posledné zážitky v živote pred finálnou konfrontáciou tvorcu s vlastným výtvorom, dáva tejto novej postave - kapitánovi Andersonovi (Lars Mikkelsen), vedúcemu expedície Kráľovského dánskeho námorníctva na Severný pól - možnosť poučiť sa z jeho chýb a upustiť od pravdepodobne nedosiahnuteľných cieľov. Následne je divákovi retrospektívne prerozprávaný príbeh zrodu monštra (Jacob Elordi) optikou Victora Frankensteina, aby sa približne v polovici perspektíva rozprávača zamerala na subjektívne zážitky vzkrieseného mŕtveho tela dožadujúceho sa od tvorcu odpovede na základné existenciálne otázky, respektíve snažiaceho sa Victorovi pomstiť nielen za svoj „zrod“, ale aj za to, že mu v kľúčovom momente príbehu odmietol stvoriť partnerku, po ktorej boku by snáď bol schopný nájsť pre svoju strastiplnú existenciu aký-taký zmysel. Je to presne ten istý príbeh, ktorý zdobil aj iných filmových legendárnych predchodcov Guillerma del Tora – obzvlášť pravdepodobne najzásadnejší zo základných stavebných kameňov žánru strachu vôbec Frankenstein režiséra Jamesa Whalea z roku 1931 s Borisom Karloffom v hlavnej úlohe, či jeho ešte o niečo vydarenejšie pokračovanie Frankensteinova nevesta (1935), kde stvorenie tragickya len namoment získalo jemu podobnú partnerku v interpretácií postavy Victorovej snúbenice Elizabeth v podaní Valerie Hobson. To všetko ako jedni z najmilovanejších retro hororových snímok s klasickými monštrami štúdia Universal.

Pamätná bola tiež Frankensteinova kliatba Terencea Fishera, ktorá v roku 1957 a pod záštitou britského štúdia Hammer nechala tento raz už vo farbe navzájom sa ako tvorcu a výtvor prenasledovať dve svoje najpamätnejšie herecké hviezdy Petera Cushinga a Christophera Lee, vrátene opäť o niečo vydarenejšieho pokračovania Frankenstein Created Woman (1967). V roku 1974 režisér Mel Brooks všetky zmienené geniálne sparodoval v Mladom Frankensteinovi s excentrickým Geneom Wilderom, tancujúcim Peterom Boyleom a škuľavým, hrbatým Martym Feldmanom ako vedcovým pamätným pomocníkom Igorom (ktorého meno sa ale vyslovuje "Ajgor"). Aby nakoniec v roku 1994 látku publiku predstavil týmnajvernejším možným spôsobom a bez postranných dejových odbočiek charakteristických pre jej iné adaptácie Kenneth Branagh takmer ako shakespeareovskú tragédiu, kde ho ako teatrálne pomýleného tvorcu provokoval zjazvený Robert De Niro.

V del Torovom podaní je dej posunutý o niekoľko dekád dopredu a ovplyvnený niektorými novšími dobovými vedeckými poznatkami. Victor fanaticky ženúci sa vpred v otázkach vedeckého poznania je menej výstrednou postavou, než bol vykreslený v pôvodnom románe. Hoci vedecká obec voči jeho poznatkom netají odpor, považuje ho za rúhača a šialenca, očividne nie je takto posudzovaný len on sám a našli by sa v jeho okolí aj iní jemu podobní vedci. Dostať sa k mŕtvym pozostatkom je v aktuálnej verzií zrejme jednoduchšie. Nevyžaduje to od jeho postavy, aby sa s pomocníkom po nociach vláčil cintorínmi a vykopával obsahy truhiel. Navštevuje popravy zločincov, či bojiská medzinárodných konfliktov, na ktorých si bez hanby verejne vyberá potrebný „materiál“ so zdanlivo ospravedlňujúcim argumentom, že ho potrebuje na výskum. Netají sa so svojimi zámermi ani pred blízkymi a nachádza podporovateľov nie len medzi vedcami, ale aj v radoch obchodníkov so zbraňami – viď. tajuplný Henrich Harlander (Christoph Waltz). Kým v románe bol Victor viac-menej rozmaznaným dieťaťom starnúceho lekára, ktorý si vzal za manželku o niekoľko desaťročí mladšiu dievčinu, film Victora vystavuje despotickému, tyranskému otcovi barónovi Leopoldovi (Charles Dance), ktorému vyčíta smrť matky pri pôrode jeho mladšieho brata. Možno si myslí, že je významným lekárom – to, že nedokázal jeho matku zachrániť považuje ako prejav zlyhania jeho nedostačujúcich schopností.

Paradoxne však, po úspešnom uskutočnení svojho vytúženého experimentu, ako poraziť smrť, sa sám stáva obdobne tyranskou otcovskou autoritou, ktorá (opäť v o niečo rozsiahlejšej podobe v porovnaní s románom) pri výchovných lekciách svojmu výtvoru dáva násilne a hnevivo pocítiť, že v žiadnom prípade nespĺňa jeho pôvodné očakávania. Že nie je toľko vytúženým pokračovaním toho istého života, ktorým pred smrťou telo bežne žilo, ale zrodom života úplne nového, ktorý sa musí všetkému učiť pekne od začiatku a má šancu rozvinúť si nezávisle na minulosti úplne odlišnú osobnosť. Navyše je životom, ktorý pre budúcnosť úplne prišiel o možnosť ešte niekedy zomrieť – čím del Torova interpretácia známeho príbehu získa o jeden filozofický motív pre divácke premýšľanie navyše. Zásadnou zmenou je však prítomnosť Elizabeth (Mia Goth), už nie Victorovej nevlastnej sestry a neskoršej životnej lásky, ale netere Victorovho mecenáša a snúbenice jeho mladšieho brata Williama (Felix Kammerer). Vzbudí síce vo Victorovi nežné city, avšak v oveľa väčšej miere mu oponuje, spochybňuje jeho vedecké motivácie a súcití so znovuoživeným „monštrom“ až v miere platonickej romantickej lásky.

Aj keď druhá polovica príbehu zo subjektívnej perspektívy monštra prezentuje jeho zážitky po úteku od stvoriteľa podobne ako kniha, zameriava sa viac na jeho pozitívne charakterové stránky. Úkryt v maštali pri dome jednej chudobnej rodiny so slepým starým otcom (David Bradley) kladie dôraz na tvorovu snahu začleniť sa do spoločnosti, byť dobrým. Avšak po tom, čo je o túto možnosť pripravený násilnými prejavmi ľudí hroziacich sa jeho vzhľadu a nemotorného správania sa, fakt, že o Victorových experimentoch vedeli aj jeho najbližší, dokonca sa s tvorom mali možnosť aj skôr stretnúť, uberá tvorovejpomstychtivosti na údernosti. Victorov brat William je v už vtejto časti príbehu dospelý. Zatiaľ, čo v knihe bol malýmdieťaťom, ktorého smrť tvor zaviní z čírej zlomyseľnosti, aby následne ešte intrigánsky naaranžoval dôkazy tak, aby bola z vraždy obvinená iná nevinná postava – to sú momenty, kedy aj samotný Victor má pocítiť na vlastnej koži bezmocnosť a vinu z toho, čo privedením tvora na svet, sám spôsobil, prípadne sa báť, že jeho morbídne tajomstvo o páchaní amorálnych experimentov na mŕtvych telách vyjde najavo. Tento motív druhej polovici najnovšieho stvárnenia trochu chýba a myšlienkovo ju „splošťuje“. A kontroverznejšie môže vyznieť aj záver o vzájomnom odpúšťaní si ústredných postáv v arktických kulisách, ktoré záverečnej pointe knihy prideľuje odlišný filmový význam.

Frankenstein podľa Guillerma del Tora je vynikajúcou adaptáciou slávneho príbehu a zároveň príkladom pretvorenia jej drobných detailov v duchu, ktorý je režisérovej tvorbe úprimne blízky a ladí s jeho charakteristickým tvorivým rukopisom. Je to osobná autorská výpoveď nakrútená ako ambiciózny blockbuster s fascinujúcimi viacplánovými kompozíciami kamery Dana Laustsena, ktorá sa túla presvedčivými dobovými kulisami, gotickou atmosférou nasiaknutým všadeprítomným šerosvitom a prírodnými scenériami, ktoré mali čím padnúť do oka autorke výpravy Tamary Deverell. Kostýmy Kate Hawley – obzvlášť tie, do ktorých obliekla priam étericky pôsobiacu Miu Goth – sú spoločne s dekoráciami Shanea Vieaua ako z iného sveta, ktorý diváka pohltí už od prvých momentov a je veľmi nepravdepodobné, žeby pre spomínaných tvorcov budúcnosť nechystala minimálne oscarové nominácie v príslušných kategóriách. Hudba Alexandreho Desplata minimalisticky desí aj láme srdcia. Nachádza si vlastnú cestu ako zdôrazniť ostatné kvality a odlíšiť sa od ostatných pamätných „frankensteinovských“ predobrazov v kinematografických dejinách. A presne taký je aj celý film. Sem-tam síce diváka trošku vyruší nejakým tým nadbytočným digitálnym trikom, sem-tam ho nechá skonštatovať, že si prezentované zvraty od minula pamätal možno v trochu odlišnom vyústení. Vo vrcholných momentoch však film stále nezabúda minimalisticky desiť a srdcia láme prakticky nepretržite.

Frankenstein, USA, Mexiko, 2025
Dĺžka: 149 minút
Réžia: Guillermo del Toro
Predloha: Mary Shelley (kniha)
Scenár: Guillermo del Toro
Kamera: Dan Laustsen
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Oscar Isaac, Jacob Elordi, Christoph Waltz, Mia Goth, Charles Dance, David Bradley, Lars Mikkelsen, Christian Convery, Felix Kammerer, Ralph Ineson, Nikolaj Lie Kaas, Lauren Collins, Joachim Fjelstrup, Stuart Hughes, Sofia Galasso, Burn Gorman, Kyle Gatehouse, Roberto Campanella
Producenti: Guillermo del Toro, Gary Ungar, J. Miles Dale
Casting: Denise Chamian, Robin D. Cook
Strih: Evan Schiff
Scénografia: Tamara Deverell, Shane Vieau
Kostýmy: Kate Hawley
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.